Keď porovnáte svet počas studenej vojny s tým, ktorý máme teraz, bolo to predtým bezpečnejšie, lebo deliace čiary boli nakreslené jasnejšie alebo, naopak, teraz sme na tom lepšie?
V čase studenej vojny proti seba stáli Sovieti a druhá časť sveta. Teraz je to nejasnejšie. Nevieme, kto je kto, čo funguje a čo nie. Vidím, že sa ľudia boja terorizmu, ale aj toho, že nerozumejú tomu, čo robia vlády a politici. Globalizácia a vývoj technológií nám ukazujú dve strany rovnakej mince. Vidíme, že je to dobré, že sa ľudia lepšie poznajú, môžu cestovať. A dokážu si aj navzájom pomáhať. Ale tiež je viditeľné, že ľudia tak povediac nevedia, kto sú. Z toho vyplýva aj nacionalizmus. Trochu ma to straší. Ľudia sa uzatvárajú do vlastnej identity, chcú byť len medzi svojimi. A potom nemajú radi tých, čo bývajú vedľa. Vytvára to problémy. V istom zmysle dnes nie je teda svet bezpečnejší.
Prečo?
Predtým sme sa báli atómových bômb. Dnes nevieme, z čoho máme strach. Myslím si preto, že je to komplikovanejšie ako predtým.
Spomenuli ste nacionalizmus, s ktorým máme v Európe svoje historické skúsenosti. Je to aj pre vás najväčší bezpečnostný problém?
Vnímam to aj v tomto zmysle. Pozrite sa na to, čo sa deje s migrantmi. Utekajú pred niečím strašným. Ľudia sa však boja tých, čo sú trocha iní. Je to hrozná chyba. Mali by sme vo svete spolupracovať. Pri náraste silného nacionalizmu však zrazu počúvame, že sú ľudia, s ktorými nechceme byť. Takýto prístup komplikuje veci ešte viac.
Obávate sa možnosti aj veľkého konfliktu medzi veľmocami. Možno vojny s Ruskom, prípadne s Čínou?
Dúfam, že nie. Nebojím sa toho. Rusi však hryzú okolo seba. Čo Moskva urobila na Ukrajine, bolo nelegálne. Musíme dávať pozor na to, aby to nespravili aj niekde inde. Rusko sa snaží rozdeliť Európu. Preto musíme robiť veci spolu. Chápať, čo je potrebné spraviť. Európska únia a NATO musia fungovať lepšie. Čo sa týka Číny, tak pre USA ide o jeden z najdôležitejších vzťahov 21. storočia. Samozrejme, že je to veľmi komplikované, ak sa pozriem na prístup Pekingu v Juhočínskom mori. Čína chce viac. Byť Američanom je zaujímavé. Všetci chcú so Spojenými štátmi nejakým spôsobom spolupracovať, ale je to trocha ťažké. Američania sú už tiež unavení z toho, čo všetko musia robiť.
Je vo vašej kariére nejaké rozhodnutie, ktoré by ste zmenili, ak by ste mali takú možnosť a prečo?
Počas vlády prezidenta Billa Clintona v 90. rokoch sme cítili istú nádej, že všetko môže byť trocha iné, že môžeme všetci spolupracovať. Najmä, keď sa pozrieme na región, v ktorom sme. Riešili sme problémy na Balkáne, ale predsa sme v tom čase verili v nádej. Teraz však musíme žiť vo svete, ktorý máme. Nemôžeme sa pozerať na to, čo bolo, byť len nostalgickí. Musíme sa lepšie chápať a pracovať spolu.
Madeleine Albrightová
Narodila sa 15. mája 1937 v Prahe. Jej rodina odišla z Československa pred nacistami a jej otec diplomat Josef Korbel pracoval počas druhej svetovej vojny pre československú vládu v exile v Londýne. Po nástupe komunistov v Československu poslal Korbel svoju rodinu do USA. Albrightová sa zamerala na zahraničnú politiku, bola poradkyňou demokratov, vo februári 1993 sa stala americkou veľvyslankyňou v OSN. V rokoch 1997 až 2001 bola prvou ženou na čele Ministerstva zahraničných vecí USA. V súčasnosti sa zapája do prezidentskej kampane Hillary Clintonovej. Na konferencii Globsec jej odovzdali Českú a slovenskú transatlantickú cenu.