Korcov odkaz: Chráňme pravdu života

Jeho veľký životný príbeh, ktorý sa uplynulú sobotu uzavrel, by si jednoznačne zaslúžil knižné či filmové spracovanie. Nazývali ho biskupom v montérkach a biskupom robotníkom. Pretože Ján Chryzostom Korec, vtedy ešte biskup podzemnej cirkvi, pracoval v robotníckych povolaniach prakticky od svojej tajnej vysviacky v roku 1951.

26.10.2015 17:00
Ján Chryzostom Korec, kardinál Foto: ,
Kardinál Ján Chryzostom Korec na slávnostnej svätej omši v apríli 2005 v bratislavskom Dóme sv. Martina.
debata (35)

A s menšími alebo väčšími prestávkami vlastne až do odchodu do dôchodku v roku 1984. Štyri roky pred vysviackou degradovali údržbára výťahov Korca na pomocného robotníka v stolárskej dielni Kovospracujúceho podniku mesta Bratislavy. Dali mu pred dôchodkom úplne novú robotu, ktorej sa musel – už po toľký raz v živote – najprv priučiť. „Dali mi štvorku triedu, ako chlapcovi po základnej škole,“ spomínal neskôr. Tomu potom zodpovedal aj dôchodok 1300 korún.

Máloktorý zo súčasných teológov alebo filozofov spoznal život proletára a vôbec človeka manuálnej práce tak dôkladne a tak zblízka ako kardinál Korec. V januári 1975 si zaznamenal do denníka: „Robotníci, ktorí tvrdo robia, sú každý deň nanovo unavení. Doslova predávajú svoje fyzické sily – a cítia to…“

V tom čase Korca zamestnalo, už po druhý raz v živote, výrobné družstvo Tatrachema. Hoci mu lekári zistili nález na srdci aj na pľúcach, mal bývalý politický väzeň nárok iba na manuálnu prácu v starom sklade s chemikáliami.

Zavše robil závozníka, najmä keď bolo treba voziť na breh Dunaja materiál zo vzdialenej Rače alebo zo železničnej stanice. Vtedy ručne gúľal na auto ťažké, až 200-litrové sudy. „Znovu som si všimol prostredie. Je tvrdé,“ zapísal si do denníka. „Tvrdá robota, tvrdí ľudia. Samé sudy – tisíce sudov. Robia tu aj ženy. Tvrdá robota robí aj ženy tvrdými.“

A čo robí táto skúsenosť s tajným biskupom a budúcim kardinálom Korcom? „Z biskupov a kňazov to skúsil len máloktorý,“ konštatuje Marián Gavenda, autor zatiaľ jedinej životopisnej knihy o kardinálovi Korcovi, „preto majú k ľuďom aj pri dobrej vôli tak ďaleko.“

Jezuita z robotníckej rodiny

Napokon, Ján Korec mal k robotníctvu blízko už od svojho narodenia. Svetlo sveta uzrel v starej robotníckej kolónii v Bošanoch. Päťčlenná rodina tam obývala malý byt s kuchyňou, ktorá nemala ani okno. V tamojšej Baťovej továrni pracoval jeho otec aj staršia sestra Štefánia.

Veľa nechýbalo a aj Ján by sa po skončení meštianky zaradil medzi Baťových "mladých mužov“. Odmalička ho to síce veľmi ťahalo ku kňazskému povolaniu, rodina však patrila medzi chudobné a nemohla si dovoliť posielať deti na štúdiá.

Vďaka jednému priateľovi sa však o Jána začali zaujímať jezuiti z Ružomberka. Najprv išlo len o to, študovať na ich gymnáziu. Vzápätí mu však ponúkli vstúpiť rovno do noviciátu. Nemal ešte ani 16 rokov, keď ponuku prijal. Bol vtedy najmladší medzi novicmi.

Nasledujúcich osem rokov v Korcovom živote vyplnilo intenzívne štúdium a všestranná príprava na rôzne životné situácie. V roku 1944 zmaturoval a v roku 1947 zavŕšil trojročné filozofické štúdiá. Nie je bez zaujímavosti, že ich ukončil prácou na tému Filozofické základy dialektického materializmu.

Mimochodom, keď o tri roky neskôr, v polovici marca 1950, vyslala nová štátna moc do najväčších kláštorov takzvaných vládnych zmocnencov, aby pozorovali rehoľný život, z jezuitského domu v Trnave prišlo onedlho toto hlásenie: „Sú to najväčší nepriatelia našej ideológie, pretože marxizmus ovládajú podrobne a vedia ho len vyvracať.“ Komunistický režim okrem toho vedel, že jezuiti sa považujú za "elitné vojsko“ Vatikánu a na rozdiel od iných rehoľníkov skladajú nie tri, ale až štyri sľuby. Ten štvrtý je sľub absolútnej poslušnosti voči pápežovi. A to znamenalo: treba sa mať pred nimi zvlášť na pozore!

V januári 2009 dostal v Nitre čestný titul... Foto: SITA, Martin Havran
Ján Chryzostom Korec, kardinál V januári 2009 dostal v Nitre čestný titul doctor honoris causa pri príležitosti 85. narodenín.

Tajne vysvätený za biskupa. V 27 rokoch

V noci zo 14. na 15. apríla 1950 vtrhlo vyše 2 800 príslušníkov polície a ľudových milícií do 75 kláštorov. Vyše tisíc rehoľníkov potom naložili do autobusov a viezli do piatich sústreďovacích táborov.

Najprísnejší režim panoval v Podolínci. Tam sa ocitol – po presune z Trnavy cez Jasov – aj Ján Korec, vtedy študent teológie. Neskôr ju nazval Barbarskou nocou a napísal o nej tieto slová: „Noc, v ktorej naši vlastní ľudia, pohŕdajúc dejinami a ich duchovnou náplňou, vykonali to, čo neprišlo na myseľ ani Tatárom, ani tureckému panstvu, ani nikomu inému v predlhých dejinách nášho ľudu…“

Ukázalo sa však, že lesť zmôže viac ako hrubá sila. Aj v podmienkach internácie dokázali študenti rehoľníci zložiť skúšky a po prepustení do civilu ich predstavení tajne vysvätili za novokňazov. Korcova vysviacka sa konala v rožňavskej nemocnici. „Operácia je pripravená,“ stálo v telegrame od Pavla Hnilicu.

A kto mohol predpokladať, že už o necelý rok neskôr, v noci 24. augusta 1951 jezuiti tajne vysvätia 27-ročného "skrytého“ kaplána Korca rovno za biskupa? Vysviacka sa konala v jednom bratislavskom byte, kde si vtedy mladý robotník prenajímal izbu. Tajná polícia o ničom ani netušila…

Ján Chryzostom Korec (1924 – 2015)

Emeritný biskup Nitrianskej diecézy, služobne najstarší spomedzi všetkých päťtisíc biskupov na svete, v bývalom režime jeden z najvýraznejších predstaviteľov podzemnej cirkvi, zomrel v sobotu o pol druhej popoludní v Nitre vo veku 91 rokov. Pohreb by sa mal konať niekedy koncom tohto týždňa.

Korcove telesné pozostatky uložia na Nitrianskom hrade, v dolnej lodi Katedrály svätého Emeráma. "Má tam pripravené miesto, ako si to sám želal,“ informoval jeho nástupca, diecézny biskup Viliam Judák. V kate­drálnom chráme, kde sa veriaci môžu až do dňa poslednej rozlúčky za zosnulého pomodliť, je umiestnená aj kondolenčná kniha, prostredníctvom ktorej môže verejnosť vzdať úctu zosnulej osobnosti katolíckej cirkvi.

Za socializmu väznený „nepriateľ režimu“ už v roku 2012 unikol smrti, keď ho vtedy 88-ročného v kritickom stave a ťažkom septickom šoku priviezli do nitrianskej nemocnice. Prasklo mu slepé črevo, pridružil sa ťažký zápal pobrušnice, aj po operácii mu zlyhávali základné životné funkcie a bol viac dní v umelom spánku. Už po dvoch týždňoch však nemocnicu opustil a v ústraní prežil ďalšie tri roky. "Kardinál bol v posledných dňoch slabší, pociťoval dôsledky svojej nemoci a veku,“ skonštatoval v súvislosti s jeho sobotňajším úmrtím biskup Judák. (sp)

Osem rokov natvrdo

Dostali ho až v marci 1960. Medzitým mal dve povolania. Cez deň prevažne robotnícke (ale začas robil aj laboranta či knihovníka) a večer duchovné: staral sa o mladých jezuitov, vysväcoval tajných, zväčša rehoľných kňazov, mal množstvo konšpiratívnych stretnutí. A pripravoval meditácie na osemdňové duchovné cvičenia, ktoré jezuiti každoročne absolvujú.

Predpokladá sa, že o tajnom biskupovi Korcovi získala Štátna bezpečnosť prvé informácie až v roku 1955, pri výsluchoch zatknutých jezuitov. V ďalších rokoch ho intenzívne sledovala a zbierala proti nemu usvedčujúce dôkazy. Úspešná asi veľmi nebola, keď jej to trvalo takmer päť rokov. Ale aj potom bola odkázaná na fabrikovanie obvinení a výslednej obžaloby.

Rozsudok za „trestný čin podvracania republiky“ znel nakoniec na 12 rokov straty slobody. Korec si musel odsedieť osem z nich, a to v známej valdickej väznici. „Sedeli sme za stolom, dvaja, niekedy traja v cele,“ spomínal. „Na stole škatuľky s viacerými druhmi korálikov, ktoré veľkými ihlami navliekame na silné biele nite, vždy v istom poradí až do polovice a v zrkadlovom obraze opačne až po koniec.“ Skrátka, boli z toho náhrdelníky. Ako však dodáva Gavenda, niekedy sa nite pretrhli a korále rozkotúľali po cele.

Na slobodu sa Korec dostal až vďaka politickému uvoľneniu počas Pražskej jari v apríli 1968. V júli už bol v Ríme, na zvláštnej audiencii u pápeža Pavla VI., ktorý mu osobne odovzdal biskupské insígnie.

Rok nato sa Korec dočkal aj úplnej rehabilitácie. Dostal štátny súhlas na vykonávanie kňazskej činnosti, ktorý mu však o niekoľko rokov odobrali. Nasledovali výsluchy v bratislavskom sídle ŠtB, pokusy Korca „pacifikovať“ alebo prinútiť k emigrácii. Prebiehala normalizácia, ktorá paradoxne poznačila aj vzťahy československého štátu s Vatikánom. V rámci novej vatikánskej diplomacie voči socialistickým štátom Svätá stolica pristúpila na ich požiadavky. Biskup Korec musel v roku 1976 prestať s tajným vysväcovaním kňazov. Dovtedy, takmer za štvrťstoročie, ich vysvätil okolo 120. V tom istom čase vatikánsky rozhlas odvysielal informáciu o „biskupovi robotníkovi“. Široká verejnosť sa prvýkrát dozvedela, kto je Ján Korec.

Ján Chryzostom Korec v čase, keď tajne... Foto: Jezuiti.sk
06-korec Ján Chryzostom Korec v čase, keď tajne vysväcoval kňazov.

Ctiteľ práva a ústavy

Ani po odchode do dôchodku „katolícky biskup bez štátneho súhlasu“ nezaháľal. Písal do samizdatov, posielal protestné listy proti prenasledovaniu veriacich tajnou políciou najvyšším štátnym orgánom. Osobitne protestoval u prezidenta republiky proti zásahu polície v prípade tzv. sviečkovej demonštrácie.

V októbri 1987 sa Korcov podpis objavuje hneď pod podpisom Dominika Tatarku na Vyhlásení k deportáciám židovských občanov zo Slovenska. Nasledovali mená niektorých ďalších významných vedcov a umelcov. Všetci žiadali židovský národ o odpustenie. Prichádza revolučný rok 1989. V marci 1990 sa Ján Chryzostom Korec stáva nitrianskym sídelným biskupom. A v máji nasledujúceho roku, po Jozefovi Tomkovi, druhým slovenským kardinálom.

K pápežovi Jánovi Pavlovi II. mal Korec aj ľudsky blízko. Poznali sa ešte z čias, keď krakovský biskup Karol Wojtyla pomáhal tajne vysväcovať slovenských kňazov. Neskôr sa ich priateľstvo prejavilo aj tak, že Petrov nástupca navštívil malé Slovensko až trikrát, zatiaľ čo oveľa väčšie krajiny ani raz. A kardinála Korca pozval do Vatikánu, aby tam viedol duchovné cvičenie!

Korec však aj vo víre prevratných zmien a na výslní zostáva Korcom. Oceňuje všetko pozitívne, ale rozhodne sa stavia proti prenikaniu zla pod rúškom slobody. „Sloboda je osobitný dar človeka,“ prízvukoval. „Slobodou sa tvoríme na zrelých a zodpovedných kultúrnych ľudí. Avšak slobodou, ak ňou šliapeme po pravde života, človek môže aj znetvoriť seba i život okolo seba.“

Bol za spoločnú Európu, ale trval na tom, aby sa jej inštitúcie hlásili ku kresťanským koreňom. Pobúrilo ho, keď v roku 2009 Európsky súd nariadil Taliansku odstrániť kríže zo škôl.

Odmietal straniť jednej skupine politikov a ignorovať druhú len preto, že ide o bývalých komunistov alebo neveriacich. „Do starostlivosti kňaza či biskupa patria aj ľudia neveriaci.“

Na kritiku z radov kresťanskej demokracie, že kedysi prijal na Nitrianskom hrade Vladimíra Mečiara a neskôr aj Roberta Fica, reagoval pokojne: „Ale veď som iba prijal – a dokonca podľa evanjelia – legitímne zvoleného predsedu legitímnej slovenskej vlády.“

Svoje životné poslanie videl v zjednocovaní prostredníctvom vľúdnosti. Jeho biskupské heslo znelo Ut unum sint – aby všetci jedno boli. (Na večne znesvárenom Slovensku stále veľmi aktuálne.)

Vyzýval ctiť si právo a ústavu. Bol presvedčený o tom, že pokoj na Slovensku možno dosiahnuť „predovšetkým presadzovaním spravodlivosti pre všetkých“.

Opakovane poukazoval na rozmáhanie sa korupcie a klientelizmu v spoločnosti, čo sa tak markantne prejavilo najmä v procese privatizácie národného majetku. Škodoval pritom štát, ale trpel najmä človek práce. Korec neprestával byť „biskupom v montérkach“ a upozorňoval na dôsledky rastúcej nezamestnanosti: „Vedie ľudí k tomu, aby získavali peniaze aj za cenu zločinu.“

V roku 2005, už ako 81-ročný, odišiel kardinál Korec definitívne do dôchodku. Prestal vykonávať úrad biskupa. Naďalej však verejne vystupoval a zostával výraznou duchovnou autoritou Slovenska.

Duchovnou autoritou je ten, s ktorého názormi nemusíme súhlasiť, ale nie sú nám ľahostajné. Naopak, chceme ich poznať zakaždým, keď sa rozhodujeme v niečom dôležitom. Takýchto autorít bolo na Slovensku vždy ako šafranu. Dnes ich je ešte o jednu menej…

© Autorské práva vyhradené

35 debata chyba
Viac na túto tému: #Ján Chryzostom Korec #kardinál #odkaz