Sám Dubček pripisoval tejto zhode okolností určitý význam. Čo je však dôležité: ani v časoch, keď sa národná hrdosť považovala za nacionalistickú úchylku, neprijal skreslený pohľad na Štúra a jeho činy.
Už menej sa pripomína, že veľa nechýbalo a Dubček by sa bol narodil v Spojených štátoch amerických. „Počal ma pár slovenských socialistických rojkov, ktorí emigrovali do Chicaga," napísal o tom vo svojich pamätiach. Dubčekov otec totiž odišiel ešte v roku 1912 za prácou do USA a zamestnal sa v Chicagu ako tesár. O štyri roky neskôr sa už pohrával s myšlienkou zostať tam natrvalo a prijať americké štátne občianstvo. Na zábave v Slovenskom robotníckom dome sa Štefan Dubček zoznámil s krajankou Pavlínou Kobyldovou. Stala sa jeho manželkou.
„Matka bola samouk, mala mimoriadne vyvinutý zmysel pre dobro a spravodlivosť a spontánne sa prikláňala k socialistickým ideám, ktoré boli v mnohých smeroch blízke jej kresťanskej výchove," spomínal oveľa neskôr A. Dubček. Jeho rodičia vstúpili ešte v USA do tamojšej komunistickej strany. Po vzniku ČSR sa rozhodli vrátiť domov. Na cestu však šetrili takmer tri roky. V marci 1921 už boli na lodi. Starší syn Julko mal vtedy 15 mesiacov a mladší, ako to sám pekne vyjadril v knihe spomienok, „bol na ceste v matkinom živote". V rodnom Uhrovci našiel Štefan Dubček starootcovský dom v neobývateľnom stave. A tak sa nasťahovali do malého bytu v dome, ktorý patril miestnej evanjelickej farnosti.
Alexander Dubček mal na detstvo v Uhrovci len veľmi hmlisté spomienky. Ako trojročný totiž putoval s celou rodinou ďalej na východ – až k čínskym hraniciam. Rodičia doma popredali, čo sa len dalo, a všetky úspory vložili do robotníckeho družstva Interhelpo, ktoré sa vybralo do sveta pomáhať novému Rusku. Podľa rozprávania agitátorov ich tam mal čakať zemský raj. O to viac boli prekvapení, keď po mesiaci cesty-necesty vlakom sa spolu s ďalšími troma stovkami vysťahovalcov ocitli v polofeudálnom Kirgizsku. Koľajnice sa končili štyri kilometre pred hlavným mestom tejto, vtedy sovietskej republiky.
Bohvie, ako by to s Dubčekovcami v novom Rusku dopadlo, nebyť incidentu, do ktorého sa dostal Alexandrov starší brat v roku 1935. Kvôli tomu sa na Slovensko vrátila najprv matka s Julom a rok pred Mníchovom aj otec s mladším synom. Kto iný, ak nie on, mal dôverne poznať sovietsku mentalitu? Keď však v osudnú noc z 20. na 21. augusta 1968 vtrhli do pracovne prvého tajomníka ÚV KSČ ruskí výsadkári a jeden z nich mu mieril samopalom na zátylok, Dubček stále nemohol uveriť tomu, čo sa stalo. „Ako to mohli urobiť práve mne?" V tom čase bol už doma i vo svete symbolom Pražskej jari, „socializmu s ľudskou tvarou", najznámejším Slovákom a pokúšal sa reformovať komunistickú stranu a celú spoločnosť. „Keby sme všetci sledovali cestu, ktorú vtedy nastúpilo Československo, boli by sme iní, svet by bol iný," povedal o štvrťstoročie neskôr Michail Gorbačov.
Na začiatku normalizácie sa Dubček ocitol vo vnútornom exile, každý jeho krok sledovala osobitná jednotka ŠtB. Pridobre poznal totalitný režim, a tak vedel, čo si môže dovoliť. Písal teda listy, upozorňoval najvyššie stranícke a štátne orgány, že všetko sa im raz môže vrátiť. Dočkal sa slobody, ľud volal „Dubček na Hrad", ale zamatovú revolúciu za jej kulisami usmerňovali už iné sily, pre ktoré bola Pražská jar navždy prekonanou etapou. Umožnili mu vrátiť sa len tam, odkiaľ bol z vysokej politiky po degradácii „odídený" – do predsedníckeho kresla v parlamente federácie. O dva roky nasledovala autonehoda a smrť stále opradená rúškom tajomstva. Zanechal nám sen o tretej ceste, o humánnejšej spoločnosti. A večnú otázku: má vôbec slušnosť miesto v politike?