Čo ste si pomysleli, keď ste videli výsledky parlamentných volieb?
Bolo to veľké prekvapenie, že niektoré strany ako KDH vypadli a iné sa do parlamentu dostali. Povolebná noc navodila dojem patovej situácie.
Je možné, aby koalícia strán Smer, SNS, Most-Híd a Sieť, tak výrazne odlišných, vydržala štyri roky?
Je to možné. Keď som sa s odstupom pozeral na výsledky volieb, tak som si povedal, že voliči svojím spôsobom vyjadrili želanie, aby si politici vybrali. Buď budú spolupracovať napriek rozdielnym programom a želaniam, alebo si vyberú politiku chaosu, nenávisti a paušálneho obviňovania. Aj za cenu prvotných strát bude mať pre Slovensko veľký zmysel, keď dokážeme spolupracovať štyri roky. Tá spolupráca už dnes prináša výsledky. Napríklad v jednej vláde sú predstavitelia slovenských Maďarov a SNS. To nie je len symbolika, ale vypovedá to aj o úrovni zlepšenej situácie vo vzťahoch Slovákov a Maďarov. Môžeme sa aj viac obohatiť. Niekto prinesie väčšie skúsenosti v sociálnej oblasti ako Smer, iní majú zaujímavé nápady v boji s korupciou. Vládny program sa mi javí ako zmysluplný a vyplatí sa vydržať štyri roky, aby sa realizoval.
Kde vidíte možné zdroje konfliktov v koalícii?
Neviem to teraz povedať. Všetci sme si vedomí toho, že sme sa dostali na križovatku v slovenskej politike. Do parlamentu sa dostalo kritické množstvo ľudí vyznávajúcich politiku ako nástroj deštrukcie, extrémizmu alebo aj ľudí, ktorí majú namiesto strán rodinné združenia. Žasnem, že ďalší sa pasuje do role vyšetrovateľa a sudcu. Zostaví zoznam desiatok ľudí ako v 50. rokoch minulého storočia a žiada, aby odstúpili zo svojich funkcií. Je preto povinnosťou strán, ktoré ctia demokratický rámec spoločnosti a ktoré chcú spolupracovať, že budú držať spolu.
Čo, naopak, považujete za výhodu ľavopravej koalície?
Široké koalície s rozličným ideovým smerovaním sú vo svete bežné a je dobré, keď Slovensko čelí širokospektrálnym výzvam, že vláda má svoj sociálny, liberálnejší aj národnostný rozmer. Aj téma spoločenskej súdržnosti a toho, aby sa tu dobre cítili menšiny, a nielen národnostné, je veľmi dôležitá, keďže máme v parlamente extrémnu pravicu.
Pre Smer muselo ísť o obrovskú zmenu, keď doteraz vládol sám. Znamená to, že prejaví oveľa väčšiu dávku pokory?
Zmena to určite bola. Za štyri roky si zvyknete, že sa nemusíte unúvať s koaličnými radami a dlhšími diskusiami. Ale aj Smer už bol v koaličnej vláde. Predsa len je obvyklejšia politika koaličných vlád.
Smer má vo vláde 9 kresiel, SNS 3, Most-Híd 2 a Sieť 1 kreslo. Aj keď sa vo vláde zvyčajne nehlasuje, prejaví sa táto prevaha?
Keď má byť hlasovanie vo vláde, znamená to, že asi zlyhala koaličná rada. To môžu byť výnimočné situácie. Určite sa nechceme k takému niečomu uchyľovať. Tá prevaha ministrov za Smer vychádza zo sily strany a z počtu poslaneckých mandátov, ale len čo by sme mali rozhodovať hlasovaním vo vláde, to by už bol asi koniec koalície. Jednoducho veci musia byť vyrokované dopredu.
Smer dosiahol v roku 2012 vo voľbách výsledok vyše 44 percent, teraz niečo vyše 28 percent. Aj keď je strana opäť vo vláde, stratila 400-tisíc voličov. Analyzovali ste už príčiny?
Vyhodnotenie volieb nás len čaká. Môj názor je, že výsledok 44 percent je trošku zavádzajúci, vo voľbách v roku 2012 to bola mimoriadna situácia. Vedeli sme, že také niečo sa už zopakovať nemôže a že ten výsledok bol okrem našej politiky spôsobený aj absolútnym rozpadom bývalej pravicovej vlády.
Ale výsledok 40 percent ste si udržiavali dlhý čas. Až koncom kampane došlo k výraznému poklesu.
Nie je to celkom tak. Počas volebného obdobia podpora Smeru kolísala. Dosiahli sme nejaký výsledok v eurovoľbách, ktorý nezodpovedal našim predstavám. Po sebareflexii a straníckej konferencii sme preto začali robiť adresnejšiu sociálnu politiku cez vládne balíčky. Je pravda, že sme sa začali vracať na silné pozície v priebehu kampane. K odlevu voličov prišlo až v posledných mesiacoch. Zrejme vplyvom výpovedí zdravotných sestier, štrajku učiteľov a nejakých káuz. K tomu by som dodal, že zodpovednosť za vládnutie nesieme už osem rokov, a to sa opotrebuje nielen politik, ale aj verejnosť vníma takú stranu už trochu s pohľadom, že by chcela niečo nové. Navyše, stretávame sa s fenoménom ľudí, ktorí si hovoria, že sú nepolitici a hrajú na prvoplánový populizmus. Dorástla aj generácia voličov, pre ktorých nie je tabu demokratický systém. Chýba im historická skúsenosť, majú aj objektívne problémy a sú ochotní počúvať hlasy, ktoré hovoria o radikálnej ceste a zvalení tohto systému.
Pred voľbami stavil Smer na utečeneckú kartu. Uznáte dnes, že ste sa priveľmi upli na túto tému?
Určite to nemôžem uznať. Mali sme dve línie v komunikácii. Bola to línia našich výsledkov plus adresných vládnych opatrení, čo malo byť vyjadrené sloganom – robíme pre ľudí. Potom to bola línia utečeneckej krízy, ktorou od určitého okamihu aj slovenská spoločnosť intenzívne žila, bola prítomná v médiách. Očakávalo sa od každej strany, aby sa aj k tejto záležitosti postavila. Navyše, naši predstavitelia boli s ňou konfrontovaní na európskych a ministerských radách v Bruseli. Takže neviem si predstaviť, že by sa taká dôležitá téma v kampani neprejavila. Z nášho pohľadu téma utečencov nebola vec marketingu.
Čo urobí táto vláda preto, aby sa v ďalších voľbách viac neposilnili extrémisti a protestné strany?
Určite musí niečo urobiť vláda, ale takáto úloha je postavená pred každého slušného človeka, médiá, politikov na všetkých úrovniach a pred tretí sektor. My politici sa musíme vrátiť bližšie k ľuďom, k ich problémom. Určite sa musia niektoré veci posilniť vo výchovno-vzdelávacom procese. Zároveň by sa mali najmä bulvárne médiá zamyslieť, do akej miery sú ochotné dávať priestor len čiernemu videniu politiky ako takej a rétorike niektorých strán, ktorá je vulgárna a paušálne obviňujúca. Možno už desaťročie sa tu pestuje obraz, že politik je vo vedomí ľudí a priori neschopný a ak sa na svojej funkcii rovno nenabaľuje, tak ju zneužíva. A ešte sa posilňujú výroky, že všetci sú mafia alebo zlodeji. Myslím si, že určité komerčné a bulvárne médiá sa takýmto masírovaním podpísali pod to, že verejnosť vidí politikov ako jednu bandu, ktorá nerobí nič užitočné. Otvára sa tým priestor voliť ľudí, ktorí o sebe povedia, že my nie sme politici, že my chceme len kontrolovať, alebo rovno povedia, že treba tých v kravatách zlikvidovať. Áno, časť riešenia je v premyslenejšej politike bližšie k ľuďom a médiá by tiež mali politikov spravodlivejšie posudzovať. Myslím si, že v politike je väčšina normálnych a slušných ľudí. To neznamená, že aj taký politik nemôže urobiť chybu
Vláda bude mať v parlamente oponentov z SaS, protestné strany Obyčajní ľudia a Sme rodina a extrémistov v podobe ĽS NS. Čo od nich očakávate?
Môj prvý pocit je, že keď sa ocitli v opozícii vedľa seba Matovič, Sulík, Kollár a Kotleba, je to do istej miery spravodlivé. Nehovorím, že všetci sú extrémisti, ale majú určitú podobnú črtu. Každá z týchto strán na svoj spôsob šíri nejakú tú vulgárnosť alebo si vybudovali taký imidž a konali také skutky, že nemohli s nimi spolupracovať ani Most-Híd, ani Sieť. Všetci na svoj spôsob vykazujú znaky nevypočítateľných politikov. Ako sa budú správať, neviem predpovedať. Zatiaľ to vyzerá tak, že niektorí nestrávili prehru a naďalej šíria nenávisť a hovoria o zrade.
Most-Híd sa vymedzil voči extrémistom, prečo to neurobil sociálnodemokratický Smer?
My sme trvalo už od župných volieb jasne vymedzení voči kotlebovcom. Nemyslím si, že by mal niekto o našom postoji pochybovať.
Znamená to, že Smer nebude hlasovať za to, aby sa poslanci Kotlebu stali podpredsedami parlamentných výborov a pomenujete ich fašistami?
Nemyslím si, že bude direktíva, kto by mal koho ako pomenovať. Nebránil by som sa tomu takto ich pomenovať, ale dôležité je, že by nemali dostať viac, ako je nevyhnutné. Teda, aby boli maximálne členmi výborov. Ja určite neuznávam, aby sme im dali postavenie podpredsedov výborov. Alebo podporovali ich návrhy, akokoľvek by sa tvárili, že sú užitočné. Postupujú veľmi rafinovane a len si dláždia cestu k niečomu oveľa horšiemu. Podstata ich politiky je škodlivá a extrémistická.
Prieskumy nesignalizovali, že kotlebovci budú v parlamente. Ak by to bolo pred voľbami zrejmejšie, že začali rásť, občianska spoločnosť sa mohla viac zmobilizovať. Nie je teda chybou, že na prieskumy je pred voľbami dvojtýždňové moratórium?
Určite nie. Myslím si, že politické strany si prieskumy robili a v prípade kotlebovcov bol fenomén skrytého voliča. Prieskumy neboli schopné odhaliť skrytú podporu. Moratórium nezohrávalo nejakú rolu.
Nemyslíte si teda, že by sa malo moratórium skrátiť na dva dni.
Nie. Táto téma nie je o prieskumoch. Keď sa nad tým zamyslíme spätne, je to o tom, akú politiku robíme. Asi už bolo dávnejšie zasiate na to, aby sa Kotleba do parlamentu dostal.
V programovom vyhlásení vlády sa hovorí o hľadaní nových zdrojov financovania kultúry a využívaní sponzorských príspevkov. Podarí sa presadiť sponzorský zákon?
Myslím si, že sa podarí presadiť sponzorskú zmluvu. Bola už medzi prvými prioritami, na ktorých sa koaličné strany dohodli. Považujeme ich za priority, ktoré sa musia realizovať. Nebude to jednoduché: treba vytvoriť motiváciu, ktorá nebude zneužiteľná a bude transparentná. Bude to pomerne ťažký oriešok, ale pustíme sa do toho a verím, že otvoríme súkromným zdrojom cestu do kultúry. Presné technicko-legislatívne riešenie vám v tejto chvíli ešte neviem povedať.
Vyhlásenie hovorí aj o zvyšovaní koncesionárskych poplatkov, hoci strana Sieť mala v programe ich rušenie.
Pôjde o primerané zvýšenie úhrad. Po tom, čo sa vlastníkmi určitých médií stali finančné skupiny a keď vidíme, čo vysielajú komerčné médiá, tak asi nikto nepochybuje o význame verejnoprávnych médií. Na to, aby mohli dobre fungovať a poskytovať tie služby, ktoré od nich zákon a verejnosť očakávajú, musia mať stabilné dlhodobé financovanie. Štandardným financovaním, ktoré dáva aj veľkú mieru nezávislosti, sú koncesionárske poplatky. Nezvyšovali sa trinásť rokov a na Slovensku sú jednými z najnižších v Európe. Na to, aby sa mohli primerane zvýšiť, museli Slovenská televízia a Slovenský rozhlas niečo ukázať. Museli ľudí presvedčiť, že dávajú kvalitnú programovú ponuku, musela si zvýšiť sledovanosť a dôveryhodnosť. Domnievam sa, že toto sa za posledné obdobie podarilo. Aj hospodárenie RTVS je pozitívne. Nie je v strate, hoci z dôvodu objektívnych nákladov je úplne na hrane. Priestor na to, aby sme si obhájili primerané zvýšenie úhrad, tu je. Vyriešili by sme tým financovanie a zároveň by som chcel, aby ľudia hneď pocítili konkrétny výsledok. To znamená napísať do zákona o RTVS, že k dvom vysielacím okruhom, ktoré zo zákona fungujú, pribudne tretí.
Aký by to mal byť kanál?
Laicky si viem predstaviť, že to bude športový kanál. Jednotka by bola pre univerzálneho diváka, Dvojka pre náročnejšieho diváka, ktorý by už nebol rušený športovými podujatiami a prenosmi ako dnes a Trojka by bol športový alebo športovo-vzdelávací kanál. To už bude na rozhodnutí televízie. Lepšie financovanie dokáže priaznivo ovplyvniť celý audiovizuálny priemysel. Dokáže televízii vytvoriť lepšie podmienky na to, aby mohla byť koproducentom filmov, ako to dlhodobo robí Česká televízia. Ak by Slovenská televízia vytvorila celoplošný, napríklad športový kanál, znamenalo by to, že aj na menej populárne športy a menej významné športové podujatia by reagovali sponzori.
Tretí okruh, ktorý ste spomínali, tu v minulosti už bol, ale zanikol pre nedostatok finančných prostriedkov…
Ale jeho vznik nebol ukotvený v zákone, to je veľký rozdiel! Myslím si, že vtedajšie vedenie televízie to nezvládlo, hoci sme vytvorili aj určitý finančný stimul a nadviazali sme vznik toho kanála na olympiádu. Ale financovanie Slovenskej televízie nebolo vtedy vyriešené tak, ako by bolo vyriešené teraz. Trojka by mala oporu v zákone, nebola by zrušiteľná a zvýšením úhrad by boli vytvorené podmienky aj na jej financovanie.
Hovoríte o primeranom zvýšení. To je aké?
Uvedomujem si, že toto nie je opatrenie, na ktorom sa získavajú politické body, aj keď si plne za tým stojím a hovorím, že to v konečnom dôsledku prinesie veľký prospech slovenskej spoločnosti. Tá výška by mala byť pre domácnosti ekonomicky zvládnuteľná. Veľké množstvo ľudí – dôchodcov a ZŤP – sme oslobodili od úhrad, a tak to aj zostane. Výška koncesionárskych poplatkov sa zrejme bude v týchto dňoch skloňovať najviac. Nechcem však povedať nejaké čísla predtým, než sa naozaj spustia debaty, ktoré budú musieť byť podložené aj ekonomickými prepočtami. Bolo by to nezodpovedné a nechcem to zabiť tým, že poviem nejaké číslo, moju predstavu, a hneď sa to začne používať ako hotová vec.
Rátate aj so zvyšovaním podielu reklamy?
Vôbec. K osobitosti verejnoprávneho média treba povedať aj to, že dáva divákom možnosť sledovať program bez prerušenia a reklama, ktorá je tam, je naozaj v minimálnom rozsahu.
Programové vyhlásenie hovorí aj o príprave novej legislatívnej úpravy financovania cirkví a náboženských spoločností. Pripravuje sa odluka cirkvi od štátu?
Obsahová odluka cirkvi od štátu na Slovensku už prebehla. Finančnú odluku nie je možné urobiť, pretože Vatikánska zmluva nás zaväzuje riešiť financovanie cirkví. Chceli by sme však posunúť expertné debaty na túto tému do návrhu financovania cirkví. Som zástanca toho, že štát by nejakým spôsobom mal cirkvi a náboženské spoločnosti podporovať. Dnes sa to financovanie deje najmä na báze platov duchovných, ktoré nie sú vysoké. U bežných kňazov ide o mzdy naozaj hlboko pod priemerom, ale do budúcnosti sa môžeme zamyslieť nad finančnou podporou verejnoprospešných činností cirkví. Ide o činnosti v oblasti zdravotníctva, sociálnych služieb, vzdelávania, charity, ktoré nie sú vždy docenené. Táto otázka je otvorená. Chcel by som, aby sme sa posunuli k nejakému návrhu zákona o financovaní cirkví. Sme v koalícii a táto otázka nie je ešte hĺbkovo predebatovaná, je tu deklarovaný takýto politický zámer. Čiže v tejto chvíli to nie je len vecný problém, ale aj problém politický. Vždy som razil to, že nový alebo modifikovaný spôsob financovania musí byť aj konsenzom a nemôže byť prijatý proti vôli najväčších cirkví.
Ako si vysvetľujete, že Slovenské národné divadlo skončilo vlani so záporným hospodárskym výsledkom?
Túto otázku smerujte vedeniu Slovenského národného divadla. Má od nás každoročne veľmi vysoký transfer. Možnože sa SND vybralo príliš cestou rozširovania aktivít a spoliehania sa na to, že ministerstvo kultúry všetko zafinancuje. Treba sa prikrývať takou perinou, na akú máme, možno niekde ubrať a sústrediť sa na tú základnú činnosť, ktorú od SND očakávame. Aj zdroje, ktoré získava z vlastných príjmov a ktoré nie sú malé, pretože najmä činohra má vysokú návštevnosť, by možno SND mohlo preorientovať do miezd zamestnancov – či už technických, alebo umeleckých.
V strate bolo SND aj párkrát v minulosti, minimálne od roku 2000 sa to však vždy pohybovalo v rádoch niekoľko tisíc eur, teraz je „sekera“ takmer 658-tisíc eur. Bude to mať nejaké následky? Ovplyvní to výšku budúcich transferov pre divadlo?
Ešte raz. Čaká ma debata s generálnym riaditeľom Slovenského národného divadla. Treba si nastaviť priority a povedať si, na čo Slovenské národné divadlo má a čo nedokážeme zvládnuť. SND nečelí iba pokrytiu tých všetkých aktivít, ktoré rozširuje, ale čelí napríklad aj úlohe, a to je úloha aj pre ministerstvo, veľmi akútnej rekonštrukcie historickej budovy SND. A zase nemožno si predstavovať, že do jednej inštitúcie dáte naraz prostriedky aj na rozšírenie činnosti, aj na zvýšenie miezd, aj na rekonštrukciu. Takže je to na veľmi rýchlu debatu a zrejme aj na prehodnotenie niektorých aktivít zo strany SND.
Slovensko bude čestným hosťom knižného veľtrhu v Budapešti, na ktorom predstavia 40 titulov prekladov slovenských diel do maďarčiny. Projekt vznikol aj vďaka tomu, že ministerstvo naň vyčlenilo 200-tisíc eur. Dá sa niečo podobné robiť častejšie alebo je to skôr projekt, ktorý sa dá robiť raz za čas, keď vznikne podobná príležitosť ako teraz, keď vás oslovil pán Szigeti?
Laco Szigeti za mnou prišiel ako člen prezídia maďarských kníhkupcov a vydavateľov, hoci pôsobiaci u nás ako šéf Kalligramu. To bolo na začiatku roku 2015. Hneď som zareagoval, že ideme do toho, vyčlenil som prostriedky a všetko sa to podarilo v rekordne krátkom čase. Za rok a pol vzniklo štyridsať prekladov a reálni maďarskí vydavatelia vydávajú alebo už vydali a dostávajú na knižný trh v Maďarsku tri desiatky románov či literárnych diel plus ešte nejaké časopisy a iné publikácie. Podobná vec sa nám podarila už v roku 2013, keď sme boli čestnými hosťami Pražského veľtrhu a vďaka tomu sa podarilo dostať na český trh slovenské knihy, ktoré sa tam, žiaľ, čítajú v češtine a treba ich prekladať. Rovnakým spôsobom sme ešte v roku 2010 zafinancovali účasť na festivale detskej knihy v Bologni, išlo o asi 250-tisíc eur. Keď sa taká príležitosť na prezentáciu naskytne, musíme to urobiť. Väčší zmysel to podľa mňa však má, keď sa to robí v susedných štátoch. Tam je väčšia vôľa čitateľov prečítať si slovenskú knihu. Slovo som stratil s pani riaditeľkou Literárneho informačného centra, že by sme si možno v budúcnosti mohli naplánovať účasť – ak by sa to dalo dohodnúť – na parížskom knižnom veľtrhu. Dalo by sa to spojiť aj s nejakým zaujímavým výročím. Či už to bude rok 2018, keď je koniec prvej svetovej vojny a vznik Československej republiky, alebo rok 1919, keď bude sté výročie úmrtia Milana Rastislava Štefánika ako francúzskeho generála. Určite by som chcel, aby sme sa v nejakej časovej perióde pokúsili preniknúť aj na ďalší knižný trh.
Počas vášho prvého pôsobenia na ministerstve kultúry vznikol Audiovizuálny fond. Kým pred jeho založením sa nakrúcalo pár filmov ročne, dnes je to aj s minoritnými koprodukciami tridsiatka filmov a mohla tak vzniknúť každoročná prehliadka Týždeň slovenského filmu. Hoci do kín prišli aj divácky úspešné tituly ako Červený kapitán, Kandidát či dokument o Demitrovi, veľa slovenských filmov divákov do kina neťahá. V čom je problém?
Všetko chce svoj čas. Aj kvalita prichádza s nejakou kvantitou. Tá kvalita môže byť umelecká, ktorá nemusí zaznamenať divácky úspech, ale môže vzniknúť aj vysokoprofesionálny divácky film, ako spomínaný Červený kapitán. To sa nedá dosiahnuť z roka na rok. Musí dorastať nejaká generácia filmárov, ktorá dokáže osloviť svoju generáciu divákov, lebo filmové publikum je prevažne mladé. To je jeden moment. Druhý moment je, že nemôžete nebrať do úvahy tú obrovskú a atraktívnu divácku ponuku zo strany najmä hollywoodskych filmov. Je tu určitý návyk na niečo, proti čomu sa ťažko presadzujú domáce snímky, ale nie je to nemožné. Na túto tému ste sa pozreli akoby z toho horšieho konca, ale ja vidím, že je čoraz viac aj takých filmov, ktoré publikum dokážu osloviť.
Ako ste spomenuli, súvisí to aj s tým, že vzniká viac filmov…
V roku 2006, keď som prišiel na ministerstvo kultúry, vznikli tri filmy a dnes už naozaj rok čo rok je to vyše dvadsať filmov. Aj preto budú národné ceny Slnko v sieti od tohto roku udeľované každoročne a nie iba každý druhý rok. Úspešnejšie pokusy pribúdajú aj vo sfére diváckych filmov. Niekedy je to aj o sile producenta – ako a do akých kín dokáže svoj film nasadiť. Je to zložitá problematika, ale vidím skôr pozitívny vývoj ako negatívny. Aj zmienené koncesionárske poplatky a Slovenská televízia s lepšími finančnými možnosťami dokážu rozšíriť priestor pre vznik ďalších filmov. Pri navŕšení kvantity sa zvyšujú šance, aby medzi nimi boli aj divácky úspešné filmy. Ako scenárista a dramaturg si dovolím tvrdiť, že na divácke filmy musí byť tiež určitý počet veľmi kvalitných scenáristov a filmárov. Remeselníkov v dobrom zmysle slova, ktorých film dokáže upútať divákov od prvého do posledného okamihu. Myslím si, že do veľkej miery tu už máme filmárov, ktorí dokážu nakrúcať divácke filmy. Časom dorastie aj ďalšia takáto generácia a budú vznikať dobré žánrové filmy – kriminálka, horor alebo možno aj komédia. Aj keď v prípade komédií je to aj o mentalite Slovákov. V porovnaní s Českom vidno, že tam je mentalita robiť komédie hlboká a veľmi jasná, a nielen vo filme, ale aj v divadle a literatúre. My sme skôr baladickí.
Tento rok začal fungovať nový Fond na podporu umenia, ktorý podporuje aj proces tvorby, čo je novinka v grantovom systéme. Čo si od toho sľubujete, čo to spraví so slovenskou kultúrou?
Doteraz bol autor až niekde na konci toho reťazca podpory. Mal byť rád, že mu niekto vydá knihu. Podpora zo strany štátu išla vydavateľovi a bolo na jeho dobrej vôli, aký dal autorovi honorár. Ten samozrejme nikdy nemohol vykryť tú námahu a čas, ktorý stojí napísanie povedzme románu. Tým, že sme vytvorili zdroje aj cestu, ako budú udeľované štipendiá, sme vytvorili komfortnejšie podmienky pre autorov, aby sa mohli na nejaký čas naozaj niekde zavrieť, zobrať si dovolenku alebo voľno a pol roka sa koncentrovať iba na napísanie knihy. Je to podpora autorov a možno nakoniec aj kvality tej tvorby. Je iné, keď niekto píše vo voľnom čase po zamestnaní a keď dostane možnosť povedzme tri-štyri mesiace či pol roka sa skoncentrovať na písanie románu. Nejde iba o spisovateľov, podpora je určená aj autorom divadelných hier alebo prekladateľom a je na ňu vyčlenených asi milión eur.
V programovom vyhlásení vlády je aj vznik Fondu na podporu kultúry národnostných menšín. Prečo je potrebný?
Takýto fond má logiku v mojom cieľavedomom postupnom transformovaní grantového systému ministerstva kultúry na samosprávne fondy. Ako ste už zmienili, najskôr vznikol Audiovizuálny fond, v minulom volebnom období to bol Fond na podporu umenia a myslím si, že v tejto logike má opodstatnenie, aby sme vytvorili aj Fond na podporu kultúry národnostných menšín, aby mali aj tieto menšiny určitú formu samosprávy v zmysle distribúcie prostriedkov. Dnes je ten grantový systém na Úrade vlády, po novom by bol trošku veľkorysejší. Chceme vedome a cielene udržiavať kultúrnu identitu našich menšín. Všade takéto fondy existujú, v Európe je to štandard. Kultúra si vyžaduje takúto podporu, najmä kultúra malého národa alebo kultúra národnostných menšín.
Ako by ste zhrnuli top priority ministerstva na toto volebné obdobie?
Chcem uplatňovať dva princípy. Prvým je dialóg, to znamená všetky dôležité veci chcem pripravovať a schvaľovať v nejakom širšom dialógu s kultúrnou obcou alebo s relevantnými zúčastnenými. Vrcholným orgánom na to je Rada vlády pre kultúru. Druhým princípom je kontinuita. Mám výhodu, že pokračujem a máme schválené stratégie rozvoja rôznych oblastí. Najmä by som chcel upriamiť pozornosť na rozvoj slovenskej kultúry do roku 2020, čo obsahuje 50 konkrétnych krokov. Takže mojou prioritou je reálne napĺňať schválené stratégie – stratégiu rozvoja kultúry, kreatívneho priemyslu, knižníc a galérií, ochrany kultúrneho dedičstva. Hlavnými cieľmi sú vznik Fondu na podporu kultúry národnostných menšín, vytvorenie motivujúceho nástroja na prílev súkromných zdrojov do kultúry cez sponzorskú zmluvu, zvýšenie prostriedkov na obnovu národných kultúrnych pamiatok. Ďalej primerané zvýšenie úhrad pre Slovenskú televíziu a Slovenský rozhlas, ale podmienených aj rozšírením programovej ponuky o ďalší celoplošný kanál. Musíme zmysluplne vyčerpať európske fondy na kreatívny priemysel. Z jednotlivostí by som menoval dokončenie rekonštrukcie Slovenskej národnej galérie, dokončenie obnovy hradu Krásna Hôrka, dokončenie výstavby múzea holokaustu v Seredi ako inštitúcie, ktorá môže zohrať dôležitú úlohu aj vo vzdelávaní a výchove vo vzťahu k tematike extrémizmu, rasovej neznášanlivosti. Ďalšou dôležitou vecou, ktorá je schválená v programovom vyhlásení vlády, je zvýšenie miezd zamestnancov v rezorte kultúry cez navýšenie rozpočtov našich inštitúcií. Práve toto navýšenie má byť nasmerované na zvyšovanie miezd.