Ako informovala hovorkyňa ÚS Anna Pančurová, plénum uznesením odmietlo návrh prezidenta na začatie konania o výklad právomoci prezidenta v súvislosti s nevymenovaním kandidátov na sudcov ústavného súdu. K uzneseniu pripájajú odlišné stanovisko sudkyňa Ľudmila Gajdošíková a sudcovia Lajos Mészáros, Ladislav Orosz a Rudolf Tkáčik.
Prezident Kiska v podaní žiadal, aby plénum Ústavného súdu SR jasne, zrozumiteľne a bez akýchkoľvek pochybností potvrdilo alebo vysvetlilo, či a akým spôsobom sa ústavné právomoci prezidenta – vrátane výkladu ústavných právomocí prezidenta, aký urobilo plénum ÚS vo veci Čentéš – vzťahujú na kandidátov na sudcov Ústavného súdu SR. Chcel, aby plénum ÚS svojím rozhodnutím raz a navždy odstránilo možné pochybnosti, ktoré vyvolalo konanie o nevymenovaných kandidátoch pred dvoma senátmi Ústavného súdu SR. Uviedol, že návrh na výklad ústavy má za cieľ vyjasniť obsah kompetencií prezidenta pri vymenúvaní sudcov ÚS, aby sa predišlo možným sporom v budúcnosti.
Plénum prijalo na ďalšie konanie návrh prezidenta SR Andreja Kisku na preskúmanie ústavnosti niektorých ustanovení zákona o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Nevyhovelo návrhu prezidenta na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení. Prezident navrhuje ÚS, aby zrušil napadnuté ustanovenia týkajúce sa poplatkov pacientov v ambulanciách pre neústavnosť.
Kiska v podaní poukázal na skutočnosť, že zákon je nejednoznačný, zle pripravený a že mu nepredchádzala žiadna analýza vyberania úhrad od pacientov. Tento zákon spôsobil chaos a vlnu nových úhrad. Uviedol, že podanie na ústavný súd považuje za prvý krok k tomu, aby sme na Slovensku dospeli k nejakému poriadku pri vyberaní poplatkov v zdravotníctve. Vysvetlil štyri hlavné dôvody, prečo podľa jeho presvedčenia zákon v ochrane pacientov zlyháva.
Ako dôvod uviedol, že parlament v zákone vymedzil niektoré úkony, medzi nimi napríklad aj toľko diskutované prednostné vyšetrenie u lekára, za ktoré nie je možné vyberať úhrady. Lenže zároveň to znamená, že takéto negatívne vymedzenie úkonov umožňuje poskytovateľom zdravotnej starostlivosti ľubovoľným spôsobom určovať a spoplatňovať ďalšie úkony. Tu pre nich v plnej miere platí – čo nie je zakázané, je dovolené. A prax absurdných poplatkov už po niekoľkých mesiacoch potvrdzuje, že presne takto sa niektorí poskytovatelia správajú. Druhý dôvod vidí v tom, že zneužívanie či obchádzanie zlého zákona môže viesť k tomu, že bude neprimerane ekonomicky a sociálne zaťažovať pacientov, čím môže viesť k vytvoreniu reálnych prekážok v rovnakom prístupe k zdravotnej starostlivosti.
Do tretice argumentuje, že pacienti na Slovensku sa stali obeťami zle naformulovaného zákona. Nemôžu sa brániť odkazom na jednoznačnú a predvídateľnú právnu normu. Sú vystavení v podstate neobmedzeným možnostiam vyberania poplatkov. A nepomôže im ani dozor samosprávnych krajov, pretože ich úloha je obmedzená na kontrolu plnenia formalít zo strany lekárov, ako je napríklad zverejnenie cenníka úkonov za úhradu. Ako štvrtý dôvod uviedol, že je povinnosťou zákonodarcu chrániť základné právo pacientov a prostredníctvom zákonov čo najpresnejšie definovať, vymenovať a ohraničiť služby, za ktoré môže poskytovateľ požadovať úhradu. Ak takýto zákonný, právne vynútiteľný a predvídateľný mechanizmus neexistuje — a už krátky čas účinnosti zákona ukazuje, že neexistuje — pojem bezplatná zdravotná starostlivosť sa doslova môže v praxi vyprázdniť a ústavou garantované práva pacientov zostanú len na papieri.