Ako si vybrať také, kde sa o ne postarajú kvalitne, radí dlhoročná vysokoškolská pedagogička, dnes riaditeľka bratislavskej súkromnej materskej školy Soňa Kikušová.
Čo si vy myslíte o kauze malého Adama?
K nej sa vôbec nebudem vyjadrovať, neviem žiadne podrobnosti, prípad sa len začína vyšetrovať. No všeobecne je absolútne neprípustné, aby v akomkoľvek zariadení, ktoré poskytuje starostlivosť o deti, pracovali osoby pod vplyvom alkoholu alebo také, ktoré dokážu deťom fyzicky ublížiť.
V súvislosti s Adamkovou kauzou však vo verejnosti zarezonovalo, že súkromné jasle či škôlky v podstate nikto nekontroluje a môžu v nich pracovať aj osoby nekvalifikované a po psychickej či morálnej stránke nespôsobilé.
Naozaj tu vidím veľký problém. Na úvod však treba vysvetliť pojmy. Na Slovensku v tejto oblasti existujú jednak súkromné zariadenia, akési detské centrá či škôlky, zriadené súkromnou právnickou či fyzickou osobou, ktoré sa v zmysle legislatívy ministerstva zdravotníctva nazývajú „prevádzkarne starostlivosti o deti predškolského veku“. A druhým základným typom sú verejné (po starom štátne) „materské školy“, ktoré sú zriadené obcou alebo mestskou časťou, patria do siete škôl a školských zariadení ministerstva školstva a sú aj týmto ministerstvom riadené.
Aký je medzi nimi rozdiel?
Požiadavky zdravotníckej legislatívy, teda nariadenia týkajúce sa najmä hygieny a zdravia, požiarnej bezpečnosti, bezpečnosti pri práci a podobne, musia spĺňať oba typy. Primárnou úlohou toho prvého je však najmä opatera, starostlivosť o deti do šesť rokov. Legislatívne mu nik neprikazuje, akí pracovníci, s akým vzdelaním či ďalšími osobnostnými predpokladmi v ňom smú pracovať. Je to celé iba na zodpovednosti zriaďovateľa. Oproti tomu, druhý typ podlieha navyše aj školskej legislatíve a musí deťom poskytovať vzdelávaciu činnosť. Či sa tak deje, to kontroluje rezort školstva prostredníctvom školskej štátnej inšpekcie. Všetky verejné materské školy preto poskytujú približne rovnakú vzdelávaciu činnosť.
Súkromné zariadenia nemôžu požiadať o zaradenie do školskej siete?
Môžu, pravdaže. Aby sa však do nej dostali, musia splniť požiadavky ministerstva školstva, vzdelávacie aj personálne. Aj v súkromnej materskej škole (podľa aktuálnych štatistických údajov by ich malo byť v súčasnosti 127) potom štát cez inšpekciu kontroluje, kto tam učí a či sa v nej dodržiava štátny vzdelávací program.
Možno všeobecne tvrdiť, že škôlky pod gestorstvom školského rezortu sú kvalitnejšie?
To vôbec nemusí platiť. Aj v súkromnom zariadení, ktoré nepatrí do školskej siete, si môže zriaďovateľ, hoci legislatívne sa to od neho nevyžaduje, zvoliť veľmi kvalitný typ edukácie a personálne ho obsadiť vysoko kvalifikovanými ľuďmi. Je to len a len na ňom. Takáto súkromná škôlka sa potom môže, ale nemusí držať štátneho vzdelávacieho programu – a neraz je to prínosné, keďže dokáže poskytnúť aj vyšší štandard predškolského vzdelávania, ako keby bola v sieti.
V čom je problém súkromných škôlok mimo siete?
V tom, že môže nastať aj presný opak. Pretože momentálne si smie prevádzkareň starostlivosti na živnosť zriadiť doslova ktokoľvek, kto hľadá zárobkový biznis. A o deti sa tam starajú trebárs mamičky, ktorých jedinou kvalifikáciou je, že samy vychovali dve deti. A tak to aj vyzerá. Ako odborníčka, ktorá sa tejto sfére dlhodobo venujem, sa preto jednoznačne prikláňam k tomu, aby vo všetkých predškolských zariadeniach povinne pracovali len osoby s kvalifikáciou pedagóga. Myslím si, že by sa to ani nemuselo riešiť naprieč rezortmi. Stačí upraviť v zdravotníckej legislatíve, aby živnosť s týmto zameraním bola jednoducho viazaná na pedagogické vzdelanie.
Čo by ste poradili rodičom, ktorí vyberajú škôlku pre svoje dieťa?
Určite by ho mali zveriť iba zariadeniu, kde dostane nielen dobrú opateru, ale aj edukáciu. Pod vedením učiteľov prinajmenšom s bakalárskym vzdelaním zameraným na predškolskú pedagogiku, ale aj s prevereným psychologickým profilom. Zariadenie by malo mať vypracovaný kvalitný školský program a rodič by ho mal dostať k dispozícii. Sám sa má zaujímať o kvalitu personálu, nekvalifikovaná osoba totiž ani ten najlepší program nemusí vedieť zrealizovať. Pozor na krásnu pozlátku – chodí k nám profesionálny výtvarník, lektor cudzieho jazyka, výkonný športovec… Neodborníci vo vzdelávaní detí tejto vekovej skupiny vôbec nemusia byť pre ne prínosom.
Adamko navštevoval súkromné jasle. Ako tie zapadajú do siete vzdelávacích zariadení?
Sú to v skutočnosti takisto prevádzkarne, v ktorých deti len opatrujú. Čo je škoda, pretože v zahraničí sa edukačný proces začína už v nich. Kým do „škôlok“ u nás chodia deti od dvoch rokov, do „jaslí“ už asi od šiestich mesiacov. Jasle sú však viac-menej archaický pojem z bývalého režimu. Vtedy spadali pod ministerstvo zdravotníctva a nerobili v nich učiteľky, ale zdravotné sestry. Momentálne už štát žiadne jasle nezriaďuje. Verejné jasličky si len dobrovoľne prevádzkujú niektoré mestá a obce. A súkromné, ako som už zdôraznila, si zatiaľ môže zriadiť pomaly hocikto. To je obrovská chyba.
Ministerstvo práce na Adamov prípad zareagovalo úpravou legislatívy, detské jasle chce zadefinovať ako sociálnu službu na podporu rodín s deťmi do troch rokov.
Domnievam sa, že to veci pomôže len čiastočne. Návrh len kategorizuje túto službu ako sociálnu a navrhuje možnosť realizovať ju ako pomoc rodičom aj terénnou či ambulantnou formou. Skôr by som však očakávala už zmienené opatrenie, aby legislatívne mohli zriaďovať všetky zariadenia pre deti až do veku šiestich rokov, iba osoby s pedagogickým vzdelaním príslušného smeru. Tak ako platí v zdravotníctve, kde pracovať na akejkoľvek klinike, aj v súkromnej, smú iba kompetentní lekári.