Odborník na extrémizmus: Návštevy koncentračných táborov nefungujú

, 25.06.2016 08:00
Harald Weilnböck, extrémizmus
Harald Weilnböck, tvrdí, že zobudiť by sa mali všetci, čo robia s mladými, ale aj s rodinami. Pretože i vzťahy rodičov a detí bývajú často vratké. Autor: ,

Na mladých ľudí, ktorých môžu priťahovať rôzne extrémistické skupiny, povinné návštevy koncentračných táborov nemusia zabrať. "Potrebujeme byť bystrejší pri hľadaní spôsobu, ako ich osloviť," hovorí nemecký psychológ a odborník na extrémizmus Harald Weilnböck z berlínskej mimovládky Cultures Interactive. V Bratislave vystupoval na konferencii O extrémizme bez extrémov, ktorú pripravila Iuventa - Slovenský inštitút mládeže.

Po voľbách na Slovensku sa ukázalo, že veľkú časť mladých priťahujú extrémisti. Kto by sa mal po tomto budíčku zobudiť?
V každom prípade politici. A, samozrejme, také inštitúcie, ako je ministerstvo školstva. To je mimoriadne dôležité, pretože má zodpovednosť tak za školstvo, ale čo je možno ešte dôležitejšie, aj za prácu s mladými ľuďmi. V princípe by sa mali zobudiť všetci, čo robia s mladými, ale aj s rodinami. Pretože i vzťahy rodičov a detí bývajú často vratké, rodičia si niekedy nevedia rady a potrebujú podporu, najmä ak nevedia, ako zasiahnuť. Takže by som odporúčal konzultácie aj pre rodičov a zameranie sa aj na psychologickú podporu mladých, ktorí sú náchylní na užívanie drog, chuligánstvo či na rizikové správanie.

Čo vlastne vieme o mladých, ktorých to ťahá k extrémizmu?
Jedna zo štúdií o pravicovom extrémizme v Nemecku ukázala tri hlavné vplyvy. Jedným je rodinné prostredie. Byť mladý nie je jednoduchá vec, najmä keď ste vo výbušnom veku a podmienky v rodine sú také, že žijete v chronickom strese. Napríklad ak je v rodine týranie či dokonca zneužívanie, alebo psychické problémy rodičov. Na deti migrantov majú zas vplyv skúsenosti rodičov z postutečeneckého obdobia, ich rodičia často zažili násilie v občianskej vojne. Toto sa síce netýka celkom Slovenska, ale myslím si, že transgeneračná skúsenosť sa tu prenáša z rodičov, ktorí zažili obdobie pred rokom 1989.

Hlavný vplyv má rodina?
Treba sa pozrieť na rodinu, jej históriu, prostredie, kde títo mladí žijú, a ich okolie. Ďalší znak, ktorý sa ukázal pri mladých neonacistoch vo východnom Nemecku, bolo to, že ich starí rodičia mali nejakú spojitosť s Treťou ríšou. Tým tretím veľkým faktorom bola širšia komunita, v ktorej títo mladí fungovali. Teda to, že mohla byť živnou pôdou pre neonacistov, šírili sa tam také postoje a aktívne fungovala propaganda i verbovanie mladých. Treba dávať pozor, ak sa stáva niečo také pre mladých akoby „cool“, „trendy“, a zároveň nič iné v okolí nie je. Potom sa to veľmi ľahko šíri. A treba myslieť aj na školy. Obrazne povedané, pod lavicou nájdete to, o čom nevedia ani učitelia. Je to subkultúra.

Čiže sú to rodina, kamaráti a škola?
Vezmite si mladého človeka, ktorý bol v detstve traumatizovaný v rodine, má problémy v živote a potom prídu konflikty v partnerskom vzťahu s dievčaťom alebo chlapcom. Alebo má problém, lebo cíti, že je gej, a má problém to priznať. To je aj nedávny prípad strelca z Orlanda. Je to dosť problémov na to, aby mal človek sklony dať sa na drogy alebo sa pridať k nejakému gangu, alebo k násilnému extrémizmu alebo neonacizmu. Myslím si, že takíto prvovoliči, ak by nevolili nejakú extrémistickú stranu, volili by možno nejakú sektu, ak by začala šikovne pracovať v danom prostredí. Upozorňujú na to aj niektoré štúdie o rôznych druhoch extrémizmu vo svete. To, čo títo ľudia ponúkajú, je istý druh vzrušenia, angažovania sa a pocit, že niekam patríte.

Je pochopiteľné, že Slovensko je po voľbách do istej miery v šoku. Otázka však možno je, prečo je krajina prekvapená.
Harald Weilnböck

Ako by teda mal reagovať štát? Na Slovensku sa po voľbách objavili návrhy typu povinné exkurzie do Osvienčimu, viac hodín občianskej alebo dejepisu. Pomohlo by to?
Je pochopiteľné, že Slovensko je po voľbách do istej miery v šoku. Otázka však možno je, prečo je krajina prekvapená. Nevedela o prostredí týchto mladých predtým? Je prirodzené, že teraz každý prichádza s nápadmi, čo robiť. Učitelia histórie alebo učitelia všeobecne sa možno budú chcieť zamerať na vyučovanie, na hodiny občianskej a dejepisu. Ja by som povedal, neopakujte chyby, ktoré sa už stali. Návštevy koncentračných táborov nefungujú, nebude fungovať ani viac vyučovacích hodín dejepisu. V Nemecku takéto exkurzie mali tendencie viesť mladých k cynizmu. Napokon sa dostanete k tomu, že mladí budú mať pocit typu – prečo to máme zas počúvať, čo od nás chcete, keď nás toto učíte? Myslím si, že potrebujeme byť bystrejší pri hľadaní spôsobu, ako ich osloviť. Aj pri občianskej by som neodporúčal starý typ takéhoto vzdelávania. Celé by to malo byť viac o práci a aktivitách s mladými ľuďmi.

Lenže výchova k ľudským právam by hádam nezaškodila. Otázka je, ako ich učiť.
To je iná vec a úplne s tým súhlasím. Ľudské práva nie sú o nijakej ideológii ani náboženstve. A ako k nim pritiahnuť žiakov a študentov v školách? Sú rôzne prístupy. Podľa mňa treba vedieť moderovať diskusiu a mať predstavu, ako to urobiť bez toho, aby ste učili. Mimochodom, ľudia z našej organizácie, ktorí robia s mladými na ulici, pracujú často s tými, ktorí nedokončili školu. Tých predsa nemôžete učiť, ale nemôžete ich nechať len tak. Vo všeobecnosti preto stále hovorím, zamerajte sa na prácu s mladými aj mimo škôl. A školy by mali spolupracovať so šikovnými vyškolenými ľuďmi, ktorí vedia mladých osloviť. Potrebujú na to však finančné zdroje.

Dajme tomu, že do školy príde žiak v tričku so znakmi extrémizmu. Čo má urobiť učiteľ?
Prestať učiť.

Vzdať to?
Nie. Máme triedu s 25 žiakmi, jeden príde s takým tričkom a škola na to nie je pripravená. Hovorím nepripravená, pretože škola by mala mať stanovené isté pravidlá. Inak, keď sme pri tom, tie pravidlá a postupy by sa mali zostavovať spoločne so žiakmi. Ak tie pravidlá škola nemá, alebo ak ich aj má a žiak ich poruší, učiteľ by mal vyučovanie v triede v tejto situácii zastaviť. Študenti by si mali posadať do kruhu a učiteľ by sa mal začať s nimi rozprávať. Pýtať sa, čo si o tom myslia. Mal by sa pokúsiť o dialóg. Je to iný typ rozhovoru, ako vedú novinári, a je odlišný aj od učenia. Je to skôr rozhovor, aký vedú psychológovia. Samozrejme, potrebná je dôvera žiakov. A zároveň hovorím, že je to ten typ rozhovorov, na ktorý učitelia väčšinou nemajú čas a zrejme na to ani nemajú zručnosti. Dá sa to však ľahko naučiť. Na toto by mali byť práve tí vyškolení ľudia, ktorí robia s mladými.

Malo by tam byť nejaké pokarhanie?
Nedával by som za to sankcie. Ak má škola pravidlá a niekto ich takto poruší, môžete to využiť na to, aby ste s mladými o tom hovorili. V konečnom dôsledku sa každý dozvie niečo viac. Najhoršie, čo v takej situácii môžete urobiť, je neurobiť vôbec nič a nechať to len tak prejsť.

Teraz je totiž taká atmosféra, že všetci sa obzerajú a hľadajú, kto by sa mohol stať potenciálnym extrémistom či teroristom. V skutočnosti sa treba venovať všetkým.
Harald Weilnböck

Čo by ste odporúčali ako prevenciu?
Najdôležitejšia je práca s mladými a škola. V oblasti práce s mládežou treba aj prácu s rodinou. To znamená viac finančných zdrojov a tiež školenia. Zároveň by som odporúčal, aby ste boli opatrní pri vyberaní názvu takého programu s mládežou. Nie niečo typu boj proti extrémizmu, ale skôr také, čo má v sebe pozitívny náboj. Do takých programov potrebujete zapojiť všetkých kľúčových ľudí – v školách, tých, čo sa venujú práci s mládežou a tiež tých, čo robia s rodinami. A ešte by som odporúčal myslieť na jednu dôležitú vec. Teraz je totiž taká atmosféra, že všetci sa obzerajú a hľadajú, kto by sa mohol stať potenciálnym extrémistom či teroristom. V skutočnosti sa treba venovať všetkým. Všímať si akýkoľvek možný problém, signály, že niekoho priťahuje násilná ideológia, akékoľvek rizikové správanie a nezatvárať oči pred zneužívaním detí. Pretože nikdy neviete, odkiaľ ten teror príde. Pokojne môže ísť o človeka, ktorý mal doteraz čistý register trestov. Jednoducho sa treba starať a zaujímať o všetkých mladých ľudí. Naozaj sú našou budúcnosťou.

Upozorňujete aj na to, že sa treba zamerať i na rodové otázky. Prečo?
Z dlhodobých pozorovaní sa ukazuje, že extrémisti, teroristi alebo páchatelia trestných činov z nenávisti, či už muži, alebo ženy, majú zároveň sexistické a homofóbne postoje. Rodové otázky majú podľa mňa osobitný význam. Potrebujeme sa sústrediť aj na ne a rozmýšľať, čo s tým robiť. Inak na stretnutiach s mladými, ktoré robíme, ak máte ich dôveru, čudovali by ste sa, čo všetko sú schopní za niekoľko minút prebrať, vrátane rodových tém a sexuality.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Harald Weilnböck #extrémizmus #extrémisti
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk