Z Ilavy sa väzni pokúšali ujsť cez okno aj strechu

Spolu s Leopoldovom je Ilava najdlhšie fungujúcou väznicou, za hrubé ilavské múry prišli prví väzni v roku 1856.

Budovy väznice však majú viac ako 160 rokov. Z prvej polovice 15. storočia pochádzajú prvé zmienky o tom, že tu bol Ilavský hrad. Neskôr ho prebudovali na kláštor a kaštieľ. V 19. storočí objekt kúpil od pôvodných vlastníkov štát a zriadil tu väznicu.

„Nebol to klasický hrad ako Trenčiansky, bol to hrad kastelovitého typu, aký je napríklad v Bytči. Za to, že je vo väznici kostol, môžeme vďačiť rádu trinitárov, ktorí prišli koncom 17. storočia a mali za úlohu vykupovať kresťanských zajatcov z tureckého zajatia. Keď kláštor zrušili, budovy boli opustené, kým tu rakúsko-uhorský štát nezriadil väznicu,“ vraví Miroslav Toman, historik Trenčianskeho mú­zea.

Celú históriu tohto zariadenia mapuje kniha, ktorú vydala väznica k svojmu 160. výročiu. Jej autorom je Alexander Balucha, jeden zo zamestnancov Ústavu na výkon trestu. Nazval ju Hrad a väznica Ilava od založenia po súčasnosť.

S históriou Ilavského hradu sa spája legenda, podľa ktorej ho mala tajná chodba spájať s Vršateckým hradom. Tento fakt zrejme zostane súčasťou legendy, pretože medzi hradmi tečie rieka Váh, čo je veľká prekážka na prekopanie tunela. Nezachovala sa tiež žiadna správa o tom, že by touto tajnou chodbou ušli z Ilavy nejakí väzni. Tí si hľadali iné cesty. Pred druhou svetovou vojnou sa niektorým podarilo utiecť tak, že preliezli cez múr alebo využili príležitosť, keď bola otvorená brána, pretože priviezli tovar.

Neskôr už úteky museli byť rafinovanejšie. Pri jednom z nich využili blízkosť kostola, ktorý je včlenený do areálu väznice. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia sa do sakristie prebúral jeden z trestancov, ale útek sa mu nepodaril. Farár ho zamkol v kostole a zalarmoval políciu.

Zrejme najznámejším je útek Jozefa Roháča, ktorého nedávno zatkli pre podozrenie z viacerých vrážd. V Ilave si za bývalého režimu odpykával 13-ročný trest za únos vtedajšieho námestníka ministra zdravotníctva, ktorého chcel použiť ako rukojemníka pri úteku do Rakúska. Spolu s ďalšími tromi spoluväzňami si v roku 1986 naplánovali útek. Z dielne si odniesli listy pílky na kov, prepílili mreže na okne cely a na zviazaných posteľných plachtách sa spustili z deväťmetrovej výšky na dvor. Potom sa cez rozostavanú budovu dostali na dvor pošty. Spozoroval ich však strážnik, ako jedinému sa podarilo ujsť Roháčovi. Polícia ho chytila až po šiestich dňoch pri Dechtároch.

Foto: Milan Kráľ, Pravda

Ilava, väznica, väzanie, cela Jedna z izieb zrekonštruovaného Bastiónu.

Posledný pokus o útek sa odohral pred necelými tromi rokmi. Šesť väzňov, ktorí boli v spoločnej cele, využilo na to lyžice, držadlo z jedálenskej misky, nohu z postele a kľučku od dverí. Pomocou nich urobili do stropu otvor s rozmermi 50 krát 32 centimetrov. Trvalo im to dva dni. Dostali sa na povalu, kde vybrali zo strechy škridly. So sebou mali provizórne lano, ktoré vyrobili z roztrhaných diek a uterákov. Po streche sa chceli dostať na dvor pošty, ktorá je v susedstve. Na dvore však počuli ľudí, a tak sa dohodli, že na útek využijú nasledujúcu noc. Celu poupratovali, dieru v strope zamaskovali pomocou papiera, lepiacej pásky a zubnej pasty. Ďalší pokus sa však nekonal, ich zámer odhalili dozorcovia.

Za bývalého režimu mala väznica kapacitu pre 1 200 ľudí. Zlepšenie podmienok pre väzňov nastalo po novembri 1989. V súčasnosti má ústav kapacitu vyše 750 odsúdených. „Tento rok v januári sme dokončili rekonštrukciu objektu zvaného Bastión, a tak sa kapacita zvýši o 58 miest. Sú to nové ubytovacie priestory aj s novým zariadením. Budú v nich odsúdení, ktorí pracujú vo vnútornej prevádzke ústavu, to znamená kuchári, maliari, upratovači a podobne. Na rekonštrukcii Bastiónu pracovali aj väzni, ich práca ušetrila ústavu asi 80-tisíc eur,“ vraví Marián Nosáľ, riaditeľ Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a výkon väzby v Ilave.

Rekonštrukcia tohto objektu stála vyše 600-tisíc eur. Bastión bol pôvodne obrannou baštou, je súčasťou mohutných hradieb. Na poschodiach sú izby pre odsúdených, v každej sú poschodové postele, skrinky, umývadlo. Sprchy sú spoločné na chodbe. Na najvyššom poschodí je okrúhla miestnosť s malými okienkami v meter hrubom múre, sú to bývalé strieľne. Tu majú väzni fajčiareň, vďaka množstvu strieľní dokonale odvetrávanú. Izby sú pre troch až ôsmich ľudí. Výnimkou sú odsúdení na doživotie. Tých je tu momentálne dvanásť a žijú v samostatných celách.

Odsúdení, ktorým to fyzický a psychický stav dovoľuje, pracujú. V Ilave pracuje 350 väzňov, napríklad balia sklo či šijú topánky. ,Ak väzeň zarobí 170 eur mesačne, môžeme hovoriť o veľmi dobrom zárobku. Nedostanú z toho všetko, musia si platiť trovy výkonu trestu, platia škody, ktoré spôsobili, ak majú deti, strháva sa im výživné. Zostane im vreckové, z ktorého si môžu kúpiť niečo v bufete, kde je kompletný sortiment ako v nejakom dedinskom obchode," pokračuje riaditeľ ilavskej väznice.

V Ilave si odpykávajú tresty zločinci, ktorým súd určil stredný alebo maximálny stupeň stráženia. Počas trestu môžu získať výučný list alebo maturitné vysvedčenie. V súčasnosti sa takto vzdelávajú dve desiatky odsúdených. Okrem toho tu vydávajú vlastný časopis Motýľ, hudobne nadaní majú kapelu s príznačným názvom Mrežovanka.