Vďaka šikovným ľuďom ožíva aj Viniansky hrad

Projekt, ktorého cieľom bolo zapojiť nezamestných do obnovy slovenského kultúrneho dedičstva, funguje na Slovensku už päť rokov.

Šéf sociálneho rezortu Ján Richter včera projekt pri bilancovaní päťročného fungovania vychválil. Ako ho hodnotíte vy?
Tiež len v pozitívach. Verím, že bude pokračovať v ďalších rokoch, aj s našou účasťou. Viniansky hrad je naša pýcha, ľudia tu robia zmysluplnú prácu. Dostávať slušnú mzdu, to je pre nich úplne iný pocit, akoby mali žiť na dávkach. Navyše za sebou vidia vytvorené hodnoty. Aj tí, ktorí nemali nijaký vzťah k pamiatkam, sú zrazu hrdí a hovoria – Toto je náš hrad!
V projekte ste zapojení štyri sezóny. Koľkým ľuďom ste už dali prácu?
Od začiatku sme si trúfli zamestnať relatívne veľké počty. Po tri roky sme vytvorili 40 pracovných miest, predvlani 23, teda dokopy ich bolo 143. Vystriedalo sa na nich 183 ľudí, pracovné zmluvy mali na šesť mesiacov.

Foto: Ľuboš Pilc, Pravda

Jaroslav Gorás Jaroslav Goras.

Aké práce vykonávali?
Jednak bežné pomocné, nosenie piesku, kameňa, vody, hasenie vápna. Ale aj také, ktoré si žiadajú kvalifikáciu. Treba zdôrazniť, že v areáli nemáme elektrinu. Preto napríklad v kováčskej dielni, kde si ručne vyrábame okenné mreže a iné detaily, klasicky dúchame do mechov. Maltu tiež miešame ručne. Našou „cirkulárkou“ sú chlapi, ktorí vo dvojici pília guľatinu. Ani kamenné prvky si nedávame za drahé peniaze robiť v kamenárskej dielni, na kolenách ich zhotovujeme sami. Historickým spôsobom si staviame aj lešenia. Pod nebezpečné miesta vešiame ručne tkané siete zo sisalového vlákna, keby sa niekde prelomilo zábradlie, ochránia aj padajúcich chlapov.
Minister zdôraznil, že do týchto prác sa mali zapájať aj ľudia znevýhodnení na pracovnom trhu, teda najmä mladí, dlhodobo nezamestnaní či nad 50 rokov. Ako to bolo u vás?
Skúsenosti nás naučili, že najspoľahlivejší a najochotnejší robiť sú ľudia 40– až 55-roční, so stredoškolským vzdelaním. Snažíme sa vyberať si pracovníkov remeselne zručných. Máme aj vysoké nároky na ich disciplínu, neraz robia vo výškach okolo 14 metrov. Hrad je pritom stále prístupný turistom, ktorí tiež musia byť v bezpečí. Mojou pracovnou pomôckou je preto aj dréger, zamestnanci „fúkajú“. Boli už prípady, keď som sa pre alkohol musel bez milosti rozísť s veľmi šikovným pracovníkom. Našťastie, vážnejší pracovný úraz sme tu ešte nemali.
Ako sa hrad počas trvania tohto projektu zmenil?
Po bratislavskom Devíne je to ďalší slovenský hrad, z ktorého je výhľad do dvoch susediacich štátov – na Ukrajinu a do Maďarska. Na úpätí hradného kopca sú stále historické vinice, ktoré mu dali názov. Máme tu raritnú trojuholníkovú vežu, ktorá je iba na troch našich a ôsmich európskych hradoch. Vďaka projektu už celkom nový vzhľad naberá hradný palác, tri veže jeho priečelia, kedysi pripomínajúce rozdelené Svätoplukove prúty, sú už stavebne previazané a mohli sme ich zaťažiť konštrukciou strechy. V sezóne tu robíme doslova čarovné podujatia pre návštevníkov, nadchli sme aj mnohých zahraničných.