Tížik: Pravica je tu hegemón, už sa len pohybuje od stredu doprava

, 09.03.2016 07:00
sociolog miroslav tizik
Sociológ Miroslav Tížik. Autor: ,

Ani bezprostredne po voľbách Slovensko nevie pochopiť, čo sa to s ním stalo, keď do parlamentu vpustilo extrémistov a vylúčilo KDH. "V mene nutkavej potreby meniť systém vystavili voliči SaS Európe červenú kartu," hovorí sociológ Miroslav Tížik.

Po voľbách najviac rezonuje slovo prekvapenie. Naozaj sa tak zle poznáme?
Na jednej strane mnohí ľudia nechcú vidieť, akí v skutočnosti sme, navyše často podliehajú zdeformovaným mediálnym obrazom. Prekvapením mohli byť dosiahnuté percentá jednotlivých pravicových strán, ale nemôžeme byť prekvapení náladou v spoločnosti, ktorá je v politike už dlhodobo posunutá veľmi doprava. Výsledky iba potvrdili, že pravica ako taká je tu hegemónom, a už sa len pohybuje od stredu, kde bola predtým, ešte výraznejšie doprava.

Čím si to vysvetľujete?
Minulé predčasné voľby, v ktorých tak jednoznačne vyhral Smer, boli raritou. Po vzájomných hádkach sa politická pravica úplne roztrieštila. A Smer, ktorý je najbližšie k ľavicovej sociálnej politike, prevzal časť rétoriky, ktorá je zasa bližšie k pravici. Tak dokázal v sebe integrovať aj túto časť, ktorá sa teraz od Smeru odtrhla. Dalo sa to istý čas čiastočne zakrývať: keď odznelo niečo radikálnejšie na adresu utečencov, zároveň vláda prijala opatrenia, ktoré sú ľavicové a ktoré mohli udržať časť nespokojnej verejnosti v hraniciach toho, čo sa dá považovať za štandard. Ale posledné dva – tri týždne pred voľbami však nabrala kampaň silu už len v rámci antisystémových hesiel: nutnosť zmeny vlády, systému, ktorý tu panuje – stále sa točila okolo tohto slovníka, ktorý vytvoril jedinú možnú alternatívu – odmietnuť Smer ako vládnucu stranu. Túto agendu prebrali všetky pravicové strany a iba si v nej navzájom konkurovali, čím ju vyostrovali.

Uvedomili si vôbec voliči, aké dosahy môže mať pravicová vláda, ktorá stavia na radikálnej liberalizácii ekonomiky? Keď viacerí tvrdia, že bohatí sú „trestaní“ za svoju šikovnosť a odmietajú byť solidárni so slabšími?
Celá kampaň bola postavená na princípe antikorupcie, v jej mene sa vnášali antisystémové prvky, ako sú predstavy o zlyhávaní štátu, nefunkčnosti nemocníc, školstva a pod. Čo bolo často aj nafukované a dramatizované tak, že ľudia prestávali vidieť, čo je zmyslom verejných služieb, prípadne štátu. No a paradoxom je, čo si mnohí voliči pravice neuvedomili, že hoci oni samotní sú väčšinou proeurópski, volili najviac stranu SaS, ktorá je protieurópska. V mene nutkavej potreby meniť systém vystavili Európe červenú kartu. Dištancovali sa od nej. Vo viere, že rozhodujú racionálne, zvolili ľudí, ktorí idú proti ich vlastným záujmom. A to sa týka aj tých, čo volili Kotlebu, lebo málokto si je vedomý, aké môže mať reálne dôsledky. Alebo aj tých, čo volili Kollára. V podstate ľudia nevedia, aký program volili, vedia iba to, proti čomu.

Ako sa dá vysvetliť, že SaS volili aj Slováci, ktorí žijú mimo republiky a užívajú výhody zjednotenej Európy?
Okrem toho, že volili proti Smeru, volili najmä ich ekonomický program. Prehliadali pritom to zásadnejšie: zápas o charakter Európy. Nevšimli si, že tento program je postavený na ekonomickom aj národnom izolacionizme, čo je z dlhodobého hľadiska neperspektívne. Verili v nutnosť zmeny, že na Slovensko príde čerstvý liberálny vzduch. No v skutočnosti má SaS k liberalizmu (okrem toho ekonomického) veľmi ďaleko a dosť je podobná extrémne pravicovým alebo aj konzervatívnym stranám.

V čom podľa vás u voličov zabodoval Igor Matovič?
Nebazíruje síce na ekonomickom programe, ale je silne previazaný s náboženským fundamentalizmom a náboženskou pravicou. A mnohí ho volili v mene boja proti korupcii, práve vďaka jeho moralistickej apelatívnej rétorike, ktorá sľubuje vytvorenie morálneho poriadku a morálnych istôt, ktoré sú v konečnom dôsledku falošné.

Prečo skrachovalo KDH?
Všetky strany, ktoré sú na politickej scéne po voľbách doprava, prebrali veľkú časť agendy práve z KDH: moralizátorstvo, dôležitosť náboženstva, veľmi konzervatívne hodnoty. Využívajú náboženský jazyk a Slovensko chápu ako katolícku krajinu. A tak sa im podarilo KDH voličsky a tematicky doslova vytunelovať.

Dá sa hovoriť o generačnom rozkole, keď mladí voliči volili úplne odlišne od starších?
O rozkole by sa dalo hovoriť skôr v predvolebnej kampani, ktorá bola pozitívne zameraná na mladých a pohŕdala starými. Staršia generácia v kampaniach znamenala konzervativizmus, skorumpovanosť, podplatnosť. Tento typ jazyka vytvoril negatívny obraz staršej generácie, na druhej strane vytvoril super pozíciu tej mladšej, ktorá to tu všetko zachráni: na prometeovskej predstave, že ide o budúcnosť Slovenska. Podobne ako v roku 1948, keď sa volilo s heslom, že mládež je naša jediná nádej. Výsledkom bol rozkol vnútri v rodinách, keď mladí ľudia mobilizovali rodičov alebo ich až politicky kádrovali, či idú voliť to, čo je v ich prospech.

Nepovažujete to teda za medzigeneračný problém?
Je to problém politický: ide o to, ako je chápaná demokracia. Mediálne bola vytvorená predstava, že niektorí ľudia by nemali mať právo voliť, prípadne, že sú svojou voľbou pre budúcnosť nebezpeční, zatiaľ čo iní sú kompetentnejší. Mladá generácia sa teda svojho takto privilegovaného práva chopila, a veľmi svojsky. No to vyplýva predovšetkým z toho, akým spôsobom je socializovaná k hodnotám a čo to vlastne tie hodnoty znamenajú. Tým, že sú politické hodnoty posunuté výrazne doprava, spoločnosť sa elitizuje – vnášajú sa princípy nadradenosti verzus nehodnosti. Jedni nie sú hodní mať volebné právo, nemajú mať sociálnu ochranu, lebo si to nezaslúžia, iní sú hodní istých spoločenských výhod. Výkonový model, ktorým je presýtené školstvo, sa najvýraznejšie odrazil na mladej generácii. Mladí sú viac vystavení tomuto systému, ktorý je veľmi pravicový, a preto v tomto systéme aj uvažujú a v rámci neho sa aj rozhodujú.

Naozaj sa slovenský volič radikalizuje? Je to v nás?
Po voľbách sa stala symbolom zla Kotlebova strana, ale v skutočnosti politické programy pravicových strán sú si všetky veľmi blízke. Líši sa len ich estetika a jazyk. Celú pravicovú scénu charakterizuje vystupovanie, ktoré núti ľudí rozhodovať sa iracionálne. Ako som spomínal, voliči, čo sú proeurópski, volia protieurópske strany a pod. A tí, čo volili Kotlebu, podobne. Nehlasovali preto, že by sa s jeho hodnotami vnútorne stotožnili, ale bol to ich prejav vzdoru, frustrácie, nespokojnosti. Napokon práve na iracionálnych prejavoch, na mobilizácii veľmi negatívnych emócií či nenávisti voči existujúcej moci, bola, žiaľ, postavená aj predvolebná podpora učiteľských štrajkov.

Ako vnímate myšlienku, že delenie politickej scény na ľavicu a pravicu už v Európe neplatí?
Takéto myšlienky v podstate posúvajú politickú scénu celkom doprava. Je to rezignácia na politiku, teda na zákonné spravovanie vecí verejných, na koordináciu na základe dohôd, konsenzov. Zmieru. A ten sa dá dosiahnuť aj preventívnymi prostriedkami, ktoré predchádzajú vzniku ostrovov chudoby, keď sa obrusujú rôzne radikálne javy, čo je tradičné ľavicové opatrenie. Nedá sa povedať, že by pravica robila niečo podobné, lebo zabraňovať chudobe nepovažuje za nutné. Ten spor medzi princípom kolektívnej zodpovednosti verzus nutnosť postarať sa o seba sám je večný. Nemôžeme sa tváriť, že odrazu prestane existovať, lebo niekto účelovo vyhlási, že je to už neplatné. Ak rezignujeme na tento typ delenia, tak rezignujeme na základ modernej Európy a kolektívnejšie riešenie problémov, ktoré nemajú nikdy len jedinú možnú podobu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#SaS #KDH #pravica #ľavica #extrémisti #Miroslav Tížik #sociológ #voľby 2016
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku