Určite bola snaha o radikálny prevrat na úrovni morálky verejného života. Bola tiež veľká potreba, aby v spoločnosti viac zavážili schopnosti a výkony ľudí a nie príslušnosť k strane. Aj podľa vtedajších prieskumov táto vec ľuďom nesmierne prekážala. Volali po spravodlivom ohodnotení tak, aby v kariére nerozhodovala stranícka knižka. Zvrhnutie opôr nadvlády tohto princípu sa teda javilo ako zásadný obrat v spoločenskom živote, ako revolúcia.
Mnohí aktéri Novembra ešte žijú, historici majú k dispozícii pramene a napriek tomu udalosti nežnej revolúcie sú interpretované tak, že vzbudzujú protichodné reakcie. Nie je to zvláštne?
Pri akýchkoľvek historických udalostiach sa postupom času pridávajú nové a nové informácie, a tie potom dávajú akoby iný výklad. Tiež nasledujúce skutky hlavných aktérov vedú k tomu, že im začíname pripisovať iné motivácie, a teda udalosť, ktorá bola spontánna s otvoreným koncom, začíname vykladať ako premyslenú organizáciu istých aktivít.
Aj preto vznikli názory, že nežná revolúcia bola riadeným prevratom?
Je lákavé vysvetľovať historické udalosti podľa istého scenára. To platí aj pri novembri 1989. Asi je to dané ľudským myslením. Ak chceme niečo pochopiť, vykladáme si to ako príbeh s premysleným plánom, a nie ako náhodné udalosti. V spoločenskom historickom dianí je však vždy veľa náhod, ktoré vývoj posúvajú. Niektorí aktéri nežnej revolúcie možno mali nejaké plány, ale neznamená to, že udalosť mala nejakého veľkého hýbateľa.
Tento sviatok je rozpačitý tým, že nemôžeme hovoriť deťom, ktoré trpia chudobou a ich rodičia sú nezamestnaní, ako sa nám odvtedy začalo dobre žiť, ako môžeme slobodne cestovať po svete. Rodina takého dieťaťa nejakú slobodu nepociťuje.
Nemala nová moc tvrdšie zakročiť proti predstaviteľom bývalého režimu, ktorí boli zodpovední za prenasledovanie ľudí?
Línia úplného odpustenia sa neudiala. Predsa sa začali skúmať archívy, začal platiť lustračný zákon, a kde boli dôkazy, rozbehli sa trestné procesy. Ak sme chceli byť právnym štátom, museli sme postupovať v súlade so zákonom. Pri tomto výročí sa však vždy objavujú snahy hodiť zodpovednosť za zložitú spoločenskú a ekonomickú situáciu na skutočnosť, že sme sa radikálne nevyrovnali s komunistami. Pestuje sa predstava, že potom by azda spoločnosť bola čestnejšia a lepšie sa rozvíjala. Považujem to za rovnako falošné vysvetľovanie, ako keď ešte začiatkom 80. rokov vtedajší ideológovia tvrdili, že za ťažkosti socialistickej spoločnosti aj po vyše 30 rokoch jej budovania môžu zvyšky buržoázneho vedomia v hlavách ľudí. Vyťahovať toto klišé vyhovárania sa na minulosť namiesto poctivej analýzy zodpovednosti za premárnené šance nie je len trápne, je to hlavne nemorálne.
Dnes už mladá generácia veľa vecí vníma ako samozrejmosť vrátane hodnoty slobody. Je preto dôležité si pripomínať, čo november 1989 priniesol?
Určite je to potrebné pripomínať, ale asi to treba vysvetľovať inak. Ten sviatok je rozpačitý tým, že nemôžeme hovoriť deťom, ktoré trpia chudobou a ich rodičia sú nezamestnaní, ako sa nám odvtedy začalo dobre žiť, ako môžeme slobodne cestovať po svete. Rodina takého dieťaťa nejakú slobodu nepociťuje. Skôr cíti, že má menej možností ako kedysi. To dieťa nemôže ísť do kina, nemôže ísť na futbal, lebo nemá kopačky.
Aj preto ľudia prejavujú nostalgiu za obdobím socializmu?
Určite. No intelektuáli, ktorí v 90. rokoch akoby určovali súradnice rozmýšľania o politike, dávali do veľkého kontrastu slobodu verzus sociálne zabezpečenie. Doslova sa vysmievali z potreby ľudí mať stálu prácu a očakávania, že štát by mal garantovať túto a ďalšie základné opory života, považovali za prekážku budovania demokratickej spoločnosti. Dá sa to v nájsť v mnohých politologických, sociologických a novinárskych textoch. V každej normálnej demokratickej spoločnosti však politici chápu, že takéto sociálne bezpečie je základom ľudskej dôstojnosti a občianskej slobody. Keď sa musí človek starať o prežitie a nevie, čo bude zajtra, tak nemôže byť ani v súkromnom živote slobodným a nemôže byť ani kritickým občanom, pretože sa strachuje o živobytie, aby si nepohneval vrchnosť, ktorá mu môže dať prácu.
Po revolúcii v roku 1989 sa ostatné drôty strihali na hraniciach a teraz sa v Európe stavajú ploty proti utečencom. Nevraciame sa späť?
V Európe sa uvažuje tak, ako keby sa staval nový Berlínsky múr. Obava z cesty späť je odôvodnená. Európe sa vracia jej podpora násilných riešení vo svete. Časť Európanov podporuje tvrdé opatrenia aj vo vlastných krajinách a zabúda na to, že spoločenský mier a stabilita boli v Európe roky zaisťované najmä vďaka spravodlivejšiemu rozdeľovaniu spoločenského bohatstva a snahe o to, aby príležitosť a dôstojnosť tu bola pre všetkých.
Mnohí tie ploty schvaľujú, nie je však spoločnosť necitlivá?
Z európskej verejnej mienky sa dá vypozorovať, že odpor, strach a nehostinnosť k utečencom sú v krajinách, kde je nedostatok sociálneho bezpečia medzi obyvateľstvom. Je to určité sebectvo, ale na to, aby ste mohli byť štedrí, potrebujete mať pocit, že keď sa podelíte, nezostanete v núdzi.
O určenie 17. novembra za štátny sviatok sa dlho zápasilo. Nie je dnes 17. november tak trochu v zákulisí iných štátnych sviatkov?
Záleží, aká politická elita je pri moci a či si vie 17. november pripísať ako svoju zásluhu. Keby bola vo vláde Iveta Radičová, tak oslavné rituály by boli intenzívnejšie. Druhá vec je, že politici si uvedomujú, ako ľudia protikladne vnímajú tento spoločenský predel. Pre mnohých znamenal symbolickú hranicu, po ktorej sa ich život existenčne otriasol.