Na statnom buku vyrytý dátum 24. 11. 1966. Z opačnej strany stromu pamätná tabuľa s menami 82 obetí, najmä z Bulharska, ale aj z Československa, Maďarska, Nemecka, zo Švajčiarska, z Čile, Argentíny, Brazílie, Japonska, Tuniska, Veľkej Británie, Hondurasu – najmladšou bol iba trinásťročný chlapec. Malý pamätníček s krížom a sviečkou blikajúcou v kahanci, na ňom umelé kvety, ale aj niekoľko hrdzavých a ohňom poškodených súčiastok z nešťastného iľjušina. Kus ďalej drevený pravoslávny dvojkríž, ktorý sem ako prvý osadili príbuzní obetí krátko po havárii. Pás lietadlom dolámaných a obhorených stromov sa už zacelil. Pomohli tomu aj brezy vysadené vtedy z piety za mŕtvymi, za každého jedna.
„Zapáľte im tam sviečku aj za mňa,“ priala si pred smutným výročím žena, ktorá pri katastrofe len náhodou tiež neprišla o život. Dora Belčevová zo Sofie má už vyše 95 rokov, od roku 1978 je na dôchodku.Tvrdí, že dodnes nebolo dňa, keď by si na udalosť nespomenula. „Todorka“ Belčevová v Bratislave stratila mnoho priateľov. Sama vraví, že poznala „polovicu lietadla“ vrátane opernej speváčky Káte Popovovej, ktorá ním smerovala do pražského Národného divadla zaspievať v Smetanovej Predanej neveste. Smrti stála viackrát zoči-voči aj inokedy. Dva vojnové roky strávila vo väzení. Keď bola vo vlasti ministerkou ľahkého priemyslu a neskôr aj veľvyslankyňou v Dánsku a vo Švédsku, vyviazla zase z niekoľkých autohavárií. „Vyrovnať som sa musela aj s ďalšími bolestnými udalosťami – so smrťou manžela, syna, dcéry,“ vymenovala Pravde.
Okolnosti a príčiny havárie sú dodnes zahalené tajomstvom. Vraj boli v lietadle rádioaktívne materiály. Lietadlo síce skutočne prevážalo aj rádioaktívny jód, no údajne na medicínske účely.
Vraj tiež mohlo ísť o komplot zosnovaný vernými vtedajšieho bulharského „najvyššieho súdruha“ Todora Živkova, keďže stroj mal viezť aj jeho politického konkurenta Ivana Byčarova. Lenže žiadne podobné meno sa na zozname mŕtvych na buku nenachádza. Vraj ani pilot nebol celkom triezvy. Kapitán letu Ľubomir Antonov ale patril k najskúsenejším a najspoľahlivejším bulharským pilotom, stroj nemal ani tri roky a dovtedy fungoval bez porúch.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
V hre bola vraj tiež údajná vážna chyba bratislavských leteckých dispečerov, ktorí mali v tom čase navigovať aj iné štartujúce lietadlo.
Samé vraj. Niektoré otázky už nikdy nebudú zodpovedané.
Isté je, že keď lietadlo v osudný deň o 16.28 h odštartovalo z bratislavského letiska, počasie bolo úplne iné oproti terajšiemu. Snehová metelica, silný nárazový vietor. Bulhar predtým v Bratislave pristál mimoriadne, mal letieť z Budapešti priamo do Prahy. Lenže pražská Ruzyně pre fujavicu neprijímala. Po troch hodinách nútenej prestávky stroj predsa len dostal povolenie na štart. Osemčlenná posádka spolu so 74 pasažiermi na palube sa tak vydala v ústrety smrti.
Okrem dvoch šťastlivcov. Prvým bol člen posádky, ktorý mal prestúpiť na inú linku. Druhou práve Dora Belčevová, bulharská politička, členka ústredného výboru tamojšej komunistickej strany, ktorá sa pôvodne mala vrátiť z Prahy do slovenskej metropoly iným spojom na zasadnutie RVHP. „Súdruhovia“ jej vybavili prerušenie letu. Mnoho ďalších pasažierov pritom paradoxne tiež smerovalo do Bratislavy, no ich z tranzitnej zóny von nepustili.
Čo sa odohralo ďalej, opísal pred časom Pravde priamy svedok udalosti, Bratislavčan Jozef Budinský. „Mal som vtedy pätnásť. S bratom Ľubom, o dva roky starším, sme pred rodičovských domom kŕmili srnku,“ spomína syn niekdajšieho račianskeho polesného. Zrazu začuli príšerný hukot. Tesne ponad hlavy im preletelo obrovské brucho stroja. Potom sa ozval výbuch a z blízkeho kopca sa dohora vzniesla ohnivá guľa.
Foto: ARCHÍV D.B.
Bratia sa len šokovaní prizerali. Ľubo vraj kričal: Zostrelili ho!!! Bol to práve Jozef, kto už o niekoľko minút telefonoval na letisko a spresňoval dispečerom približné miesto nešťastia. Počuli hlas chalana, neverili mu. Tvrdili, že lietadlo muselo spadnúť západnejšie. Priznali však – áno, stratili sme spojenie s IL 18 bulharsko-sovietskej spoločnosti TABSO na linke Sofia-Budapešť-Praha-Berlín. A vyzvali súrodencov, aby zostali doma a počkali na vyšetrovateľov.
O polhodinu vzala Jožka do auta letecká služba, Ľuba policajný gazík. Spoločne potom hľadali a napokon aj našli miesto nešťastia. Mohutná mašina, ktorá po vzlietnutí z dôvodov nikdy presne nevyjasnených nenabrala dostatočnú výšku, sa zachytila o stromy len 430 metrov vysokého kopca. Uprostred tamojšieho lesa doslova vyholila pás dlhý kilometer a široký asi 50 metrov. Detaily príšerného zážitku, keď v slabom svetle baterky, ktoré prerážalo poriadnu metelicu, zočili znetvorené a ešte krvácajúce telá, sa im navždy zapísali do pamäti. Obete tragédie zasypané dezinfekciou tam vtedy v snehu ležali vyše týždňa. Prístup do oblasti bol zakázaný, vojaci vrch prehľadávali, nájdené ľudské pozostatky hádzali do igelitových vriec. Kvôli možným nepriaznivým účinkom rádioaktivity potom aj bratia Budinskí pravidelne chodili na lekárske prehliadky.
Vyšetrovanie chcela viesť bulharská strana, no československé orgány jej to nepovolili. So zdôvodnením, že Bulharsko nepodpísalo medzinárodnú dohodu o spolupráci v tejto oblasti. Ustanovená bola napokon vyšetrovacia komisia vedená ministrom dopravy Aloisom Indrom. Podľa jej oficiálneho záveru nebolo možné príčinu havárie jednoznačne určiť.