Preto v piatok opäť ožil na dotyk od rakúskych hraníc tichý, pietny kút Petržalky s malým cintorínom, kde svoj posledný sen sníva 331 mužov. Ide o príslušníkov dvanástich národov, ktorí pred sto rokmi bojovali na rozličných frontoch a neraz aj na opačných stranách. Medzi nimi bolo najviac – 112 – Slovákov a Čechov.
Zväčša išlo o zranených pacientov z nemocníc v Prešporku a neďalekých Kopčian, ktorí v nich prehrali svoj posledný zápas. Počas celej vojny obetovalo svoje životy okolo desať miliónov vojakov a ďalších desať miliónov bolo vážne zranených. Tú vojnu nazývali Veľkou, pravda iba dve desaťročia, keď vypukla druhá svetová, ešte krvavejšia a brutálnejšia.
Na zhromaždení sa zišli Bratislavčania, vojaci, odbojári, ale aj novodobí veteráni z našich mierových misií v zahraničí a oproti minulým rokom aj veľa stredoškolskej mládeže. Minister obrany Peter Gajdoš, poslanec Anton Hrnko (SNS) a ďalší rečníci hovorili viac ako o vojne – o mieri.
Na Slovensku rastie už štvrtá generácia, ktorá na vlastnej koži nepocítila vojnové útrapy. Ale to vonkoncom neznamená, že to treba chápať ako čosi samozrejmé. Mier treba chrániť, upevňovať a byť v strehu, keď zlo vo forme obludnej nenávisti, xenofóbie a neofašizmu opäť vystrkuje rohy.
Pred 98 rokmi na svätého Martina cisárske Nemecko podpísalo kapituláciu. Pacienti z bratislavských nemocníc, ktorí vojnu prežili, si podali ruky a rozišli sa domov. S pokojom a vedomím, že je lepšie, keď si kvety červených makov zapletávajú dievčatá do vencov, ako by ich mali na spustnutých poliach rozšliapavať čižmy vojnového agresora.