Sterilné a prísne prostredie detskej neurológie, onkológie a chirurgie sa tak na chvíľu premenilo na divadelnú sieň. Deti boli zo začiatku ostýchavé a do miestnosti, kde sa predstavenie odohrávalo, prichádzali len pomaly.
Terapeutický účinok bábok a dramaterapie je preukázateľný. Najviac to na chorých deťoch vidia samotní herci.Vendula Brdičková, zástupkyňa projektu Bábky v nemocniciach
Ako prvá nabrala odvahu štvorročná Sandrika, postupne aj ďalší. Bolo vidieť, že veselé pesničky sa im páčili. Netrvalo dlho a už sa zapájali do diania na „javisku“.
„Terapeutický účinok bábok a dramaterapie je preukázateľný. Najviac to na chorých deťoch vidia samotní herci. Mali sme prípady detí, ktoré tri mesiace nerozprávali a až bábka im dodala odvahu. Bábka patrí do ich sveta a majú pocit, že jej môžu veriť,“ hovorí o projekte Vendula Brdičková z nemeckej firmy, ktorá predstavenie na Slovensku aj projekt Bábky v nemocnici sponzoruje.
Nápad pochádza z Nemecka, kde sa s ním pred desiatimi rokmi prvýkrát stretla spoluzakladateľka občianskeho združenia Bábky v nemocnici Marika Míková. Zapáčil sa jej a pred desiatimi rokmi ho priniesla do Česka a pred piatimi na Slovensko. Ako hovorí, pre nemocnice to bolo niečo úplne nové a spočiatku to lekári aj rodičia prijímali rozpačito. Neskôr však zistili, že na deti vystúpenie vplýva pozitívne.
„S Jankou Segešovou sa poznáme z Divadelnej fakulty Akadémie múzických umení v Prahe. Povedala som jej o bábkach, jej sa to zapáčilo a pomohla mi zohnať ďalších ľudí na Slovensku, väčšinou bábkohercov. Najskôr sme chodili po celom Slovensku, ale keďže aj tu chýbajú peniaze, ostala nám už len Bratislava. Každý z nás má svoju prácu a vtesnať do toho ešte túto aktivitu je celkom náročné,“ hovorí Míková.
Podľa Jany Segešovej je najťažšie hrať na onkológii. „Pamätám si na jedno dievčatko, mohlo mať desať rokov. Chceli sme ho rozveseliť a začali sme spievať. Malá sa rozplakala. Nevedeli sme, čo máme robiť, a tak sme sa s ňou začali rozprávať. Prebrali sme všetky jej trápenia, bolesť. Nakoniec sme sa jej opýtali, že čo si na záver zaspievame, a ona si vybrala strašne smutnú pesničku. Niekedy sa nedá byť za každú cenu nasilu veselý,“ opisuje návštevu na onkológii Segešová.
Ani stredajšie predstavenie sa neobišlo bez plaču. Asi na žiadnom inom oddelení sa nestretnete s toľkou bolesťou. Fyzickou i duševnou. Do herne v stredu mohli prísť len dvaja chlapci. Ostatné deti boli buď príliš malé, alebo príliš slabé.
Jeden z nich si vybral divadielko o psíčkovi a mačičke. Takmer všetky ich príhody poznal naspamäť. Bol to ešte len škôlkar, ale vedomosťami by hravo dobehol minimálne prvákov. To, že je ťažko chorý, prezrádzali len vypadané vlasy.
Druhý chlapec na predstavenie pár minút meškal. Musel počkať na svoju mamu, ktorá mu pomohla premiestniť spolu s ním aj stojan s infúziou. Deťom sa divadielko páčilo, samy sa aktívne zapájali a šantili tak, ako to robia všetky deti, keď majú z niečoho radosť.
Ich smiech však miestami prehlušoval plač z okolitých izieb. Ich to však nevyrušovalo, boli zvyknuté. Herňu však predčasne musel opustiť druhý z chlapcov, pretože sa mu poškodila v ruke zavedená kanyla. Krátko nato, ako odišiel, ho bolo počuť plakať. V tej chvíli bolo i na samotných herečkách badať, že im to nie je jedno.
„Za tie roky sa na to dá čiastočne zvyknúť. Vždy sa v takýchto momentoch začneme sústreďovať na deti, pre ktoré hráme, a nie na okolité utrpenie,“ dodávajú herečky.
Na Slovensku je ročne hospitalizovaných 150-tisíc detských pacientov. Mnohí z nich sú na lôžku pripútaní dlhodobo a nemocničná izba sa pre nich stáva domovom na celé mesiace.