Foto: ČTK
Dalo sa útoku v Nice zabrániť?
Hovoríme o klasickom mäkkom cieli. To znamená voľné priestranstvo, stredomorská promenáda, pekný večer, oslava štátneho sviatku k výročiu pádu Bastily, ľudia čakajú na ohňostroj. Boli tam určite zvýšené bezpečnostné opatrenia, ale nie tak, že by ten priestor bol obohnaný zátarasami. Pokiaľ tam bola nejaká zátarasa na ceste, tak ten človek vo veľkom aute ju mohol jednoducho prekonať. Francúzi nič netušili. Vyplýva to aj z toho, že v ten deň prezident Hollande pred útokmi vyhlásil, že 26. júla sa zruší výnimočný stav. Bol to dobre naplánovaný akt šialenca. Ale nie som si istý, že sa mu dalo zabrániť. Jednoducho, takéto mäkké ciele nemožno pre ich samotnú podstatu dobre chrániť. Kým budú námestia, promenády, letiská, metro či nákupné centrá slúžiť svojmu určeniu , tak nebudú nikdy bezpečné. Ak by boli stopercentne bezpečné, tak nebudú plniť úlohy, na ktoré boli vlastne zriadené.
Oslavy v Nice boli masovou akciou a Francúzsko je stále vo výnimočnom stave. Ako je možné, že útočníka polícia nezastavila?
Ten človek išiel rýchlo, je večer, tma. Ako ho zastaviť? Budeme strieľať do pneumatík, sú tam všade ľudia. Môžeme strieľať do kabíny, nemusíme trafiť. Nie je to naozaj také jednoduché, ak vrazil do ľudí, tlačil ich, kinetická sila nákladného auta bola obrovská. Odsúdiť francúzsku políciu, že ho mala zastaviť. Ale ako? Myslím si, že sa tomu zabrániť nedalo.
Len pred pár dňami sa skončili majstrovstvá Európy vo futbale, keď bolo zvýšené riziko útokov. Našťastie sa nič nestalo. Je možné, že ostražitosť opadla a došlo k podceneniu situácie?
Systém nie je možné dlhodobo držať na sto percent, bol unavený z futbalového EURA. Je tiež fakt, že asi to podcenili. Francúzskych miest, kde žijú moslimské menšiny, je podstatne viac ako len Paríž, a aparátu, ktorý by ich mal strážiť, nie zas toľko. Je otázka, do akej miery ten Francúz tuniského pôvodu bol podozrivý a polícia to vyhodnotila.
Prezident Hollande už povedal, že krajina predĺži výnimočný stav. Na druhej strane, prežije francúzska politická špička tento masaker?
Neviem, ale minimálne verbálne proklamácie prezidenta Hollanda sú nezmyselné. Tým, že bude viac bombardovať územie Islamského štátu, nezamedzí útokom vo Francúzsku. Islamský štát má dve dimenzie, geografickú, jeho územie sa v dôsledku rôznych operácií zmenšuje, ale tá ideová, ktorá sa šíri po sociálnych sieťach, tak tá bude fungovať ďalej a zostane tu. My musíme riešiť to, čo máme doma. Nemôžeme stále hovoriť, že za to môže vodca Islamského štátu Abu Bakr al-Bagdádí. Je to, samozrejme, gauner, ale on vie, čo robí a má stúpencov po celom svete.
Doteraz útočili teroristi lietadlami, výbušninami, automatickými zbraňami. Teraz ako zbraň poslúžilo nákladné auto. Dal sa vôbec predvídať aj takýto typ útoku?
Určite. Je však veľa ľudí, ktorí sú sfanatizovaní a chcú nám ublížiť. Je na nich, pokiaľ takúto akciu neorganizuje Islamský štát, akú formu zvolia a celý útok zrealizujú. Idú do útoku tak, aby sa im podaril, a vyberú si prostriedky, ktoré vedia ovládať, s tým, že sú ochotní obetovať vlastný život.
Útok sa odohral práve v deň štátneho sviatku symbolizujúceho slobodu. Vybral si ho terorista zámerne?
Stopercentne.
Ak terorista nemal komplicov, dá sa predpokladať, že útoky takýchto osamelých vlkov môžu pribúdať, keďže je zložité sa im ubrániť?
Všeobecne sa dá povedať, že osamelí vlci sú najväčší problém. Nie sú na nikoho napojení, svoje ciele neventilujú na sociálnych sieťach, zvolia prostriedok ako v tomto prípade alebo si vyrobia výbušninu z legálne dostupných komponentov, keď ich množstvo nevzbudzuje žiadne podozrenie. Je teda zložité povedať, do akej miery budú prevládať útoky osamelých vlkov či skupín džihádistov. Každý terorista ide na to po svojom. Podľa toho, čo mu je najbližšie, čo môže najlepšie získať a čo najlepšie zodpovedá jeho schopnostiam a naturelu.
Krajina len vlani v jeseni zažila útoky v Paríži. Teraz znovu. Prečo je Francúzsko tak často skúšané?
Francúzsko nebolo dlhý čas skúšané, pretože sa odmietlo zúčastniť na invázii do Iraku po boku Georgea Busha. Dokonca vtedajší francúzsky prezident Chirac inváziu kritizoval. Ale v momente, ako sa začalo vojensky angažovať v Mali, Stredoafrickej republike, proti Sýrii, proti Islamskému štátu, tak tu je, bohužiaľ, odpoveď.
V Európe silnie vlna odporu voči migrantom. Dá sa predpokladať, že sa nálady namierené proti migrantom posilnia a rovnako aj extrémistické politické sily?
Samozrejme, už vidíme reakcie Donalda Trumpa, ale aj českých politikov. To je cesta do pekla. Vo Francúzsku je predsa sedem miliónov moslimov, a to sú skoro všetci občania Francúzska. Čo s nimi urobíme, utopíme ich v Stredozemnom mori? Vrátime ich do Alžírska či Maroka? Politici populisti s krátkodobým volebným cieľom zaujímajú tieto postoje a neuvedomujú si, že to nie je boj proti cudzím, ale vlastným ľuďom. Musíme riešiť problémy priamo v tejto komunite a nesmieme ju ďalej radikalizovať. Pokiaľ ide o migráciu, tá je zle zvládnutá. Nedarí sa tých ľudí distribuovať tak, aby nevytvárali ďalšie getá. Až 700-tisíc ľudí má v Nemecku vystavené doklady na základe toho, čo povedali úradom a nie na základe toho, čo sa dalo overiť. Ak sa tí ľudia pridajú k už existujúcim komunitám v Nemecku alebo v ďalších krajinách, problém sa len bude znásobovať a nebude sa riešiť. Azda tí politici premýšľajú, nerozumiem tomu, ako sú schopní svoje krajiny takto oslabovať.
Akú radu by ste dali ľuďom v Európe pri ceste do krajín, kde sa už odohrali teroristické útoky a nedajú sa vylúčiť ďalšie?
Minimálne by sa mali vyhýbať veľkým zhromaždeniam ľudí, problémovým oblastiam. Ak dôjde k výbuchu a možno utiecť, tak treba utiecť. Alebo sa hodiť na zem a príliš sa nerozhliadať, čo sa deje. Na druhej strane pravdepodobnosť, že sa stanete obeťou teroristického útoku, je podstatne menšia ako to, že budete svedkom, účastníkom alebo, nedajbože, obeťou dopravnej nehody. Máme dve možnosti, buď zostaneme doma a nikam nebudeme cestovať, alebo uznáme, že svet je jednoducho taký. Ja by som však nešiel nebezpečiu v ústrety. Nešiel by som do Tuniska, Egypta, predovšetkým do Šarm aš-Šajchu na Sinajskom polostrove. Ťažko by som sa dnes vybral do Istanbulu, kde by som sa chcel päť dní prechádzať po pamiatkach. Ja si svoj život vážim oveľa viac.