Okruhlica: Problém resocializácie nesmieme politizovať

Problematika resocializačných centier by sa nemala politizovať, ale riešiť odborne. Verejnosť, ale ani sudcovia, nemusia vedieť, že medzi liečbou závislostí a resocializáciou je podstatný rozdiel. Resocializačné centrum neslúži na liečbu, ale na sociálnu reintegráciu, hovorí pre Pravdu hlavný odborník ministerstva zdravotníctva pre drogové závislosti, riaditeľ Centra pre liečbu drogových závislostí v Bratislave Ľubomír Okruhlica.

13.09.2016 07:00
debata (20)

Na čo slúžia resocializačné centrá?
Z hľadiska koncepcie starostlivosti o osoby drogovo závislé má resocializácia nasledovať až po absolvovanej liečbe. Do týchto centier by nemali byť umiestňovaní ľudia, ktorí prestali brať drogy a ihneď išli do „resocu“ na nejakú terapiu. V súvislosti s nimi možno hovoriť nanajvýš o sociálnej terapii, teda o začlenení sa klienta do spoločnosti.

To znamená, aby človek, ktorý užíval drogy, absolvoval liečbu, abstinuje aspoň tri mesiace, nešiel späť do neusporiadenej rodiny či na ulicu, ale aby sa naučil návykom, ktoré mu pomôžu začleniť sa späť do spoločnosti. Hlavným cieľom týchto centier má byť sociálna reintegrácia, nie liečba. Tak to funguje vo svete.

Je to systémová chyba, že sa spolu v terapii ocitnú mladiství s dospelými drogovo závislými a terapeuti sú väčšinou laici, ktorí prešli drogovou závislosťou?
Bolo by treba novelizovať zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a rodiny. Dostali sa doň veci, ktoré umožňujú, že do resocializačných centier berú aj veľmi krátko abstinujúcich nepreliečených závislých.

Zo zákona nevyplýva, že z medicínskeho hľadiska má takýto závislý najprv absolvovať liečbu, čo z hľadiska medicínskej praxe nie je správne. U závislého totiž ešte pokračujú abstinečné príznaky, ťažké depresie. Resoc nie je zdravotnícke zariadenie, resocializačné centrá patria pod rezort práce a sociálnych vecí.

Kto rozhoduje, že mladistvý pôjde na liečenie do zdravotníckeho alebo do resocializačného zariadenia?
Rozhoduje o tom zákonný zástupca mladistvého. Splnená však musí byť podmienka odporúčania psychiatra alebo adiktológa. Druhá možnosť je, že rozhodne súd. Rodič najprv ide za sociálnym pracovníkom, alebo sa niečo prevalí v škole.

Potvrdí sa, že dieťa berie drogy a sociálny pracovník dá návrh súdu o neodkladnom opatrení. Na základe súdneho rozhodnutia dieťa zoberú a odvezú ho tam. To by však malo prebehnúť až po normálnej medicínskej liečbe.

Verejnosť, ale ani sudcovia však nemusia vedieť, že je rozdiel medzi liečbou závislosti a resocializáciou. Resocializačné centrum neslúži na liečbu, ale na sociálnu reintegráciu. To je niečo úplne iné. Tam je to veľmi citlivé, aby sa do takých centier nedostal niekto, kto nie je závislý, ale má inú poruchu správania, a nebol na závislosť liečený.

Nie je to už zo strany niektorých resocializačných centier skôr o peniazoch ako pomoci drogovo závislým?
Predtým takéto zariadenia nedostávali podporu od štátu. Teraz ju už majú garantovanú. V týchto centrách tiež ako terapeuti pracujú bývalí užívatelia drog. Tí boli pod dohľadom odborných pracovníkov, od tohto trendu sa už upustilo po zlých skúsenostiach v zahraničí. U nás to zrejme pokračuje.

Zdravotnícke zariadenia sú kontrolované z viacerých strán – z poisťovní, Úradu pre dohľad a podobne. V resocializačných centrách sú klienti dobrovoľne, alebo so súhlasom zákonného zástupcu. Zdravotnícke zariadenia neumožňujú, aby laik bol zodpovedný za priebeh terapie.

Celá táto problematika by sa nemala spolitizovať, to by bolo veľmi zlé. Veci by sa mali riešiť odborne, nie politicky. Je to problém systému, a nie tejto vlády. Ak sa niečo stalo, treba to preveriť, ale mala by tam byť zabezpečená kontrola verejnosti, najmä, ak takéto resocializačné centrá vedú laici.

© Autorské práva vyhradené

20 debata chyba
Viac na túto tému: #kauza zneužívania v Galante