Podľa Degloviča sú potrebné obidva, a je dobré, keď sa to strieda. Niekto tiež povie, že na deti treba chlapskú ruku alebo že veľký chlap si získa rešpekt detí ľahšie ako útla učiteľka. S tým celkom nesúhlasí a myslí si, že každý učiteľ, či už muž, alebo žena, si získa rešpekt podľa vlastných schopností. Pohlavie pri tom nehrá žiadnu úlohu. „Keď som bol malý, mal som učiteľku, ktorá mala meter a pol a mala v triede takú disciplínu, že sme sa jej všetci báli ešte aj ako deviataci,“ spomína.
Deglovič má na prvom stupni bratislavskej Základnej školy Drieňová, kde učí, jedného mužského kolegu. Hovorí, že ženský kolektív je určite emotívnejší, a rozdiel je aj v témach rozhovorov, ale medzi ženami sa mu pracuje veľmi dobre. „Mám skvelé kolegyne,“ chváli ich s tým, že sa stretávajú občas aj vo voľnom čase. Často si vymieňajú skúsenosti z práce s deťmi. „Je to veľmi podstatná vec, zvlášť v učiteľskom povolaní. Pomáha skvalitniť vyučovací proces a pomáha aj v osobnej rovine.“
Hlavný dôvod prefeminizovaného školstva vidí jednoznačne vo financiách. Pozná veľa mužov, ktorí boli dobrými učiteľmi, ale keď chceli uživiť rodiny, museli zmeniť zamestnanie. Ako učiteľ pôsobí dvadsať rokov, publikuje v pedagogických periodikách a tiež vo viacerých časopisoch pre deti a mládež. Bol športovým redaktorom v týždenníku a vyšli mu dve knihy pre deti Mravčekovia bádatelia a Maľované veršíky. Pracoval aj ako inštruktor v autoškole, na vojenčine bol ako veliteľ čaty zodpovedný za 28 vojakov a niekedy robil aj tri zamestnania naraz. Za najťažšiu však považuje prácu s prváčikmi na základnej škole. „Malým deťom nemôžete niečo prikázať ako vojakom, často ich treba vhodne motivovať.“
K učiteľskej práci ho motivovali knihy Rýchle šípy, na ktorých vyrastal. Dobrodružstvá partie statočných, veselých a podnikavých mladých chlapcov pôvodne vychádzali ako komiksové seriály v časopisoch a kreslili ich rôzni ľudia, no autorom textu bol vždy spisovateľ Jaroslav Foglar, ktorý sa celý život venoval deťom. Viedol skautské oddiely, písal detské knihy, divadelné hry a mnohí o ňom hovoria ako o najvýznamnejšom českom spisovateľovi pre mládež 20. storočia.
Keď bol Miroslav Deglovič ešte žiakom, vraj chodil do školy rád, samozrejme, s výnimkou písomiek. V dobrom spomína aj na svojich učiteľov: „Boli prísni, ale bola s nimi zábava a dokázali tolerovať niektoré naše chlapčenské výstrelky.“
Zábavné príhody zažíva so žiakmi aj on. Napríklad teraz v júni bol s deťmi v škole v prírode, a ako veľký foglarovec pre nich vymyslel bobríka odvahy. Večer nechal na čistinke na kraji lesa stolík so sviečkou a papierom a deti sa naň mali podpísať. Vraj bolo celkom vtipné sledovať, ako sa po splnení úlohy bleskurýchle vracali do hotela. Ale teraz môžu všade hovoriť, že to zvládli. Zdôrazňuje, že je dôležité pripravovať deťom aj takéto zážitky.