Nielen stál, ale mu všemocne pomáhal na svet. Ľudovít Štúr. Nasleduje uvítanie primátorom, reč ministra kultúry, podpredsedu Bratislavského samosprávneho kraja… Opäť báseň a hymnická pieseň.
Nedeľňajšie popoludnie v Modre, kde národného, ale aj politického buditeľa zastihla smrť, bolo bodkou za Rokom Ľudovíta Štúra, počas ktorého sa uskutočnilo mnoho kultúrnych a osvetových akcií a výborne, že sa i mnoho pamiatok, ktoré už roky na svoj stav žalovali, dočkalo obnovy. Vrátane Múzea Ľ.¤Štúra s pamätnou izbou, kde skonal, jeho lavičky dve desaťročia polámanej či ústredného priestoru na cintoríne s hrobom Ľudovíta, jeho brata Karola a významného miestneho kazateľa Pavla Zocha.
Od roku 1964 tomuto areálu dominuje socha Jozefa Kostku Slovenská jar. Bronzové znázornenie krásnej dievčiny s rozkvitnutou ratolesťou. Asi podľa nej vybrali teraz študentku herectva Kristínu Ondrejkovičovú, ktorá ako symbolická nevesta slobodného mládenca Štúra na čele smútočného sprievodu od centra vinohradníckeho mestečka niesla rozmarínový veniec. Pred ňou dvaja mládenci s operenými klobúkmi a prekríženými šabľami, na ktorých mali napichnuté citróny. Miestna tradícia ešte z čias morových rán.
Za trojicou kráčalo dvanásť študentov z modranského gymnázia v dobových rovnošatách a s fakľami v rukách. Chtiac-nechtiac sa dali nahovoriť do štylizovaného historického sprievodu? „Kdeže,“ bránia sa, „sami sme sa prihlásili, museli z nás dokonca vyberať. Je to pre nás česť.“
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Napokon zástupcovia miest a obcí, ktoré sa dajako spájajú so Štúrom, s vencami a v šatách, aké sa nosili v polovici 19. storočia v štýle biedermeier.
Zástup ľudí sa na ceste hlavnou ulicou niekoľkokrát zastavil. Začalo sa to pri známom súsoší Frica Motošku na námestí, potom pri rímskokatolíckom kostole, pred bývalou evanjelickou farou až pri najstaršej sakrálnej pamiatke mesta Kostole sv.¤Jána Krstiteľa na cintoríne. Účastníci, a boli ich v tom mrazivom počasí stovky, sa dozvedeli niečo nové zo Štúrových osudov i z dejín mesta Modry, ktoré bolo pred pol druha storočím z tretiny nemecké a z dvoch tretín slovenské. Aj vďaka Karolovi Štúrovi a Jankovi Kalinčiakovi gymnázium dosahovalo vysokú úroveň a Modra sa stala jedným z centier slovenského národného života.
„Usilovali sme sa, aby sa sprievod čo najviac podobal tomu z 15. januára 1856,“ hovorí riaditeľka Múzea Ľ.¤Štúra Viera Jančovičová. „Našťastie sa zachoval jeho presný popis.“ Doplnili ho hádam iba neosedlaným gaštanovým koňom. Puškin sa volá. Vzpieral sa svojmu koniarovi. Do očí sa tlačia slzy. Štúr rád a pokiaľ mu to čas dovolil, jazdil na koni. Kde máš svojho pána? Zabudneme zase naňho po najbližšie okrúhle výročie?