Historik: Kto pochopí, čo sa stalo v minulosti, nezablúdi

, 17.05.2016 07:00
Dušan Kováč
Vedec môže mať hypotézu, ale ak zistí, že sa mýli a hypotéza nie je pravdivá, tak musí zastať a ísť iným smerom, tvrdí historik Dušan Kováč. Autor: ,

Dejepis sa stále učí cez memorovanie. "Nevyužíva sa ako predmet, kde sa žiaci pokúšajú naformulovať otázky a odpovedať na ne. Myslím si, že dejepis je vynikajúci predmet na to, aby nútil žiakov rozmýšľať," hovorí Dušan Kováč, predseda Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV. Historici minulý týždeň na svojom sneme vyzvali na posilnenie hodín dejepisu v školách, prehodnotenie systému vydávania učebníc a na podporu humanitných a spoločenských vied.

Poznajú Slováci svoju históriu?
Pokiaľ ide o historické vedomie, je slovenská spoločnosť na tom dosť zle. Ale nemôžeme len povedať, že je to tak a nič neurobiť.

Čo s tým treba robiť?
Je to beh na dlhé trate. Problém vidíme v školskom systéme. V školách sa učí veľmi málo dejepisu, takmer vôbec alebo len okrajovo sa učia spoločenskovedné a humanitné predmety. Navyše dejepis sa stále učí systémom dátumov a memorovania, ale nevyužíva sa ako predmet, kde sa žiaci pokúšajú naformulovať otázky a odpovedať na ne. Dejepis je vynikajúci predmet na to, aby nútil žiakov rozmýšľať. Nejde však len o žiakov či študentov, ale o celú spoločnosť.

Čo nám chýba?
Myslím si, že na Slovensku nám chýba to, čo je v iných krajinách – systém istého celoživotného vzdelávania ľudí v občianskych a politických veciach. V zahraničí sa organizujú prednáškové cykly, existujú na to inštitúcie. U nás niečo také robia niektoré múzeá. Treba sa pokúsiť našich občanov nejako motivovať, aby začali rozmýšľať a neverili hneď každej demagógii. Napríklad, keď si nejaký politik na predvolebný bilbord napíše Nevoľte politikov, voľte Borisa, občania si neuvedomili, že len čo ho volia, tak je politikom. Nekládli si otázky.

Hitler zmanipuloval ľudí všetkých sociálnych vrstiev i stupňov vzdelania. Mali by sa žiaci učiť rozumieť vývoju?
Presne. Príklad s Hitlerom je takmer klasickým príkladom toho, ako za určitých okolností, v situácii ekonomickej krízy a frustrácie po prehratej vojne, je spoločnosť náchylná nájsť si takpovediac svojho vodcu. Od počiatkov svojich dejín žili ľudia v rodine a v stáde. A či chceme, alebo nie, stále sme v tom štádiu. Všimnite si, ako sa správajú niektoré stáda – jeden vodca sa zrazu rozbehne a všetci idú za ním. Niekde v nás je niečo také, že potrebujeme vodcu, ktorý by udal smer, lebo sme možno bezradní. Potom príde určitá konkrétna historická situácia, ekonomická kríza, vysoká nezamestnanosť. Nezamestnaný človek, ktorý nedokáže uživiť rodinu, je hlboko frustrovaný človek. Naozaj je tu priestor pre demagógov, ktorí vedia dobre manipulovať s ľuďmi.

Nemožno sa čudovať tomu, že pokiaľ ide o historické vedomie, je slovenská spoločnosť na tom dosť zle. Ale nemôžeme len povedať, že je to tak a nič neurobiť.

Hrozí nám opakovanie histórie?
To je veľmi zložitá otázka. Konkrétna historická skúsenosť sa nikdy neopakuje presne v tej istej podobe. Preto je dôležité, aby sme študovali tieto procesy, lebo ak im rozumieme, pochopíme, ako sa ľudia za určitých okolností správajú. Nemusí to byť presne to isté, ale je to to isté. Spomeniem príklad kotlebovcov, keď si v Slovenskej pospolitosti navliekli uniformy, ktoré sa veľmi podobali uniformám Hlinkovej gardy. Právnici a sudcovia sa pýtali odborníkov, aj nás historikov, či sú to rovnaké uniformy. Seriózna odpoveď znie – nie, lebo neboli úplne tie isté, ale svojím zmyslom boli ich napodobňovaním. Teda, aj keď tie uniformy neboli presne to isté, treba zároveň povedať, že vedome ich napodobňujú, lebo sa hlásia k tomu odkazu a tradícii. A tu máme problém právnej vedy a právneho vedomia, čo je inak tiež spoločenskovedná disciplína, ktorá sa zanedbáva. Lebo máme aj takých právnikov či sudcov, ktorým, keď na otázku, či je to presne tá istá uniforma, odpoviete: „Nie je, ale…“, to „ale“ ich nezaujíma. Pritom v právnom systéme od čias Montesquieho či dokonca od starého Ríma fungovalo niečo ako duch zákonov. Zákon má literu, ale aj ducha – teda prečo zákon vznikol. Naše právo je ale postavené nie na duchu zákonov.

Na konferencii ste sa zamerali na tému história a etika. Aké správanie historikov považujete za neetické?
Spomínalo sa tu napríklad plagiátorstvo. Ale neetické je aj to, keď si niekto z množstva dokumentov vyberá len tie, ktoré sa hodia do jeho predstavy. Napríklad niekto chce dokázať, že Andrej Hlinka bol otec národa. Chodí po archívoch, študuje, pozerá dokumenty. Tak sa ukáže, že Hlinka bol kontroverzná osoba, pretože tu povedal to, tu ono, vykonal cestu na Parížsku mierovú konferenciu, kam nemal vôbec ísť, a šiel tam s dokumentom, ktorý bol proti záujmom Slovákov. Keď však niekto vynechá dokumenty, ktoré nezapadajú do jeho predstavy, že z niekoho chce urobiť svätca, správa sa neeticky. Etika vedy si vyžaduje komplexný výskum. Sú tiež prípady, že niekto sfalšuje dokumenty. Stále sa tu vymýšľajú a fabrikujú nejaké veci o starých Slovákoch a Svätoplukovi. Vedec môže mať hypotézu, ale ak zistí, že sa mýlil a hypotéza nie je pravdivá, tak musí zastať a ísť iným smerom. Ako keď robí experiment chemik. Dokázať povedať, že som sa zmýlil, je tiež morálna otázka.

Prečo ste vybrali tému etiky? Súvisí so šírením názorov, ktoré napríklad spochybňujú holokaust?
Už pred piatimi rokmi sme hovorili o tom, že sa k tomu verejne hlásili niektorí historici, ktorí dokonca učia na vysokých školách. Nehovoriac o tom, že je veľmi veľa ľudí, ktorí adorujú Tisa a jeho režim. Nejde o to, že by sa to nemalo skúmať. To bol problém predchádzajúceho komunistického systému, že o tých otázkach sa nediskutovalo. Bolo to označené ako niečo zlé, definované ako klérofašistický režim, ale nebola tu verejná diskusia ako napríklad v Nemecku o nemeckej vine na druhej svetovej vojne. Tam sa niekoľko rokov viedla veľmi tvrdá diskusia. Myslím si, že spoločnosť ju sledovala a všetci, ktorí boli ochotní rozmýšľať, si z toho urobili záver. U nás taká diskusia nebola. Po roku 1989 sa zas objavili ľudia, ktorí prišli aj zo zahraničia vyslovene s cieľom, že chcú rehabilitovať Tisa a nejakým spôsobom oslavovať slovenský štát. Ale to nemá s históriou ako s vedou nič spoločné. Historik si nemôže klásť za cieľ, že bude niekoho oslavovať. Musí skúmať a prispievať k poznaniu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#história #dejepis #etika #Dušan Kováč
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku