V rukách pani učiteľky odpočívala obrovská kniha s Bratislavskými povesťami od spisovateľky Márie Ďuríčkovej. Pred tabuľou bola pripravená stolička, ktorá sa na 45 minút zmenila na čitateľské kreslo. Striedať sa v ňom chystali deti z druhej „bé“ na Základnej škole na Ulici Jána Bottu. Nápis na tabuli im prezradil, že pondelok je Medzinárodný deň školských knižníc. „Najskôr začnem čítať ja. Aby som si nesilila hlas, budem do kresla pozývať vás, aby ste pokračovali,“ vysvetľuje na začiatok učiteľka a pustí sa do čítania povesti o bratislavskom čertovi. Deti pozorne počúvali, ako sa bratislavský čert nevedel zmieriť s tým, že na Hradnom kopci postavili kostol.
„Nikolka, poď,“ vyzvala prvú žiačku, ktorá si knihu položila na nohy a prstom prechádzala po slovíčkach, ktoré chcela prečítať. Pri niektorých sa pozastavila, aby ich vyslovila správne. Po pár vetách nasledovala výmena.
Druháci zväčša slabikovali, problém im robili najmä dlhšie alebo neznáme slovíčka. Učiteľka im však pomáhala. Opravila drobné chybičky, povzbudila, ak si neboli istí. Keď sa posledný čitateľ vrátil na miesto, overila si, či bola trieda pozorná. „Kde čert býval?“ vyzvedala. „Na kopci nad…“ začala Lucka, ktorá si však nepamätala meno rieky. „Nad Dunajom,“ doplnila ju Paulínka. „Od čoho ho bolela hlava?“ padla ďalšia otázka. Jeden zdôraznil zvonenie zvonov, druhá pridala vôňu tymianu.
Čítalo sa aj v triede šiestakov. Každý mal pred sebou otvorenú knihu Povesti o slovenských hradoch od Štefana Moravčíka. Na hodinu slovenčiny si ich zapožičali zo školskej knižnice, ktorá od tohto roka funguje v samostatnej miestnosti. Je v nej okolo tritisíc kníh pre prvý aj druhý stupeň.
V triede ožívali postavy z povesti o trenčianskej Studni lásky. Podľa nej sa Turek Omar snažil vyslobodiť svoju milú Fatimu zo zajatia trenčianskeho hradného pána Štefana Zápoľského. Za jej slobodu mu Omar sľúbil, že do skaly na Trenčianskom hrade vykope studňu. Starší žiaci čítali plynulo, a preto sa každému ušiel dlhší text. Hlasom pracovali aj pri priamej reči. Občas si dali nečakanú prestávku. „Nečakali, že sa im do cesty pripletie taká pevnosť. Od zúrivosti vystrelili mračná šípov na pa… čože? To sú aké slová toto?“ pýta sa šiestak, ktorý sa zasekol na slove „palisády“.
Samuel (11) sa priznal, že mimo školy číta len niekedy. „Naposledy som čítal cez prázdniny a bola to kniha o futbalistovi Ronaldovi,“ povedal 11-ročný chlapec. Jeho spolužiačka Nika (12) má knihy rada. „Obľubujem také akčné,“ prezradila. „Číta aj počas hodiny,“ prezradil na ňu spolužiak. Naposledy sa ponorila do knihy Zakliate jedenáste narodeniny.
Podľa riaditeľky základnej školy Jarmily Chmurovej a zároveň slovenčinárky cítiť, že deti čítajú málo. „Prejavuje sa to najmä v slovnej zásobe a takisto pri písaní slohových prác či v gramatike.“ Viackrát ju prekvapilo, že deti nepoznajú nejaké slovo s tým, že neznáme nebolo len dvom-trom žiakom, ale celej triede.
Na spoločné čítanie rozprávok vyzvalo ministerstvo školstva základné školy po celom Slovensku. Pre akciu si vybralo Medzinárodný deň školských knižníc. Má ísť o jednu z viacerých aktivít na podporu čítania. Naši žiaci totiž zaostávajú v matematickej, prírodovednej a čitateľskej gramotnosti za priemerom krajín Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). „Pokles úrovne čitateľskej gramotnosti však nie je len slovenským špecifikom, ale týka sa aj iných krajín. V tejto súvislosti sa začína hovoriť o novom fenoméne – bibliofóbii alebo o takzvanej a-gramotnosti. Ide o trvalú ľahostajnosť voči čítaniu a knihám,“ uviedlo ministerstvo.