Aj keď bezpečnosť na športoviskách rastie, problémom stále zostávajú kamery. Tie sú síce zo zákona povinné, kluby však na ne nemajú. O pomoc žiadajú ministerstvo školstva.
S diváckym vandalizmom či s prejavmi extrémizmu na športoviskách zatočil zákon o organizovaní verejných športových podujatí platný od februára 2014. Dva roky po jeho zavedení hlásia športové kluby zvýšenie kultúry fanúšikov.
„Za tento čas sa nám počet prípadov zahádzania ľadovej plochy predmetmi zmenšil o 99 percent,“ teší sa bezpečnostný manažér Slovenského zväzu ľadového hokeja Marek Bednárik. K obmedzeniu takého správania prispel fakt, že fanúšikovia sú pri vstupe podrobení kontrole, kde im zoberú fľaše či pyrotechniku. Kluby na to dohliadajú, pretože za fanúšikovské excesy im hrozí pokuta vo výške od 2-tisíc do 50-tisíc eur.
Organizátori museli zvýšiť počet usporiadateľov či zriadiť bezpečnostných manažérov. Ide o odborníkov, ktorí pred samotným podujatím koordinujú činnosť organizátora, čiže klubu, ktorý následne spolupracuje aj s políciou. Dnes preto nie je ničím výnimočným stretnúť policajtov nielen v okolí štadiónov, ale aj v jeho vnútri.
„Ich počet závisí napríklad od náročnosti zápasu, či sa očakávajú rizikoví fanúšikovia, čo sú tí, ktorí už v minulosti spáchali nejaký priestupok či trestný čin,“ vysvetľuje Peter France, bezpečnostný manažér Slovenského futbalového zväzu (SFZ).
Pri rizikovom podujatí je organizátor povinný monitorovať vchody a východy športoviska kamerou. Ide predovšetkým o futbalové zápasy. Hokejové štadióny nie sú totiž také veľké, sú uzavreté a pojmú menej ľudí. France zo SFZ uznáva, že kamery prispeli k zvýšeniu bezpečnosti, upozorňuje však, že ide o značné finančné náklady pre kluby.
„Pri troj- až 20-tisícovom štadióne používame od 30 do 100 kamier,“ konkretizuje France. „Moderný kamerový systém sa rádovo pohybuje v desiatkach až v stovkách tisíc eur,“ dodáva Bednárik, na čo podľa neho kluby nemajú. Riešením je aj prenajatie si kamerového systému na rizikové zápasy. Športové kluby by preto privítali finančnú pomoc zo strany štátu.
Ministerstvo školstva hovorí, že v spolupráci so SFZ od roku 2013 sa podieľa na projekte rekonštrukcie a budovania futbalových štadiónov. Vyčlenených je naň do roku 2022 až 4,5 milióna eur ročne. „Tieto prostriedky je možné použiť aj na účel zvýšenia bezpečnosti na štadiónoch,“ uvádza tlačový odbor ministerstva.
Kamery pomáhajú eliminovať konfliktné situácie. „Títo extrémisti radi zostávajú v anonymite, chcú niečo urobiť a zmiznúť, v čom im dnes bránia turnikety, kamery či vstupenky na meno,“ vymenúva opatrenia Bednárik. Dodáva, že vďaka tomu organizátor vie, kto kde sedí či ako vyzerá.
„Teraz riešime menšie veci, ako pán vedľa mňa celý zápas hreší či rozliate pivo,“ konkretizuje Bednárik. Zdôrazňuje však, že takáto ideálna situácia vládne len na Zimnom štadióne Ondreja Nepelu v Bratislave. Je to totiž jediný štadión na Slovensku, ktorý je od roku 2011 vybavený kamerovým biometrickým systémom. Ten slúži na rozpoznávanie tvárí.
„Technológia zosníma oči, nos, ústa a bradu a umožní natočenie tváre, lebo málokedy sa fanúšik díva priamo do kamery. To umožní organizátorovi rozpoznať človeka v dave,“ vysvetľuje Milan Hrdlík, obchodný riaditeľ Veri2, partner výrobcu kamerového systému.
Biometrický kamerový systém by mal byť súčasťou informačného systému, ktorý stále čaká na svoje spustenie. V ňom by sa mali ocitnúť všetci fanúšikovia, ktorí sa v minulosti dopustili priestupku či trestného činu na podujatí. V databáze hriešnikov by malo byť ich meno, fotka, popis priestupku, či už na futbalovom, alebo hokejovom zápase.
K informáciám sa následne dostane bezpečnostný manažér, ktorý porovná osoby zachytené kamerou so zoznamom. Informuje o tom organizátora a políciu. „Systém môže byť nastavený aj tak, že nebezpečného fanúšika zastaví rovno turniket alebo ho aspoň spomalí a informuje bezpečnosť,“ vysvetľuje Hrdlík.
Do systému by mali údaje vkladať futbalový, hokejový zväz, mestá, obce, súdy či polícia. „Financie často rozhodujú o tom, či technológia bude zavedená do praxe,“ reaguje Hrdlík na otázku, kedy by mohol byť spustený informačný systém spolu s kamerovým.
Pod každým jazdcom je odvážny kôň
Sú v prvej línii a neboja sa rapkáčov, petárd ani ohňa. Reč je koňoch z jazdnej polície. Tú možno vidieť pri športových zápasoch či pri rôznych demonštráciách. „Jazdná polícia prichádza do prvého kontaktu s davom a vie konať tak, aby chránila obyvateľstvo,“ vysvetľuje Lucia Kurilovská, rektorka Akadémie Policajného zboru. Aj oni tak pomáhajú pri agresívnom správaní divákov.
Nie každé zviera je však na takúto úlohu vhodné. Do boja proti rozvášnenému davu fanúšikov môže ísť len starší jedinec. Mladé kone by sa medzi ľuďmi mohli ľahko splašiť. Kôň je totiž od prírody ľakavý a mierumilovný. Staršie jedince sú však cvičené tak, aby ich do pomykova nedostali fanúšikovia s vlajkami, zápalné fľaše, spadnutý odpadkový kôš či hučiaci dav. Výcvik koní sa musí pravidelne opakovať, aby boli stále pripravené na takéto podnety.
Pomáhajú tak jazdnej polícii pri rozháňaní davu, pričom zvierat pri veľkých udalostiach je nasadených štyri až osem. Najdôležitejšie však je, aby kôň veril svojmu jazdcovi a nechal sa ním viesť. Človek by s ním mal byť tak zohratý, aby ho dokázal ovládať aj jednou rukou. Fanúšikovia, ktorí si teda myslia, že zviera vystrašia bubnami či plechovkami, sa veľmi mýlia.
(iš)