„Utekám na západ, do lepšieho. Chcem sa dostať na nemeckú hranicu. Som tu úplne sám. Celá moja rodina zostala v Afganistane, pretože nemajú peniaze na cestu do Nemecka,“ vysvetľuje dvadsaťjedenročný Aminullah z Afganistanu. Z domova musel podľa vlastných slov odísť pre nepokoje. Rovnako ako väčšina utečencov aj on prešiel trasou cez Turecko do Maďarska, odkiaľ sa dostal do Nickelsdorfu.
Táborom na maďarsko-rakúskej hranici prešlo už množstvo utečencov. Cesta, tráva v tábore a jeho okolí aj samotné stany sú plné odpadkov, potravín aj oblečenia rozhádzaného po zemi. Dobrovoľníci sa ich snažia zbierať, na všetko však nestačia.
Z budovy bývalej colnice je teraz srdce tábora. Väčšinou muži a deti si tu vyberajú oblečenie alebo skúšajú topánky zo zbierok humanitárnej pomoci. O niečo ďalej im pracovníci rakúskeho Červeného kríža ponúkajú jedlo a pitie. V bielych stanoch hneď vedľa majú centrálu zdravotníci. Na celý tábor dohliadajú desiatky policajtov.
Rakúske hranice sú pre väčšinu migrantov iba ďalšou zastávkou. Na neistotu a čakanie sú už zvyknutí. Život ide ďalej aj v provizórnych podmienkach. Na policajných zátarasách sa suší bielizeň, technika prenosového vozu televízie slúži na nabíjanie mobilov.
Momentálne je medzi tábormi v Nickelsdorfe a neďalekom Parndorfe rozdelených približne dvestodvadsať migrantov. „Teraz máme v tábore veľmi pokojnú situáciu a dúfame, že taká aj zostane. Nemáme žiadne kapacitné problémy, naopak, je tu dosť miesta,“ opísal situáciu koordinátor rakúskeho Červeného kríža v oblasti Burgenland Alexander Heller.
Všetko sa podľa neho môže zmeniť, ak začnú migranti opäť prichádzať vo väčších vlnách. Posledné dni do tábora prišlo asi tisíc nových utečencov. Najviac ich v jeden deň do Nickelsdorfu dorazilo približne pätnásťtisíc. Fungovanie zabezpečuje polícia a Červený kríž, najviac však pomáhajú dobrovoľníci.
„Je veľmi rozdielne, kam utečenci pokračujú. Štandardne sa so všetkými rozprávajú policajti, ktorí zisťujú situáciu. Môžu ísť priamo vlakom do Nemecka, preto niektorých odvážame iba na stanicu. Tí, čo chcú zostať v Rakúsku, sú okamžite transportovaní do ďalšie policajného centra,“ vymenoval niektoré z možností Heller.
Niektorým sa však na riešenie rakúskej polície čakať nechce. Na čerpacej stanici hneď za táborom nastupujú do taxíkov celé skupinky. Čím väčší taxík, tým lepšie.
Hecham zo Sýrie je na ceste za lepším životom už mesiac. Jeho traja synovia aj manželka zostali v Maďarsku. Odvtedy o nich nič nevie. „V tábore som dva dni. Je veľký rozdiel v prístupe k nám tu a v Maďarsku. Hlavne dúfam, že sa čo najskôr stretnem s rodinou,“ hovorí Hecham. Rovnako je na tom aj Mahmod, ukazuje na muža za sebou. Aj on je v Nickelsdorfe bez rodiny, ktorá zostala v susednej krajine.
Hechamova rodina prešla najskôr do Libanonu, potom cez Turecko do Srbska a Maďarska, rakúske hranice prekročil už sám. Z Turecka sa dostali člnom, potom vlakom aj autobusom, ale veľkú časť cesty prešli aj pešo. „V našej krajine je veľmi zlá situácia, je tam veľa problémov medzi vládou a ľuďmi. Môj dom aj supermarket, všetko je zničené,“ opisuje.
Desaťročný Pooya hrdo kráča k mame a otcovi. Našiel si nové topánky. Na otázku, prečo je teraz s celou rodinou v tábore, odpovedá detsky úprimne a jednoznačne: „Bomb.“ Ďalšiu odpoveď už preberá s otcom. „Tu je mama, otec aj brat. Všetci sme museli odísť,“ uzavrel.
Do nášho rozhovoru sa zapája Rakúšan, ktorý práve dobehol z parkoviska. Chce vedieť, či je Pooya v tábore s celou rodinou. „Chcem dobrovoľne pomáhať a mám v aute ešte dve miesta. Tak hľadám niekoho, koho by som ešte mohol zobrať,“ vysvetľuje. Vie, kam má väčšina azylantov namierené. Plánuje ich odviezť k nemeckej hranici.