Ondruš: Otváranie mzdových nožníc je nebezpečný trend

Zistený veľký rozdiel medzi najvyššími a najnižšími mzdami ste označili za negatívny jav. Prečo? Socialistickú nivelizáciu platov sme predsa dávno odmietli.
Je pravda, že mzdové rozdiely sú prirodzené. Nivelizácia by naozaj bola hlúposť. Nezohľadňovala by vzdelanie, kvalifikáciu, pracovný výkon a iné faktory. Za varovné však považujem, že sa príliš roztvárajú nožnice medzi tzv. mzdovým mediánom a priemernou mzdou. Aby som stručne vysvetlil, hodnotu mediánu získame, ak mzdy všetkých zamestnancov zoradíme podľa výšky a presne uprostred urobíme čiaru. Mzda na úrovni mediánu v 2. kvartáli tohto roku predstavovala 763 eur. Priemerná mzda v tom istom období bola však až 969 eur.

Čo z týchto čísiel možno vyčítať?
Napríklad to, že až 65,01 percenta slovenských zamestnancov malo v tom období mzdu pod hranicou priemernej. A ich počet každým rokom rastie. Ak porovnáme údaje od roku 2000, vidíme, že na Slovensku dochádza k miernemu, ale trvalému zvyšovaniu nerovnosti rozdeľovania príjmov. Prakticky to znamená, že vyššie mzdy rastú rýchlejším tempom ako nižšie. Čoraz viac zamestnancov to tlačí pod úroveň priemeru. Prehlbujúca sa nerovnosť má čoraz vážnejšie ekonomické dôsledky. Z dlhodobého hľadiska je to nebezpečný trend, na poplach už bijú OECD, Svetová banka, Medzinárodná organizácia práce.

Mohli by ste tie riziká definovať?
Súčasný ekonomický systém je založený na spotrebe. Ľudia s nízkymi mzdami na ňu percentuálne vynakladajú najviac. Pritom ani nemôžu ísť na dovolenku, kúpiť si elektroniku, auto. Ak sa im príjem o čosi zvýši, opäť všetko dajú do spotreby. Tí bohatší nemajú viac žalúdkov, aby násobne viac zjedli. Kto si však môže dovoliť dva domy, tri autá, dvakrát do roka lieta do exotických krajín, nosí najdrahšie obleky a hodinky, ten už prosto nemá kde svoje zvyšné peniaze spotrebovať. Dáva ich preto do nespotrebných oblastí, na investície, nevracia ich späť do ekonomiky. OECD pred dvoma rokmi skonštatovala, že rast nižších miezd je aj z týchto dôvodov veľmi žiaduci a má konkrétny priaznivý dosah na ekonomiku.

Sú aj ďalšie dôvody, aby nízke mzdy rástli rýchlejšie?
Pravdaže. Vidíme, aký nízky podiel na tvorbe HDP má dnes u nás sektor služieb, napríklad v cestovnom ruchu. Alebo tých, ktorých odberateľmi sú domácnosti, teda ktorým sme kedysi hovorili komunálne. Bežní ľudia si sotva môžu dovoliť platiť za drobné stavebné opravy, za krajčírov, upratovanie. Pre ten „nezáujem“ sú aj mzdy v týchto odvetviach nízke a pracovné miesta v nich nevznikajú. Bez väčšej kúpyschopnosti našich domácností, na ktorých stojí a padá dopyt po týchto základných službách a remeslách, majú zároveň logicky problém prežiť aj mnohí živnostníci či drobné firmy. V zahraničí pritom práve takéto pracovné miesta dokážu odolávať aj v krízových obdobiach a tlmiť veľké ekonomické prepady v iných sektoroch. U nás, žiaľ, tento ochranný vankúš zatiaľ využiť nevieme.

Myslíte si, že vládou presadzované razantné zvyšovanie minimálnej mzdy prispeje k zlepšeniu tohto stavu?
Áno. Skúsenosti z vyspelých krajín, Veľkej Británie či USA, ukazujú, že ak sa zvýši mzdové minimum, má to oveľa väčší vplyv na zvyšovanie tých nižších, než tých vyšších miezd.

A nie je to presne naopak? Neplatí, že ak je zamestnávateľ každoročne nútený dorovnať najslabšie plateným zamestnancom mzdu na nové, vyššie zákonné minimum, nevyjde mu už na dvíhanie miezd ľudí z vyššou kvalifikáciou, ktoré sú však takisto veľmi nízke?
Pravda je, že aj takýto jav môže nastať. Závisí to od odvetvia, konkrétnej situácie, ekonomickej pozície zamestnávateľa. Poviem však príklad: Ak žena v podniku pracuje ako upratovačka a upratovacia čata má aj vedúcu, tak ak zamestnávateľ pridá jej, v rámci hierarchie zrejme pridá aj vedúcej. Fakt je aj to, že plat generálneho riaditeľa od platu upratovačky nezávisí. V trhovom hospodárstve štát nemá v rukách mzdovú reguláciu. S výnimkou nepriameho tlaku formou stanovenia minimálnej mzdy. A podľa Zákonníka práce aj ďalších piatich vyšších úrovní minimálnych mzdových nárokov v závislosti od náročnosti vykonávanej práce.

Od budúceho roka by mala minimálna mzda vzrásť na 400 eur. Jestvuje už aj nejaká prognóza pre ďalší rok?
Zatiaľ nie. Dôležitým faktorom, ktorý berieme do úvahy pri určovaní hladiny mzdového minima, je však vývoj produktivity práce. Ak produktivita rastie, mali by adekvátne rásť aj reálne mzdy. Podľa OECD však na Slovensku dosiaľ iba jediný raz mzdy rástli rýchlejšie ako produktivita. Bolo to v krízovom roku 2009, keď produktivita náhle poklesla o 2,4 percenta a mzdy napriek tomu zotrvačne narástli o dve percentá. V iných rokoch už produktivita vždy výrazne predbiehala rast miezd, niekedy dvoj- či až päťnásobne. Napríklad v roku 2007 sa produktivita zdvihla o sedem percent, kým reálna mzda len o päť. V roku 2008 bol pomer 2,3:2, v roku 2010 dokonca 4,3:2. V rokoch 2011 a 2012 reálna mzda klesala, hoci produktivita vzrástla o dve percentá. A v roku 2013 sa mzdy zdvihli len o 0,4 percenta pri zvýšení produktivity o 2,8 percenta. Tieto argumenty jasne hovoria v prospech zvyšovania miezd!

Napriek tomu bude slovenská 400-eurová minimálna mzda v roku 2015 už zhruba na úrovni 45 percent priemernej. V susednom Česku sa chystajú mzdové minimum zvýšiť len na 367 eur, čo je zhruba 36 percent ich priemernej mzdy.
Dôležité však je aj to, koľko českých zamestnancov tú minimálnu mzdu berie. V porovnaní s našimi je ich asi polovica. Takisto úroveň českej priemernej mzdy je vyššia a podiel mediánu k priemernej mzde nižší ako u nás. Čiže v skutočnosti sú tam mzdové náklady oveľa vyššie ako u nás.

Zamestnávatelia sa, ako každý rok, dvíhaniu minimálnej mzdy bránia.
Nemajú prečo, z vytvoreného koláča si berú dosť. OECD pri hodnotení mzdového vývoja varovala, že sme čosi hlboko zanedbali. Konkrétne vplyv prerozdeľovania vytvoreného produktu medzi pracujúcich a vlastníkov kapitálu. Dnes je európsky priemer taký, že približne polovicu HDP tvoria mzdy a druhú zisky firiem. Ešte pred 15 rokmi však podiel miezd predstavoval 67 percent. A na Slovensku sme v súčasnosti na úrovni 35 percent, čiže zvyšných až 65 percent je zisk majiteľov kapitálu.

Ak budem musieť dávať pokladníčke v obchode čoraz viac, radšej si kúpim automatickú pokladnicu. Aj toto je argument niektorých zamestnávateľov.
Ten však celkom nesúvisí s minimálnou mzdou, skôr s vývojom nových technológií. Je to rovnaké, ako keď v minulosti kuriči v parných rušňoch prišli o miesto zavedením dieselových rušňov. Ak nakupujeme cez internet, netreba tam žiadnu pokladníčku. V minulých rokoch zase pre zmenu neexistovali správcovia počítačových sietí. Čo sa však týka podstaty inštitútu minimálnej mzdy, tá má svojou výškou motivovať k práci a zaistiť človeku, živiteľovi rodiny, dôstojný život. Nie je dobré, ak rodine s dvoma deťmi a jedným dospelým pracujúcim za minimálnu mzdu, musí dnes štát príjem dorovnávať dávkou v hmotnej núdzi, keďže jej životné minimum je stanovené na 517,12 eura mesačne a hranica chudoby je 715 eur. Obrátim vašu otázku. Dokedy by pokladníčka s dvoma deťmi bola ochotná pracovať za mzdu, za ktorú nedokáže uživiť rodinu?

Štatistické údaje, ktoré aj v tomto rozhovore prezentujete, získava váš rezort prostredníctvom svojho Informačného systému o cene práce (ISCP). Do tohto systému ich však externe dodáva súkromná firma Trexima. Prečo?
Ministerstvo nemá na túto činnosť vlastný odbor. Dva informačné systémy – o cene práce a o pracovných podmienkach – týmto spôsobom získava už vyše 20 rokov. Do roku 1990 fungoval Výskumný ústav práce a rodiny, robil štatistiky a analýzy v tejto oblasti. Neskôr sa štát tváril, že ich nepotrebuje. V roku 1992 vznikla Trexima, ktorá má dnes cez svojich 40 zamestnancov zmapovaných asi 8 000 zamestná­vateľov a zhruba milión zamestnancov. Údaje od nej dostávame anonymizované, teda bez mena zamestnanca, jeho rodného čísla, názvu firmy a podobne, ale vieme v nich vyhľadať konkrétne informácie. Využíva ich trebárs aj SARIO. Ďalšej automobilke, ktorá by u nás mohla vyrábať vozidlá Jaguar, sme napríklad takto dokázali poskytnúť presné informácie o mzdách v automobilovom priemysle, v nitrianskom regióne, o tamojšej pracovnej sile atď.

Robíte na tomto základe aj politické rozhodnutia?
Pravdaže. Napríklad, keď sme tvorili zákon o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, zvažovali sme, či a ako často majú pracovníci v hutníctve, ktorí sú vystavení nadmernému hluku, teplote, prašnosti, ohrození chemikáliami, chodiť na povinné rekondičné pobyty. Zamestnávatelia lamentovali, že im ich nedokážu zaplatiť. My sme však vedeli, že môžu! Vieme, aké platy si v tomto odvetví vedia dopriať členovia manažmentu. Vedeli sme im teda povedať – no tak, vážení, o čom sa tu, preboha, bavíme…

Prečo bola podľa Treximy priemerná mzda v 2. štvrťroku 969 eur, kým Štatistický úrad SR ju v rovnakom období vyčíslil na 877 eur?
Nie je to nijaká chyba, výsledky vyplynuli zo zvolenej metodiky. V údaji Štatistického úradu sú zarátané aj príjmy ľudí, ktorí boli na péenke, materskej, očeerke a podobne, keďže aj vtedy stále zostávali v pozícii zamestnancov. V našom systéme započítavame čisto len zárobky „z práce“. Preto naša priemerná mzda vychádza vyššia.