Rezort vnútra plánuje do utečeneckých táborov vyslať tzv. mediačnú skupinu. Tá bude vyberať a komunikovať s utečencami, ktorí by k nám mali prísť. Stanovil si dve základné kritériá, vierovyznanie medzi nimi nie je.
„Pomoc chceme poskytnúť najviac zraniteľným skupinám a osobám. Trváme však na tom, že všetky osoby prichádzajúce na naše územie musia byť identifikované a musia mať platné cestovné doklady. Zameriame sa najmä na osamelé ženy a matky s deťmi," povedala Michaela Paulenová z tlačového odboru ministerstva vnútra.
Termín, kedy by mali utečenci prísť, ešte nie je jasný. Celý proces môže trvať aj rok. U nás môžu potom požiadať o azyl, ak ho dostanú, začnú s integráciou.
Minulý rok Slovensko prijalo 149 kresťanov z Iraku a Sýrie, tí už azyl majú. Časť z nich sa však v polovici mája vrátila domov, pretože im robili problémy kultúrne rozdiely a cnelo sa im za rodinou. So začleňovaním sa do novej spoločnosti im pomáha občianske združenie Pokoj a dobro. Či bude združenie plniť rovnakú úlohu aj v prípade stovky ďalších utečencov je podľa jeho hovorcu Petra Brenkusa predčasné hovoriť. Keby však dostali žiadosť, sú ochotní pomôcť.
„Zatiaľ nás v tejto súvislosti nikto nekontaktoval. Prvá fáza relokácie je takmer výlučne v kompetencii ministerstva vnútra a jeho inštitúcií. Úloha podporných organizácií, ako je aj naša, začína zvyčajne až po udelení azylu," konštatoval Brenkus.
Ako ďalej uviedol, kľúčové je hlavne to, aby sa utečenci naučili jazyk a osvojili si základy našej kultúry, právneho a sociálneho systému. Postupne by sa mali uchytiť aj na pracovnom trhu, aby boli čo najmenej závislí od pomoci zvonku.
Integrácia podľa Brenkusa nikdy nie je úspešná u všetkých. Najnáročnejšia je u starších ľudí, ktorí ťažko znášajú stratu vlastnej kultúry a často aj odlúčenie od časti rodiny. „Veľké ťažkosti nielen starším, ale aj príslušníkom strednej generácie robí slovenčina. Máme nesmierne ťažký jazyk. S deťmi a mladými ľuďmi sa však už zvyčajne dá dohovoriť po slovensky. Tí tu už majú svojich kamarátov a hlavne deti sa tu už cítia doma," priblížil Brenkus.
Podľa Mariána Cehelníka z občianskeho združenia Človek v ohrození, ktorý má s utečeneckými tábormi v Grécku osobnú skúsenosť, žijú utečenci v skôr menších táboroch. Nachádzajú sa prevažne v okolí Atén a na severe Grécka. V niektorých sú podmienky na život nevyhovujúce, takým prípadom je napríklad tábor v bývalej olympijskej dedine v Aténach. V Taliansku je situácia podobná.
„Je to povedzme 600 stanov, napríklad na poľnom letisku, čiže veľká, rovná, trávnatá plocha uprostred ničoho, kde armáda vystavala veľmi staré stany civilnej obrany, ktoré nemajú ani podlahy. Na začiatku sú väčšinou sprchy a toalety, tých nikdy nie je na začiatok dosť, pretože prevádzka je veľmi drahá. Na začiatku tam väčšinou nie je ani teplá voda. Zvyčajne je súčasťou tábora lekársky stan. Niekde majú iba sanitku akoby na telefón," opísal Cehelník.
Dohoda o relokácii
Slovensko prisľúbilo prijať sto utečencov minulý rok v júli na rokovaní ministrov vnútra Európskej únie, ktoré prišlo na rad po prvotnom stroskotaní návrhu povinných kvót. Jednotlivé členské štáty ponúkli vtedy celkovo 32-tisíc miest. Slovensko sa s ponukou sto miest dostalo výrazne pod 800 žiadateľov o azyl, ako to navrhovala Európska komisia. Menej migrantov navrhli prijať už iba Estónsko a Malta.