Ako hovorí, nepotrebuje byť populárny, ale svoju úlohu vidí v tom, že sa stane spojkou medzi štátnymi inštitúciami a majoritnými komunitami.
Vaše tri prvé kroky vo funkcii. Aké budú?
Prvý krok, čo nebude zo dňa na deň, je implementácia národných programov a finančných prostriedkov z eurofondov. Po druhé, musím vybudovať lepšie vzťahy s ministerstvami, lebo v tejto oblasti sa dá urobiť viac, ako sme robili predtým A tretia vec je urobiť dôveryhodný plán bez veľkých sľubov. Mohol by som vymenovať desať, dvadsať vecí, čo by som chcel urobiť, ale som ťažký realista. Nechcem robiť na začiatku veľké sľuby, a potom sklamať. Prvoradé je však školstvo, zamestnanosť a potom spolužitie s majoritami.
Mala by agenda vášho úradu spadať aj naďalej pod ministerstvo vnútra?
Keď vzniklo toto spojenie ministerstva vnútra s rómskou problematikou, mal som svoje obavy. Nebol to dobrý symbol. V konečnom dôsledku všetko závisí od toho, aká bude spolupráca medzi rómskym splnomocnencom a úradom. V minulosti tie vzájomné vzťahy neboli práve ideálne. Moja snaha bude tieto vzťahy napraviť, mať k celej veci iný prístup, a potom asi nikto nebude riešiť, pod aké ministerstvo rómska problematika spadá. Chcem byť v medzirezortných vzťahoch viac prítomný a byť prístupnejší, a to nekritizujem prístup pána Polláka, len naznačujem, že ja budem mať trošku iný systém.
Do konca roka 2020 vyčlenila Európska únia 380 miliónov eur pre rómsku komunitu. Predchádzajúci splnomocnenec časť týchto peňazí nasmeroval na zlepšenie bývania, materské školy a komunitné centrá v 150 najzaostalejších obciach. Súhlasíte s tým?
Sú to väčšinou segregované osady, a to najmä na východnom, respektíve severovýchodnom Slovensku. Samozrejme, mám výhrady k tomu, či by sme mali sústrediť svoje sily do 150 lokalít, kde nie je zahrnutý napríklad Gemer. Segregované osady tam nie sú, ale je tam najväčšia nezamestnanosť na Slovensku. Za jednu z hlavných častí mojej práce považujem zvládnutie týchto rozbehnutých programov. Európske fondy musíme vyčerpať dobre, tak aby z nich mali rómske komunity osoh. Musím prebiehajúce projekty preveriť a zistiť, či sú potrebné zmeny. Ďalšie projekty už môžem nastaviť podľa seba.
V ktorých krokoch svojho predchodcu Petra Polláka chcete pokračovať a čo budete robiť inak?
Určite si myslím, že zámer podporiť predškolské vzdelávanie je správne. Táto oblasť bola prioritou pána Polláka a bude aj mojou. Prieskumy ukazujú, že deti z osád, keď idú do základných škôl, už vo veku šesť – sedem rokov sú v nevýhode. To znamená, že keď s integráciou nezačneme naozaj čo najskôr, už v predškolskom veku, budú sa tie rozdiely len prehlbovať. Dúfam, že v tomto smere bude aj legislatívna podpora. Mám však aj výhrady. Už som naznačil, že môj predchodca sa sústredil na jeden typ obcí s rómskou populáciou, teda na spomínané obce so segregovanými osadami. Aj keď vieme, že na Slovensku väčšina Rómov nežije v takých podmienkach. Na Slovensku máme asi 400-tisíc Rómov, v osadách ich žije 100– až 200-tisíc. Máme Rómov, ktorí žijú v absolútne integrovaných podmienkach. Sú dediny, kde Rómovia žijú integrovane a polointegrovane. V normálnych sedliackych domoch alebo možno aj na okraji obci, ale nie segregovane. Chýba tam však infraštruktúra. „Getá“ sú v rôznych častiach Slovenska a je to obšírnejší problém, ako si doteraz všimol úrad splnomocnenca. Musíme si všetci uvedomiť, že pozícia splnomocnenca je konzultačná pozícia, nie je to minister. Treba spolupracovať s ministerstvami a s úradmi, aby sme dosiahli čo najlepší výsledok, a možno, že pán Pollák neurobil všetko preto, aby boli tieto vzťahy dobré.
Ako chcete docieliť, aby deti z osád chodili do materských škôl pri súčasnom nedostatku miest?
Sú rôzne prístupy. Prvá vec je, urobiť niekoľko legislatívnych zmien a nemám na mysli len povinnú školskú dochádzku, lebo viem, že to by asi majoritná spoločnosť neprijala. Ale je možné aj legislatívne motivovať rodičov, aby tam svoje deti posielali. Naše programy smerujú k tomu, aby sme škôlky viac sprístupnili a urobili z nich lákavejšie prostredie, akým sú teraz. Musíme rodičom ukázať, že ich deti môžu byť úspešné jedine tak, že budú chodiť do škôlok. Vidím to ako kombináciu legislatívy, infraštruktúry a spolupráce s rodičmi.
Rodičom musíme ukázať, že ich deti môžu byť úspešné jedine tak, že budú chodiť do škôlok.
Aké sú možnosti legislatívneho posilnenia pri škôlkach?
Sú rôzne možnosti, ale do podrobností by som zatiaľ nešiel. Mohli by sme použiť isté motivačné prvky. Rozhodnutia rodičov, či už Nerómov alebo Rómov, môžeme ovplyvniť už aj tým, ako položíme otázku ohľadom toho, či chcú, aby ich dieťa chodilo do škôlky. Dá sa to teda nastaviť rôzne, ale ja ako splnomocnenec sa môžem jedine radiť a spolupracovať s vládou. Úrad sa sústredí na to, aby aspoň v týchto prioritných oblastiach bola predškolská výchova dostupná. Robí na tom súbežne ministerstvo práce aj ministerstvo školstva.
Mohli by škôlky sčasti suplovať aj komunitné centrá, ktoré máte ako jednu z priorít?
Považujem to za dočasné riešenie a z istých dôvodov aj nešťastné. Pretože komunitné centrá musia mať svoju vlastnú rolu, ktorá je najmä v poškolskom čase. Tú sú tiež rôzne možnosti, ako rozvíjať komunity, ale naším úsilím bude, aby boli centrá stabilné a fungovali samostatne, nie ako zariadenie suplujúce materské školy.
Budú na všetky zmeny stačiť peniaze z eurofondov?
Aj keď som kritizoval výber obcí, zámer mať v programe ich limitovaný počet považujem za správny. Presne z toho dôvodu, že musíme vedieť, na čo máme peniaze. Úmysel bol taký, aby sme nerozptýlili peniaze medzi povedzme tisícku obcí, ale aby sme tie investície robili koncentrovane. Má to aj svoje nevýhody, lebo sa vyjmú dediny, ktoré by potrebovali pomoc, na druhej strane v tých, ktoré sú vybraté, budeme môcť spraviť viacej vecí kvalitnejšie.
Rozšírite projekt internátnych škôl, ktoré už v minulosti navrhoval aj premiér Fico? Jedna z nich úspešne funguje v Kremnici.
Nie som s touto myšlienkou stotožnený. Hlavne z toho dôvodu, že by sme nemali vytrhávať deti z ich komunít. Predpoklad je taký, že chceme celú komunitu vyzdvihnúť. A práve keď odtiaľ odídu najtalentovanejšie deti a v internátnych školách stratia väčšinový kontakt s vlastným zázemím, tak na jednej strane, áno, získame nových integrovaných občanov, ale rómske komunity, odkiaľ odídu, budú na tom horšie. Vidím v tom len krátkodobé riešenie. Oveľa viac uprednostňujem prácu v teréne, aby sme ponúkli riešenia na mieste. Nemám na mysli, že máme stavať škôlky a školy priamo v osade, lebo to má tiež svoje riziká. Musíme teda nájsť kompromisné riešenie, kde nikoho nevytrhneme z jeho prostredia, ale bude to mať desegregačný efekt.
Čo je najpálčivejšou otázkou vo vzdelávaní rómskych detí?
Naším problémom je, že v špeciálnom školstve máme celkovo priveľa detí. Príliš veľká časť rómskych detí chodí presne do takých tried a v niektorých prípadoch aj zbytočne. Určite by sa to malo zmeniť. Viem, že aj ministerstvo školstva pracuje na tom, aby zreformovalo vstupnú diagnostiku do týchto tried A potom aj diagnostiky, ktoré sa robia počas školskej dochádzky. Aby sa len preto, že nemajú isté jazykové znalosti, nedostali do špeciálnych tried, lebo to nikomu neprospieva. Táto téma je pre mňa ukážkovým príkladom toho, aká potrebná je spolupráca úradu splnomocnenca s rôznymi ministerstvami.
Je riešením rušenie osád?
V dvadsiatom storočí štát robil obrovské modernistické intervencie do rómskych osád a výsledkom je aj Luník IX. Keď ideme búrať osady, keď ideme ľudí dosadiť do nejakých priestorov, či už mentálnych, alebo fyzických, tak to môže byť problém. Ja určite neplánujem direktnú likvidáciu osád, ale treba dbať na to, aby sa v nich normalizovali podmienky. A bojovať proti tomu, aby vznikali nové. Samozrejme, súčasťou našej agendy je aj vysporiadavanie pozemkov, na ktorých čierne osady stoja, ale musí tam byť v prvom rade nejaká prevencia.
V mnohých mestách sa pre Rómov postavili bytovky a po pár rokoch boli v katastrofálnom stave. Prečo sa to deje?
Odovzdávame im nové byty pri neudržateľných podmienkach. Keď vieme, aký príjem tá rodina má, vieme, že má nejaký zaužívaný rodinný životný štýl. Sú rodinné zvyky, ktoré sú u Rómov obšírnejšie a iné ako u nás. Pre nás je typické, že traja-štyria ľudia bývajú v byte a občas k ním prichádza nejaká návšteva. V rómskych rodinách hneď ten počet členov domácností môže byť vyšší, a hlavne je oveľa väčšia prítomnosť ostatných členov rodiny. Neplatí to, samozrejme, pre každú rómsku rodinu. Tak byty a domy, čo im ponúkame, sú časom zruinované. Nevyhovujú tomu, aký životný štýl majú tieto rodiny. Treba mapovať podmienky udržateľnosti, čo si môžu dovoliť a čo nie.
V niektorých častiach Slovenska sa osvedčila svojpomocná výstavba domov pre Rómov. Je toto cesta pre nich k lepšiemu bývaniu?
Sú rôzne medzinárodné dištrikty, ako sa to dá robiť. Jednak je to svojpomocná stavba a ja som jej veľký fanúšik, a potom aj samotné zapojenie týchto ľudí do plánovania bytových jednotiek. A teraz nemám na mysli, že nejaká rodina má robiť architektonické podklady. Moju terénnu prácu som väčšinou vykonával v Gemeri. Som spoluzakladateľ organizácie Purt, čo robíme s pánom Štefanom Vavrekom. Tam sme vytvorili skupinu aktivistov, ktorí robia malé projekty v ich vlastných dedinách Zapájajú do nich aj miestne rómske komunity a výsledky ukazujú, že keď majú ľudia z miestnej komunity pocit, že tam nie je nejaká vonkajšia intervencia do ich života, ale robia to oni sami, tak sú oveľa lepšie predpoklady, že to nebude zruinované. Vnímajú to viac ako vlastné.
Ako odstrániť ich nezamestnanosť a zvýšiť toleranciu zamestnávateľov voči Rómom?
Je to duálny problém. Treba povedať na rovinu, že dosť veľká časť ľudí žijúca v osadách má problém uplatniť sa na pracovnom trhu, lebo nemajú zručnosti, vzdelanie, v podstate nič. Na druhej strane situáciu zhoršuje diskriminácia. V takých hladových dolinách či v Gemeri, či niekde inde, keď sa už vytvoria nejaké pracovné miesta, tak je veľký predpoklad, že sa zamestná skôr nejaký „biely“, a nie prvý Róm, čo sa tam objaví. Pre mňa je dôležité, aby sme ľuďom žijúcim v osadách ponúkli nejakú prácu. Máme na to limitované spektrum prostriedkov, ako sú napríklad aktivačné práce. Miestni ľudia by mohli robiť na verejných zákazkách. Nejde len o to, aby zarobili, ale aby pracovali. Aby oni, a najmä ich deti videli, že existuje nejaký vzťah k práci. Lebo keď v osade alebo dedine deti nevidia dobré vzory, tak je to oveľa horšie.
Pomohli by rekvalifikačné kurzy priamo v osadách?
Keď nie sú pracovné miesta, tak ani rekvalifikačné kurzy veľa neurobia. Netvrdím, že je to zbytočné, ale má to svoju limitáciu. Práve preto musí byť naše riešenie rómskej chudoby súčasťou razantného regionálneho plánu. Keď nevyriešime nezamestnanosť na úrovni regiónov, tak darmo niečo urobíme v samotných osadách. Máme akčný plán pre viaceré okresy, ako napríklad Kežmarok. Treba si uvedomiť, že to pôjde len komplexným prístupom.
V čom je rómska mentalita iná?
Ja som maďarskej národnosti a niekedy sa ma pýtajú, že v čom je rozdiel medzi Maďarmi a Slovákmi. Keď je životná úroveň Maďara a Slováka podobná, tak aj rozdiely v mentalite sú maličké. V prípade Rómov sú z istej časti rozdiely, ktoré považujeme za kultúrne, v skutočnosti sociálne. Keď rodina žije v chudobe, má iné možnosti ako rodina, čo má istý štandard. Niektoré rómske komunity sú tradičnejšie, niektoré menej tradičné a tiež je aj medzi nimi veľká rozmanitosť. V každom prípade isté rómske komunity majú takú kultúru prežitia, čo im veľmi pomáha, aby sa uživili aj v tých najhorších podmienkach, ale niekedy im to zabraňuje v tom, aby sa dostali z chudoby.