Možno si niekto pomyslí, že tento útly sivovlasý muž je obyčajný fantasta. No možno sa nájde ktosi, kto bude ochotný aspoň sa na jeho nápady pozrieť. „S mojou penziou 390 eur nemám nádej splniť finančné nároky, ktoré pre zápis medzi patenty, vynálezy či priemyslové vzory vyžaduje Úrad priemyselného vlastníctva," vysvetľuje.
Vyučil sa v učilišti niekdajších Chemických závodov Juraja Dimitrova v Bratislave a v „dynamitke" zostal aj určitú dobu pracovať. „Naučil som sa tam perfektne čítať technické výkresy, zvárať, narábať so sústruhom, s frézou, vŕtačkami…" vymenúva nadobudnuté zručnosti. Potom montoval strojné zariadenia v Přerove, v Rohožníku staval cementáreň, pracoval vo Vojenských stavbách Praha aj vo vojenskom útvare v Kuchyni.
V cementárni zlepšil na aute ramenový nakladač, ktorý dovtedy dokázal náklady dvíhať len s obmedzeniami. Keď vysýpal z korby agresívny vápencový odpad, všimol si zase, že príliš ničí karosériu. Na jej čistenie sa používala kyselina a hektolitre vody. „Preto som si sám navrhol aj vyrobil gumenú dečku v plechovom ráme. Keď som ju pripevnil na zadnú časť auta, pekne ho pri vysýpaní odpadu ochránila," spomenie.
Na letisku v Kuchyni si urobil kurzy na opravy a údržbu leteckej techniky. Hoci bol v civile, pripravoval lietadlá v útvare pozemného zabezpečenia. Kreslil si popri tom na papier podvozky, ďalekohľadom pozoroval pristávacie procesy. „Videl som, že kolesá vysunutých podvozkov, keď je lietadlo ešte vo vzduchu, stoja. Pri styku so zemou to znamená veľký nárazový nápor na pneumatiky, čo vedie k ich rýchlemu opotrebovaniu," hovorí. Navrhol preto, ako už vo vzduchu kolesá roztočiť, aby bol dotyk ľahší a plynulejší. Hovorí, že tento princíp by bol vhodný nielen pre stíhačky, ale aj dopravné lietadlá, dodnes ho však nik nezrealizoval.
Na ploche vojenského letiska robili neplechu krtkovia. „Keďže tieto tvory majú uši citlivé ako radary, vyrobil som odpudzovač, ktorý vyludzoval zvuky vysokých kmitočtov. Vždy spoľahlivo ušli, nebolo im treba nijako ublížiť," pokračuje.
Najviac Ičových nápadov súvisí a autami. Parkovanie vo veľkomestách chcel riešiť „regálovým" systémom, ktorý sa už medzičasom v zahraničí aj využíva: automat dá automobil do voľného boxu a vysunie aj niekoľkými „poschodiami" hore. Takisto navrhol protišmykový systém, ktorý by vozidlám pomohol pri poľadovici či snehovej víchrici: doplnený mechanizmus by pred mašinu rozsypal protišmykový materiál alebo by jej umožnil pohyb na báze lyží.
Hrdý je aj na nápad, ktorý by autám umožnil zväčšovať či zmenšovať sa podľa potreby. „Keď idete po mestských uliciach, stačí vám predsa auto malé. Keď v ňom potrebujete bývať ako v karavane, tak zase väčšie," približuje. Na systém lamiel, ktorý mení rozmery áut, má dokonca osvedčenie z Úradu priemyselného vlastníctva. „Nie na patent, iba na úžitkový vzor. Tak ma vyšlo lacnejšie zistiť, či ešte niekto na svete čosi podobné nemá zaregistrované," hovorí.
Na úrade mu vraj vtedy povedali – vidíme, že sa určite budeme stretávať častejšie. Nestalo sa tak, vo svojej finančnej situácii bol bez šance. Aj z tohto dôvodu zostáva stále len na papieri jeho najväčšia „raritka". Motor, ktorý by sa pomocou na povrchu pôsobiacich magnetických síl, no s nemagnetickým jadrom, dokázal točiť stále dokola. Čiže klasické perpetuum mobile. „Tiež som ho si chcel prihlásiť, ale povedali – dones prototyp. Viete, čo by ma stála výroba toľkých špeciálne tvarovaných magnetov?" vzdychne si.
Peter Ič netají, že by bol rád, keby mu niekto s presadením jeho technických myšlienok pomohol. „Neprekáža mi, že by na nich raz možno zarobil tisícnásobne viac ako ja. Stačilo by mi, keby sa mi trochu prilepšilo k penzii. A keby som aj ja nejako prispel k zviditeľneniu Slovenska v zahraničí," uzavrie.