Hilda Hrabovecká: Človek nesmie ustupovať zlu

V nedeľu predpoludním dotĺklo v bratislavskej nemocnici srdce Hildy Hraboveckej (rodenej Friedmanovej), jednej z posledných väzenkýň vyhladzovacieho tábora Osvienčim, ktoré deportovali už prvým transportom v marci 1942. Bola tam až takmer do oslobodenia tábora Červenou armádou koncom januára 1945.

, 21.12.2015 14:00
Hilda Hrabovecka Foto: ,
Hilda Hrabovecká (* 1924 – † 2015) na snímke z roku 2014.
debata (18)

„Desať dní pred príchodom frontu, 18. januára, nás odtransportovali do tábora Ravensbruck neďaleko Berlína,“ spomínala pred rokom pri svojich deväťdesiatinách.

„Cestovali sme niekoľko dní v otvorených nákladných vozňoch. Čupeli sme a tlačili sa čo najtesnejšie k sebe, aby sme sa aspoň čiastočne uchránili pred treskúcou zimou. A celou cestou sme spievali. Ako keby sme sa navzájom ubezpečovali, že ešte žijeme. Keď sme konečne dorazili do cieľovej stanice, nohy som si necítila, nemohla som sa na ne postaviť. Na chodidlách samá krvavá rana a samé hnisavé pľuzgiere.“

V Osvienčime prežila peklo. Najstrašnejší zážitok – keď priamo pred jej očami vyselektovali a odviedli na smrť najstaršiu sestru Lujzu.

„Lujza sa do Osvienčimu dostala posledným rodinným transportom začiatkom jesene 1942. Utešovala som ju: "Neboj sa, veď nie sú ani tri mesiace, čo si došla z domova, ešte výborne vyzeráš… Štípali sme si líca, aby boli zdravo červené, objímali sme sa, túlili k sebe. Ale nič nepomohlo, poslali ju do plynových komôr 6. decembra 1942.“

Vtedy ešte len 17-ročná Hilda mala akoby šťastie v nešťastí. Pred ňou i za ňou stojace spoluväzenkyne vybrali, ju však nechali nažive, hoci do práce chodila s infekčným katarom čriev. Ale čo to bol za život? „Preplnené nákladné autá premávali skoro celú noc jedno za druhým, smer plynové komory a späť. My omilostení sme sa museli prizerať spoza ohrady revíra na tú apokalypsu.“

Z takmer 18-tisíc Židov, deportovaných zo Slovenska do Osvienčimu, ostalo po 6. decembri 1942 nažive len päť percent. Do plynu išli aj Hraboveckej rodičia, piati z ôsmich súrodencov, švagrovia, bratranci.

Ona sama potom ďalšie dva roky v Osvienčime zasvätila tamojšiemu hnutiu odporu. Snažila sa pomôcť, komu sa len dalo. Hnutie sa pokúšalo zachraňovať choré, zranené alebo vyčerpané spoluväzenkyne, ktorým bezprostredne hrozila plynová komora.

„Nemohli sme však pomôcť všetkým a museli sme teda postupovať selektívne. A potom vznikali výčitky, prečo pomáham práve tej a nie inej, ktorá moju pomoc možno potrebuje väčšmi. To je jedna z najväčších osvienčimských dilem, s ktorou sa dodnes neviem vyrovnať a sotva sa ešte niekedy vyrovnám,“ smutne dodávala.

Na otázku, čo bolo v Osvienčime najhoršie, hlad či fyzické trýznenie, odpovedala: „Najťažšie som znášala neustále ponižovanie a ubíjanie duše. Tú degradáciu človeka na číslom označené zviera, donútené spolupracovať so svojím katom na vlastnej likvidácii. Na likvidácii seba a spolutrpiacich.“

Z Osvienčimu si odniesla hlavnú životnú skúsenosť: „Aj v tej najťažšej životnej situácii má väčšie šance prežiť človek, ktorý nemyslí len na seba. Len čo sa sústredíte iba na seba, zostanete osamotený aj vo veľkej mase ľudí.“

Bola presvedčená, že aj ona sama prežila len vďaka solidarite spoluväzenkýň. A to v Osvienčime i Ravensbrucku. „Zrejme by som ten tábor neprežila, keby mi hneď po príchode nepomohli rakúske väzenkyne tým, že ma zaevidovali ako ,červenú', čiže politickú Árijku, a nie Židovku.“

Prvých dvadsať rokov nedokázala verejne hovoriť o holokauste a spomínať na prežité muky. Potom napísala knihu pamätí Ruka s vytetovaným číslom. A stála pri zakladaní Dokumentačného strediska holokaustu v Bratislave. „Povedala som si, že Osvienčim nesmie byť nikdy zabudnutý, aby sa holokaust raz nezopakoval, či už v takej, alebo inej podobe.“

Jej krédo znelo: človek by nemal ustupovať zlu v žiadnej situácii. V predslove k hre Holokaust (jej autorovi Viliamovi Klimáčkovi poskytla námet) nazvala 20. storočie "storočím ustupovania a kapitulácie pred zlom“. V tejto súvislosti upozorňovala na staronové hrozby, ktorým opäť čelí ľudstvo, zabúdajúc na svoje predchádzajúce zlyhania.

„Do posledných chvíľ myslela na iných, a nie na seba,“ hovorí jej dcéra Katarína Rašlová. Hilda Hrabovecká nám všetkým bude chýbať. Jej smrť znamená veľkú stratu aj pre historikov.

„Delila sa s nami nielen o svoj životný príbeh a skúsenosti, ale pomáhala pri získavaní dôležitých informácií a prameňov,“ potvrdzuje Ján Hlavinka z Historického ústavu SAV. „Zároveň v rozhovoroch odkrývala súvislosti a momenty, ktoré je ťažké, ba priam nemožné nájsť v dokumentoch o holokauste.“

© Autorské práva vyhradené

18 debata chyba
Viac na túto tému: #Osvienčim #Hilda Hrabovecká
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy