Oba štrajky sprevádzal nejednotný postup a roztrieštenosť odborárov a iniciatív, boli tiež zle načasované. To sa podľa sociologičky Zuzany Kusej stalo hlavným dôvodom neúspechu. „Či sa dajú výsledky protestov považovať za úspešné, závisí od toho, z ktorého uhla sa na ne pozeráme. Čo sa týka naplnenia požiadaviek, úspešní neboli. Ak však bolo cieľom vyvolať pozornosť verejnosti, tak to sa podarilo,“ domnieva sa Kusá.
Protest učiteľov pripravila neformálna iniciatíva, ktorá takto chcela vybojovať zvýšenie platov učiteľov o 140 eur od 1. januára 2016, 400 miliónov chcela navyše do vybavenia škôl, čo bola nereálna požiadavka. V prvý deň štrajku 25. januára sa doň zapojilo len 2,7 percenta škôl, čo predstavovalo 179 zatvorených základných a stredných škôl. Ich počet postupne klesal a neobmedzený štrajk sa pätnástym februárom prerušil. Štafetu po základných a stredných školách síce prebrali vysoké. Štrajkujú niektoré fakulty a viac ako 400 vysokoškolských učiteľov.
Či sa dajú výsledky protestov považovať za úspešné, závisí od toho, z ktorého uhla sa na ne pozeráme. Čo sa týka naplnenia požiadaviek, úspešní neboli. Ak však bolo cieľom vyvolať pozornosť verejnosti, tak to sa podarilo.Zuzana Kusá, sociologička
Do akcie sa ale nezapojili najväčšie školské odbory. Tie zareagovali teraz, keď spolu so zástupcami vysokých, stredných škôl, odborných aj štátnych gymnázií vypracovali deklaráciu. Tá obsahuje víziu a nárast platov na nasledujúce štyri roky a v niektorých prípadoch dokonca na desať rokov dopredu.
Predseda Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy na Slovensku Pavel Ondek zdôraznil, že deklarácia je určená budúcej vláde. „Školstvo je hlboko poddimenzované, a preto vyzývam, aby sa budúca vláda venovala školstvu viac ako tie predošlé,“ povedal Ondek.
Sociologička Monika Čambáliková to považuje za šikovný predvolebný ťah jej predkladateľov. „Požiadavky v nej sú naplánované na dlhšie obdobie a už sa to nedá formulovať len voči jednej politickej strane. Je adresovaná všetkým vládam, ktoré vzídu zo slobodných volieb,“ pripomenula Čambáliková s tým, že pre opozičné strany bolo doteraz veľmi pohodlné, aby boli na strane štrajkujúcich, pretože neniesli žiadnu zodpovednosť za štátny rozpočet a neboli adresátmi požiadaviek.
V deklarácii napríklad žiadajú, aby podiel z HDP na školstvo bol do konca nastávajúceho volebného obdobia najmenej šesť percent. Dnes je to pod päť percent. A aby sa platové tarify zamestnancov v školstve zvýšili od 1. januára 2017 o 25 percent a každý ďalší rok o desať percent.
Dokument predložili ministrovi školstva Jurajovi Draxlerovi, ten ho však plne nepodporil, s niektorými bodmi súhlasil. „Vopred som odbory upozorňoval, aby prijali memorandum, ktoré je čo najkonkrétnejšie. To, ktoré mi predložili, je na môj vkus príliš hmlisté, ale na mnohých veciach sme sa zhodli,“ reagoval Draxler.
Nepozdáva sa mu napríklad zvýšenie platov o 66 % v priebehu štyroch rokov a spochybnil aj požiadavku, aby šlo 6 % HDP na školstvo. „Priemer Európskej únie je 5 %, preto sa mi zdá toto číslo vysoké,“ mieni Draxler. Dodal však, že súhlasí s nutným navýšením peňazí do tohto rezortu, že je potrebná zmena platových tabuliek v celom verejnom sektore a tiež zdôraznil potrebu lepšieho prerozdeľovania eurofondov medzi regiónmi.
Ministrovi v memorande zároveň chýba záväzok zo strany školského prostredia, že školstvo potrebuje štrukturálne zmeny. „Vieme, že tu máme príliš veľa vysokých škôl a veľa vysokoškolských zamestnancov. Chýba mi náznak toho, že zároveň je pripravené školské prostredie prijať rozumné štrukturálne zmeny,“ dodal minister.
Kým zástupcovia učiteľov ukončili protest memorandom, sestry nemajú takmer nič. Po tom, čo dali hromadné výpovede, ich začali sťahovať späť. Do práce od februára nenastúpilo viac ako 500 sestier, v Prešove sa asi stovka pred týmto termínom hodila na maródku. Keďže minister s nimi odmietol vyjednávať, komora aj odbory štrajk 8. februára ukončili. Teraz majú niektoré sestry problém vrátiť sa do práce, keďže na niektoré miesta nastúpili nové posily.
„Krehká jednota protestujúcich sestier sa deň za dňom rúcala a tlak na vládu, aby riešila ich požiadavky, nevytvorili. V januári bolo zrejmé, že zdravotná starostlivosť ohrozená nie je a protest minul svoj cieľ,“ poznamenal politológ Michal Horský.
Podľa ministerstva zdravotníctva k 1. februáru uplynula výpovedná doba 537 sestrám. Dodnes sa z nich vrátilo 73 späť do nemocníc. Zároveň nemocnice prijali 212 nových sestier.
Napríklad Martinská fakultná nemocnica je v súčasnosti v rovnakom stave ako pred podávaním výpovedí. Problémy má však naďalej nemocnica v Žiline. Jej vedenie dúfalo, že sa to podarí prelomiť na štvrtkových rokovaniach o kolektívnej zmluve. „Je to otvorené, rokovania síce prebehli, ale nevieme konečné stanovisko. Stále platí, že vedenie nemocnice je otvorené individuálnym rokovaniam so sestrami, ktoré sa chcú vrátiť späť,“ povedala hovorkyňa nemocnice Viera Jurčiová.
Kým žilinská nemocnica tvrdí, že môže prijať už len toľko sestier, koľko má voľných pracovných pozícií, a tých je zatiaľ okolo 80, podľa šéfky sesterských odborov Moniky Kaveckej by mala umožniť návrat všetkým 124 sestrám, ktoré dali výpoveď.
Z pohľadu prezidentky Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek Ivety Lazorovej mala akcia hromadných výpovedí veľký význam, pretože sa im podarilo nahlas poukázať na vážnu situáciu v zdravotníctve a na dôležitosť ich práce v spoločnosti.
Výpovede zdravotných sestier, ale aj štrajk učiteľov sa podľa Horského zmenili na predvolebnú kampaň, ktorej cieľom bolo pomôcť opozícii spomaliť Smer. Politológ si myslí, že opozičné strany učiteľov a zdravotné sestry zneužili. „Tento cieľ mimoparlamentných strán sa vydaril, sestričky a učitelia na to ale doplatili. Štrajky mali byť vtedy, keď sa plánoval štátny rozpočet alebo mali byť koordinované celým odborovým hnutím. Nezískali štrajkujúci slovenskí učitelia a dokonca niekoľko desiatok sestier ostalo bez miesta,“ pripomína Horský.
Ako dodal, za sestričkami a učiteľmi nestáli ich odbory ani vážne politické sily, ale pridala sa k nim len časť médií, ktoré z nich urobili mediálnu event udalosť.