Tie slová znejú rovnako hrozivo, ako pred takmer 60 rokmi, keď boli takéto procesy proti nepriateľom štátu súčasťou dejinného koloritu budovania svetlej komunistickej budúcnosti. Aj vďaka medzinárodnému projektu Mene Tekel mohli v tomto roku zhliadnuť rekonštrukciu jedného takého procesu návštevníci Festivalu slobody, ktorý usporiadal Ústav pamäti národa.
Vráťme sa teda do súdnej siene v roku 1950. Oproti mužovi v talári stojí skupinka dvadsiatich piatich obvinených, z ktorých väčšina sú napohľad, a hlavne právne, ešte deti. S úžasom krútia hlavami a chvíľami sa nadychujú k nevyslovenej námietke. Ani stredoškoláci z Litomyšla, ani ich učiteľ náboženstva a rektor piaristického kolégia František Ambrož Stříteský stále ešte úplne nechápu, čo robia pred súdnym tribunálom. Ich prípad má rovnaké znaky, ako v tej dobe – koncom 40. a začiatkom 50. rokov – väčšina podobných. Čo sa neodohralo v skutočnosti, vyšetrovatelia domysleli a priznanie obvinených získali použitím psychického a fyzického týrania. Sudcovia dopredu poznajú verdikt.
„Po jedenástich dňoch podpísal zatýkaciu listinu a bol odvezený do väzenia v Chrudimi. Po ceste mu vedúci vyšetrovania súdruh Jaromír Červený povedal: Som zvedavý, ako tú svoju hlavu vytiahnete zo slučky. A rektor mu naivne odpovedal: To nie je možné, veď nič vážne nemám. Netušil, že protokoly sú pripravené na základe násilím vynútených výpovedí študentov tak, aby rozsudok padol na absolútny trest,“ zapísal si o sebe v tretej osobe Stříteský, podľa scenára komunistického monsterprocesu hlava teroristickej skupiny ATA.
Z prvých reakcií riaditeľov škôl a verejnosti sa zdalo, že stoja za študentmi z umelo vykonštruovaného procesu. To sa však veľmi rýchlo zmenilo. Riaditelia aj zamestnanci závodov názory zmenili rýchlosťou svetla a k povinnej jazde, akou boli posudky nešetriace opovrhnutím a znechutením, pridali aj niečo navyše. V súdnej sieni zaplnili obvinení prvé tri rady a za nimi sediaci účastníci verejného pojednávania niektorým zo študentov dopichali dáždnikmi chrbty do krvi. Napokon už pri ich prevoze z väzenia zaznievali žiadosti o najvyššie tresty.
Obvinenia nemajú konca, prokuratúra sype paragrafy a čísla zákonov väčšinou súvisiace so zločinom vlastizrady. Konečne sa dostávajú na rad výpovede obvinených. Poslušne odpovedajú na všetky otázky, zatiaľ čo prokuratúra a súdny tribunál sa predbiehajú v obviňovaní a hľadaní nových a nových prehreškov a sprisahaní. Pri niektorých otázkach strieda zimomriavky neuvedomený náznak úsmevu a nepochopenie v očiach.
„Obvinená Zachová, čo ste proti zväzu mali?“ „Nepáčilo sa mi, ako sa aktívni členovia ČSM, hlavne vedúci správajú. Porúčali nám, čo máme robiť, správali sa namyslene a často spievali tie ich piesne aj po desiatej hodine večernej.“ „Takže vám sa nepáči budovateľské nadšenie našej pokrokovej mládeže?“ „To nie. Ale mne sa jednoducho páči iná hudba.“ „Americká? Tú poznáte zo štvavého vysielania amerického rozhlasu.“
Po spŕške sčasti sa opakujúcich otázok a domnienok prokuratúry prichádzajú na rad obhajcovia. Študentom boli pridelení ex offo, teda z úradnej moci, a predstavení pár minút pred začiatkom procesu. Neunúvajú sa vystúpiť viac ako s jednou otázkou, ktorá predstiera protirečenie, najčastejšie s jednou z posledných viet výpovede, ktorú práve počuli. Od študenta k študentovi, od výpovede k výpovedi, stále to isté s minimálnymi odchýlkami.
A napokon záver vykonštruovanej hry na spravodlivosť. Po troch dňoch súdneho procesu prichádza na rad čítanie rozsudkov. Trest smrti hrozil až ôsmim obžalovaným vrátane Stříteského, ktorého pravdepodobne zachránili jeho študenti tým, že sa nezľakli a vypovedali tak, ako vypovedali. Nakoniec sa rozsudky pohybovali medzi polročným a dvadsaťpäťročným odňatím slobody. Všetci spolu boli odsúdení na približne dvesto rokov väzenia.
Našťastie, v skutočnosti si odsedeli zhruba o polovicu kratší čas, ale prišli rôzne ďalšie perzekúcie, nehovoriac o utrpení rodín. Aktérov vykonštruovaného politického procesu „Stříteský a spol.“ rehabilitoval krajský súd až po páde totalitného komunistického režimu v roku 1990. Po štyridsiatich rokoch.
O niekoľko desaťročí neskôr sa k spisom a dokumentom prípadu profesora Stříteského a jeho žiakov vrátili a do ich úloh vžili študenti a absolventi Právnickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe. Ide už o piaty proces, ktorý naštudovali a tentoraz ho predviedli aj na Slovensku. "Tá práca je úžasná.
Schádzame sa často po večeroch v ich aj v mojom voľnom čase, aby sme to dali dohromady. Nie sú to profesionálni herci, ale ako som povedal, aj oni sa musia naučiť vystupovať pred verejnosťou a mať niektoré, povedzme, herecké skúsenosti, určite sa im to hodí pre ich budúcu profesiu," povedal po predstavení scenárista a režisér rekonštrukcie Jan Řeřicha.
Ako dodal, každý rok naštudujú iný proces a radi by v činnosti pokračovali, pokiaľ bude pokračovať medzinárodný projekt proti totalite Mene Tekel, na ktorom svoje rekonštrukcie pravidelne predstavujú divákom.