Po Novembri 1989 vystúpilo na Slovensku z tieňa tajnej cirkvi viacero duchovných, ale hádam sa monsignori neurazia konštatovaním, že v tom pozitívnom zmysle slova bol verejnosti najviac na očiach práve tento charitatívny salezián. Keď sa začiatkom 90.¤rokov organizovali rozličné ekumenické, ľudskoprávne a mierové podujatia s pestrou účasťou, často na nich nechýbal ani Srholec. Neraz pri predstavovaní opravil moderátorov: „Som tu za seba, nie za rímskokatolícku cirkev.“
Anton Srholec sa vždy držal svojich kritických názorov nielen na minulosť, na komunizmus či na ľudácky štát, ale aj na prítomnosť.
Za bývalého režimu, ako niekdajší politický väzeň, mal začas svoju farnosť, ale po Novembri 1989 sa preňho žiadna nenašla. Ani nie preto, že by už bol oficiálne dôchodca. Naďalej sa držal svojich kritických názorov nielen na minulosť, na komunizmus či na ľudácky štát, ale aj na prítomnosť. To sa cirkevnej vrchnosti veľmi nepáčilo, katolícke médiá ho dlho ignorovali. Napríklad preto, lebo sa zastával odvolaného trnavského arcibiskupa Róberta Bezáka, alebo keď ohľadom vatikánskeho účtu jeho predchodcu Jána Sokola vyhlásil, že ide o zradu toho podstatného, čomu majú katolícki kňazi slúžiť a čo im má byť sväté.
Srholec ako jeden z prvých už v roku 1992, keď sa začali zvyšovať počty bezdomovcov, založil resocializačné zariadenie v Podunajských Biskupiciach, kde dosiaľ zabezpečujú pomoc asi stovke mužov. Zažil pri nich všeličo, no na to zlé nikdy nespomínal, vždy hovoril o svojich zverencoch s otcovskou láskou. Priznával, že aj za katastrofálnu situáciu Rómov, ktorí sú zväčša pokrstení katolíci, nesie zodpovednosť tiež jeho cirkev, ktorá sa málo stará o to, aby sa delili úspešní s neúspešnými a bohatí s chudobnými.
Anton Srholec sa narodil 12. júna 1929 v Skalici, kde aj zmaturoval. Ako mladému rehoľníkovi mu štát po Februári 1948 neumožnil vytúžené štúdium teológie a tak sa v roku 1951 neúspešne pokúsil ujsť cez rozvodnenú Moravu do Rakúska. Chytili ho a odsúdili na dvanásť rokov straty slobody. V jáchymovským baniach si odrobil väčšinu z desiatich rokov, až kým ho „predčasne“ neprepustili. Pracoval ako robotník, popritom tajne študoval teológiu a oficiálne cudzie jazyky, v Ostrave z nich zložil štátne skúšky. V čase politickej jari mohol dokončiť štúdiá v Ríme, kde ho v roku 1970 vysvätil za kňaza pápež Pavol¤VI. V dobe, keď sa tisíce československých občanov rozhodli pre emigráciu, on sa vrátil na Slovensko.
V bratislavskom Blumentáli najprv pôsobil ako kostolník, neskôr sa stal obľúbeným kazateľom. To sa však vtedy veľmi neoceňovalo, preto ho poslali na menšie farnosti do Perneku, Veľkého Zálužia a Záhorskej Vsi. V roku 1985 mu za organizovanie púte do Velehradu odňali štátny súhlas. Vrátil sa k robotníckej profesii a v lete 1989 odišiel do dôchodku.
Po zmene spoločenských pomerov okrem iného pôsobil v Helsinskom výbore na ochranu ľudských práv na Slovensku a Konfederácii politických väzňov, veľa publikoval, prednášal. Dve vysoké školy mu udelili čestný doktorát, získal viaceré vyznamenania za angažovanie sa v oblasti charity, sociálnej práce a ľudských práv, v roku 2003 mu prezident Rudolf Schuster udelil Rad Ľ. Štúra.
Pomery v pracovnom tábore v 50. rokoch opísal v knihe Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov (vyšla aj v preklade do slovinského, nemeckého a anglického jazyka), svoje spomienky však nikdy nestaval na nenávisti. Vždy hľadal v ľuďoch to ľudské. Hoci v posledných rokoch naňho naliehali, aby sa v článkoch častejšie vracal do temnej minulosti, odmietal to. Oveľa viac sa zaujímal o súčasnosť a budúcnosť, chcel tvoriť krajší svet. Ten slovenský je odvčera bez Antona Srholca o niečo chudobnejší.
Agentúrnu správu sme vymenili za redakčný článok.