Prejav v zastúpení prečítal minister práce sociálnych vecí a rodiny Ján Richter. Ten zdôraznil potrebu vychovať mladých na tolerantných ľudsky sa správajúcich občanov. „V živote človeka a národa sú chvíle, na ktoré môžu byť právom hrdí. V tomto duchu sme si napríklad pripomenuli výročie SNP,“ odznelo v prejave.
„Sú tiež chvíle, na ktoré by sme najradšej zabudli, alebo si priali, aby sa nikdy nestali. Do takejto skupiny radíme dnešný deň,“ uviedol Richter. Židovský kódex prijatý v septembri 1941 podľa neho nebol len bezvýznamným papierovým zákonom, Naopak, občanov židovskej národnosti zbavil základných práv, dôstojnosti a nakoniec aj života. Holokaust Richter označil za „zemetrasenie v živote židovského národa“.
Veľvyslanec štátu Izrael na Slovensku Zvi Aviner Vapni v prejave zdôraznil, že jeho predkovia pochádzajú z Bratislavy a z Nového Mesta nad Váhom. „Boli členmi kvitnúcej komunity. Boli menšinou, ale cítili sa dobre, aby budovali školy alebo synagógy,“ povedal s tým, že jeho rodina Slovensko opustila ešte pred vojnou.
„Keď odišli, netušili, že sa zachránia pred ponížením a smrťou,“ povedal. Podľa veľvyslanca sú myšlienky, ktoré prezentoval pred 75 rokmi prijatý Židovský kódex, v súčasnosti stále živé.
„Znepokojivé je, že ich podporujú mladí ľudia. Pre mňa to znamená, že nastalo zlyhanie vo výučbe,“ povedal, pričom rovnako vyzdvihol potrebu vzdelávať mládež. „Tí ktorí nepoznajú svoju históriu, sú odsúdení ju opakovať,“ ukončil prejav citátom filozofa Edmunda Burka.
Na podujatí sa okrem predsedu parlamentu Andreja Danka a členov vlády zúčastnili aj zahraniční veľvyslanci či predstavitelia slovenskej židovskej komunity. Modlitbu predniesol bratislavský rabín Baruch Myers.
Slovenská republika si dnes v rámci Dňa obetí holokaustu a rasového násilia, ktorý sa zaraďuje medzi pamätné dni, pripomína 75. výročie prijatia Židovského kódexu v septembri 1941. Poslanci NR SR schválili 31. októbra 2001 zákon, ktorým stanovili 9. september ako spomienku na obete holokaustu a výzvu k zápasu proti všetkým prejavom rasizmu, neznášanlivosti, xenofóbie a akejkoľvek forme útlaku a diskriminácie.
Transport prvých tisíc židovských žien vypravili 25. marca 1942 z Popradu, posledný transport v prvej vlne deportácie vyviezol celé rodiny 20. októbra toho istého roku. Slovenská vláda za deportáciu každého Žida zaplatila 500 ríšskych mariek, ako to požadovalo Nemecko.
Päťdesiatsedem transportov smerovalo do oblasti Lublinu a do Osvienčimu, do koncentračných táborov vyviezli 58-tisíc Židov, z ktorých prežilo len niekoľko stoviek. Druhá vlna deportácií od jesene 1944 zasiahla približne 13-tisíc ľudí.