Akadémiu čaká hodnotenie zahraničnými expertmi, na základe jeho výsledkov sa bude snažiť presvedčiť vládu, ktorá vzíde z volieb, aby v roku 2017 rozhodla, ktoré smery viac podporiť.
Aké najväčšie zmeny sa vám za rok podarili?
Dosiahli sme s podporou ministra školstva a ministra financií podľa mňa skvelú vec – zmluvu, ktorá stabilizuje financovanie na tri roky. Netvrdím, že nás to vymršťuje do nejakého extrémneho rozvoja, ale vytvára to príležitosť pokojne si za tie tri roky upratať aj doma a urobiť kroky, ktoré nás povedú k lepším výkonom. Teda dosiahnuť istú integráciu vedeckých smerov, laicky povedané, zníženie počtu ústavov.
Váš predchodca sa na snahe zlučovať ústavy popálil. Zmenila sa atmosféra v SAV?
Väčšie celky a spolupráca majú výhody. Keď sa pozriete do sveta, tam sa spájajú aj na prvý pohľad nespojiteľné umelecké s biologickými a materiálovými vedami a ukazuje sa, že to prináša lepšie výkony. A nielen väčšie výkony, ale aj väčší záujem a motiváciu. Keď poviete niekomu, aby šiel študovať napríklad anorganickú chémiu, je to síce zaujímavý odbor, ale možno nie až taký príťažlivý pre ľudí. Tí dnes majú záujem o niečo exotickejšie, niečo, čo je viac na hrane.
Koľko ústavov sa za rok spojilo?
Spájanie je ťažké, veď aj uzatvorenie manželstva je zložité, a tam sú len dvaja. U nás sa v niektorých prípadoch zlúčilo päť inštitúcií. Z celkového počtu 56 ich tak od januára bude 49. Počas uplynulého roka vznikol Ústav vied o Zemi, v ktorom sa spojili Geologický ústav a Geofyzikálny ústav, zanikol Technologický inštitút, ktorý bol pričlenený k Ústavu materiálov a mechanických strojov. Počas roka vzniklo aj Centrum psychologických a spoločenských vied, v ktorom sa združili tri ústavy – Prognostický, Ústav experimentálnej psychológie a Spoločenskovedný ústav. Od 1. januára vzniklo Biomedicínske centrum, do ktorého sa začlenilo päť ústavov. Celkovo bude o sedem inštitúcií menej. Týmto spôsobom by som chcel presvedčiť aj ďalších a dať im argumenty, aby šli týmto smerom. Nebudeme spájať tých, čo to z nejakých dôvodov principiálne nechcú, ale budeme vytvárať podmienky pre tých, ktorí o tom rozmýšľajú.
Ste spokojný s rozpočtom?
Tých 60 miliónov eur vystačí na základný chod. Stále hovorím, že sme v stave prežívania, hoci v SAV sú nadšenci, ktorí dokážu aj v takom stave vydolovať nové veci. Potrebujeme udržať chod a zároveň podporiť to, o čom sme presvedčení, že je dobré. Vychádzať chceme z analýzy, externého hodnotenia SAV a jednotlivých ústavov. Robiť sa bude tento rok a na základe jeho výsledkov sa budeme snažiť presvedčiť vládu, ktorá vzíde z volieb, aby v roku 2017 rozhodla, ktoré smery viac podporiť.
Ako by mal ten audit vyzerať?
Presvedčil som Predsedníctvo SAV, že sa nemôžeme hodnotiť sami. Hodnotenie, ktoré robí hodnotený sám, je predsa neobjektívne a v konečnom dôsledku aj kontraproduktívne. Realisticky, keď prizveme k domácim hodnotiteľom nejaké percento zahraničných odborníkov, vždy bude výhrada, že sme si ich vybrali sami a sú to naši priatelia. Napokon sme dospeli k tomu, že to bude panel medzinárodných expertov, ktorých v princípe nebudeme vyberať my. Pri Európskej komisii existuje European Science Foundation, ktorá disponuje databázou takýchto expertov. Tento proces sme napokon naštartovali po dlhých diskusiách a so súhlasom Snemu SAV. Oslovili sme profesorku Mariu Makarovú, ktorá je podpredsedníčkou pre výskum vo Fínskej akadémii vied. Robila podobné hodnotenia v Bulharsku a nedávno v maďarskej grantovej agentúre. Bude šéfkou medzinárodného panelu expertov, pričom má úplnú slobodu vytvoriť si ten panel podľa štruktúry SAV. Naše zadanie je úplne jednoduché. Chceme vedieť, kde sa jednotlivé vedecké smery – ústavy a výskumné tímy – nachádzajú v európskom vedeckom priestore. Či sme v priemere, pod priemerom alebo nad priemerom. Som presvedčený, že takýto realistický pohľad nám všetkým pomôže. Hodnotiace správy, ktoré očakávame ku koncu roka, budú hovoriť o silných a slabých stránkach a budú mať odporúčania, čo by inštitúcia mala robiť. Na základe toho Akreditačná komisia SAV bude môcť triediť ústavy do kategórií a pri inštitúciách v tej najlepšej kategórii očakávame, že budeme schopní získať pre ne externé zdroje, aby sa v ďalšom roku mohli podporiť. Je to štandardom akýchkoľvek analýz a hodnotení investícií či projektov nielen na úrovni štátu, ale aj v súkromnom sektore. SAV by v tomto trende nemala byť výnimkou.
Čiže hodnotiť budú zahraniční experti?
Áno. Jedine zahraniční experti sú dostatočne nezávislí, aby mohli dať objektívne stanovisko k úrovni výskumu v malej krajine. Je to bežná prax v krajinách podobnej veľkosti, napríklad vo Fínsku a v Estónsku, ktoré som nedávno navštívil. Podľa mňa je to cesta, ktorou by sa mohlo vybrať aj hodnotenie vysokých škôl. Prednedávnom boli ukončené komplexné akreditácie vysokých škôl, je okolo toho rozruch, že hodnotenie bolo administratívne náročné, niektoré hlasy rozporujú aj objektívnosť hodnotenia. Hoci nie som zástancom týchto názorov, kritické hlasy by utíchli, keby stanovisko vydal panel renomovaných zahraničných expertov. Podľa mňa sa ich netreba báť. Hovorím, že musíme byť natoľko sebavedomí, že naozaj necháme expertov, aby sami rozhodli, koho poveriť posúdením danej vednej oblasti, lebo je v tej oblasti odborníkom. Tak sa dá vypracovať nezávislý posudok, na základe ktorého môžeme rozumne začať robiť zmeny vnútri. Potrebujeme vedieť, kto je skutočne dobrý.
Slabším potom hrozí zánik?
Som zástancom zachovania aj vedných smerov so slabším výkonom, čo nie je v spoločnosti veľmi populárne, ale som o tom hlboko presvedčený. Aj keď zistíme, že máme väčšiu časť ústavov, ktoré sú pod priemerom EÚ, nerušil by som ich. Stále tvrdím, že vedecká práca je natoľko prekvapujúca, že aj z toho, čo teraz nie je extrémne na výslní, zrazu môže prísť výsledok, ktorý prekvapí. Nechal by som ich na bazálnom chode na úrovni terajšieho financovania, ale pri tých najlepších budem očakávať, že dostanú aj od štátu vyšší príspevok na rozvoj.
Najväčšia očakávaná zmena – prechod z rozpočtovej formy na verejné výskumné inštitúcie – sa však neuskutočnila, vláda na to neschválila potrebný zákon. Čo bolo podľa vás dôvodom?
Po všetkých peripetiách, ktorými sme minulý rok prešli, sa ukazuje, že hlavným problémom je majetok. Namiesto toho, aby sme vecne diskutovali o tejto inštitúcii, o nutnosti a spôsobe transformácie, o zakotvení SAV v kultúrnom a vzdelanostnom priestore našej krajiny, sústavne a opakovane diskutujeme o majetku. Komunikácia s ministerstvom školstva a Úradom vlády sa napokon viedla o tom, že majetok, ktorý máme v správe, nám nedajú všetok. Upozorňovali sme, že nejaký majetok musíme mať a pripravili sme v paragrafovej forme prílohu zákona, kde sme vymedzili to, čo nevyhnutne potrebujeme. Okrem prístrojov, strechu nad hlavou a pozemky, ktoré s tým súvisia. Boli sme upozornení, že kongresové centrá v Smoleniciach a Starej Lesnej do takého zoznamu dávať nemáme. Pod tlakom času a udalostí, ako aj v snahe dosiahnuť štandardnú formu hospodárenia, aj keď neradi, sme s tým súhlasili. Naproti tomu sme vyslovili jedinú striktnú požiadavku, a to, že areál na Patrónke musí zostať nedotknutý, lebo ho považujeme za srdce SAV. S pravdepodobnosťou blížiacou sa istote to na tomto padlo a zákon doteraz nebol vládou prerokovaný.
Predpokladáte, že zákon prejde po voľbách?
Samozrejme, otázkou je, ako dopadnú voľby. Ale je prísľub súčasného ministra školstva, že ak by bol ministrom, toto bude jeho absolútnou prioritou. Uvidíme. Myslím si, že tak, ako je to všade v okolitých krajinách, by akademické inštitúcie mali byť transformované so všetkým majetkom, ktorý dovtedy vlastnil štát. Diskusia, ktorá sa vedie u nás, nemá logiku. Pýtam sa, prečo je práve SAV podozrievaná z toho, že by majetok zle spravovala alebo zneužila? Keď sa transformovali vysoké školy, tam o tom žiadna diskusia nebola. A všetky vysoké školy dostali do majetku to, čo predtým spravovali. Prečo práve SAV túto dôveru nemá?
Prečo je pre SAV dôležitý prechod na verejné výskumné inštitúcie?
Sme jediná vedecká inštitúcia široko-ďaleko, ktorá má formu rozpočtovej a príspevkovej organizácie, čo je mimoriadne obmedzujúce. Je na nás obrovský tlak zo strany spoločnosti, aby sme spolupracovali so súkromným sektorom, ale táto právna forma to brzdí. Nepružný systém vedie k tomu, že keď aj uzavriem v januári nejakú zmluvu, vo februári ju splním, tak peniaze uvidím možno v novembri. Prechod na verejnú výskumnú inštitúciu by tiež znamenal podporu podnikavosti vedcov v dobrom zmysle slova, teda, aby svoje nápady uskutočnili aj v praxi. Ak napríklad skupina ľudí vyvinie nejaké špeciálne lepidlá, mohli by pri ústave založiť malú firmu – startup. Ústav by do toho vkladal nielen know-how ľudí, ktorí tam robia, ale aj priestory, prístroje a materiálne vybavenie. Mohli by získať externé zdroje a vznikol by spoločný podnik, ktorý by sa časom, ak by nadobudol ekonomickú stabilitu vo forme spin-offu (vedecká inštitúcia, ktorá je pôvodcom vynálezu, má v takejto firme vlastnícky podiel, pozn. red.), odtrhol. Je stratégiou Slovenskej republiky, aby sme takýchto spin-offov mali čo najviac. V dnešnej právnej forme je také niečo problém. Tým, že sme rozpočtové organizácie, zhoršuje sa aj komunikácia s partnermi v európskom výskumnom priestore a v európskych projektoch. Uvediem príklad. Ako SAV sme prešli do druhého kola v schéme vytvárania tímov. Je to projekt, ktorý by mal s pomocou európskeho partnera – v našom prípade je to VTT vo Fínsku a Univerzity Helsinki – vytvoriť centrum transferu poznatkov do praxe. Na úspech v druhom kole je potrebné vytvoriť reálny biznis plán. My do toho vložíme naše vedomosti, Fíni nám povedia, ako ich preniesť exkluzívnym spôsobom do oblasti priemyslu. Komunikujeme aj so Zväzom automobilového priemyslu a ďalšími, ktorí o to majú eminentný záujem. Ale ak má ísť o biznis plán, potrebujeme, aby naša inštitúcia mala možnosť vstupovať do obchodných spoločností. Ako rozpočtová a príspevková organizácia to nie je možné.