Historik: Diktovanie znamená smrť predmetu

, 04.12.2016 15:00
Viliam Kratochvíl
Viliam Kratochvíl považuje za dôležité, aby boli na základných školách aspoň dve vyučovacie hodiny dejepisu týždenne. Autor: ,

Historici združení v Slovenskej historickej spoločnosti SAV po marcových voľbách, ktoré vyniesli do parlamentu extrémistickú stranu, žiadali ministerstvo školstva, aby do učebných osnov základných škôl pridalo hodiny dejepisu. Nevyhovelo im, no historikov to neodradilo a svoju ideu sa pokúsia presadiť na ministerstve opäť. Bývalý učiteľ na základnej škole, historik a expert na didaktiku a tvorbu učebníc dejepisu Viliam Kratochvíl poukazuje, že dnešná jedna hodina týždenne nestačí. V rámci nej nie je totiž priestor na diskusiu o prepájaní tém a ani na vedenie žiakov ku kritickému uvažovaniu o histórii. Poučenie z nej potom slabne.

Ako si vysvetľujete, že ministerstvo školstva vašu výzvu nepodporilo?
Zrejme sa domnieva, že chceme akosi nekriticky lobovať za dejepis. Nám však nejde o lobing, ale o to, aby sme upozornili ministerstvo, že sa výrazne oslabilo postavenie školského dejepisu na základnej škole.

Zdá sa totiž, že si neuvedomuje, že dejepis je jedinou inštitucionali­zovanou formou tvorenia a opakovania histórie i historickej pamäti, na ktorých stojí každý štát, spoločnosť i jednotlivci. Najmä preto ministerstvo žiadame, aby sme sa vrátili k našej tradícii, keď boli na tento predmet vyčlenené dve vyučovacie hodiny v každom ročníku na druhom stupni základnej školy.

Prečo jedna hodina týždenne nestačí?
Výučba dejepisu je najmä o rozvíjaní žitého prítomného vzťahu žiačok a žiakov k minulosti. To znamená o ich historickom vedomí o čase, priestore, spoločnosti, hospodárstve, vláde, moci, zmene a kontinuite, realite a fikcii, správnom či nesprávnom v konaní ľudí v minulosti i prítomnosti.

Závažným predpokladom k tomu je to, čo kedysi povedal škótsky fyzik Maxwell: „Žiačky a žiakov nezaujíma, čo učiteľ vie, kým nevedia, že sa o nich učiteľ zaujíma,“ teda kto sú moje deti? Sú to nepopísané listy alebo už niečo počuli o minulosti?

Táto kľúčová rovina sa rozhodne nedá rozvíjať v „dostihovom“ modeli prevažne jednohodinovej dotácie týždenne od piateho po ôsmy ročník základných škôl. Učitelia sú v neustálom strese, že im čas ubehne skôr, než stihnú niečo odučiť.

Preto v tomto modeli často dominuje výklad a diktovanie, ktoré urýchľuje prenos faktografie s následným memorovaním. Už Komenský pripomína z hĺbky minulosti, že diktovanie znamená smrť predmetu.

Rezort vám odpovedal, že školy si môžu dejepis pridať v rámci voliteľných hodín. To nefunguje?
Napríklad v Maďarsku, Poľsku, Českej republike sa dejepis povinne dotuje dvomi hodinami týždenne v každom ročníku základnej školy. U nás reformátori z roku 2008 prudko znížili povinný počet hodín dejepisu v ilúzii, že tomuto podľa nich dôležitému predmetu budú riaditelia pridávať voliteľné hodiny v rámci školských vzdelávacích programov. Ale realita je iná.

Väčšina disponibilných hodín sa pridáva cudzím jazykom, slovenskému jazyku, matematike aj telesnej výchove. V rámci školskej „slobody“ narábania s voliteľnými hodinami vznikol na jednej základnej škole predmet chov koní, a keď už sa minimálne posilní dejepis, objaví sa predmet dejepis v kocke, čo v preklade znamená dejepis ako telefónny zoznam. Ad absurdum. (latinsky „do nezmyselnosti“ pozn. red.)

Pokiaľ má mať učiteľ len jednu hodinu týždenne, oplatí sa vôbec študovať aprobáciu zameranú na dejepis?
Drastickým znížením počtu hodín sme existenčne ohrozili učiteľov aprobácie dejepis, občianska náuka. Nedajú sa im vytvoriť základné úväzky, pridávajú sa im hodiny z iných predmetov, najlepšie jednohodinových, a tým sa zvyšuje neodbornosť predmetov, ktoré učia.

Funguje to aj naopak, v tom zmysle, že pridávajú dejepis učiteľom iných predmetov, keď im chýba do základného úväzku, lebo jednohodinovka sa veľmi jednoducho prilepí, čo potvrdzujú mnohí riaditelia základných škôl.

Máme dostatok kvalifikovaných dejepisárov?
Domnievam sa, že zväčša áno. Počet nekvalifikovaných učiteľov sa však zvyšuje a s ním aj množstvo neodborne odučených hodín, čo je ďalší výrazný problém nášho školstva.

O porozumení dejinám a kritickom myslení sa začalo viac hovoriť po posledných parlamentných voľbách, v ktorých až 22 percent prvovoličov získala extrémistická strana. Kritiku zhrozenej verejnosti vtedy zožali aj školy, že deti slabo vzdelávajú o histórii vlastného národa. Súhlasíte s tým?
Súvisí to so školským systémom aj s výučbou dejepisu, ale chcem upozorniť, že na to vplývajú aj oveľa silnejšie faktory. Napríklad niektoré empirické výskumy dokazujú, že na správanie žiakov aj v tomto zmysle najsilnejšie pôsobí sociálna skupina rovesníkov, kamarátov, v ktorej sa prevažne pohybujú, rodinné prostredie, rôznorodé médiá, politici, až potom nasleduje škola a učiteľ či učebnica dejepisu.

Ale keď dejepis funguje ako diktovanie faktografie, keď učiteľ nevie, kto sú jeho žiaci, čo si myslia, ako hodnotia veci v minulosti i prítomnosti, tak to je veľký problém, ktorý môže vplývať na takéto správanie.

Majú návštevy koncentračných táborov a pamätných miest, ktoré odporučilo ministerstvo školstva, efekt na žiakov? vNávštevy koncentračných táborov sa robia kontinuálne. Poznám množstvo kolegýň a kolegov na Slovensku i v Českej republike, ktorí pravidelne chodia do Osvienčimu. Podľa môjho názoru bolo absurdné uvažovať o povinnosti týchto návštev.

Našťastie sa to nepodarilo a je to v polohe odporúčania. Platí však, že exkurzia do Osvienčimu ako učebná metóda je jeden z najúčinnejších spôsobov výučby o holokauste, spolu s konkrétnym ľudským príbehom.

Ako je to možné, že sa žiaci učia z učebníc, ktoré skresľujú osobnosť Jozefa Tisa a obdobie slovenského fašistického štátu?
Nerád by som reagoval na jedného konkrétneho autora, ktorého asi máte na mysli. Už v 90. rokoch sme s ním veľmi diskutovali na margo jeho vety, že „Tiso nevedel o deportáciách Židov“ v učebnici pre ôsmy ročník. Pokles kvality učebníc dejepisu po odbornej aj po didaktickej stránke je ďalší výrazný problém, ktorý máme.

Čím je to spôsobené, že medzi učebnicami dejepisu sú aj nekvalitné knihy, ostatných je zase nedostatok?
Predovšetkým prísnou centralizovanou a netransparentnou politikou schvaľovania a vydávania učebníc, ktorej korunu nasadzuje verejné obstarávanie na duševné dielo a vyhráva ten, kto ho finalizuje za najnižšiu cenu a v najväčšej rýchlosti.

Kedysi bol minister školstva Mikolaj presvedčený, že učebnica sa dá napísať za tri týždne. Tak aj tie učebnice, ktoré vyšli za jeho ministrovania, vyzerajú. Kým bude trvať tento stav, nebudeme mať dostatok učebníc nielen pre dejepis.

Ale ako sa nedávno vyjadril riaditeľ Inštitútu vzdelávacej politiky pri ministerstve školstva, tlačené učebnice už na Slovensku nepotrebujeme, stačí nám podľa neho dataprojektor a tablety. Dúfajme, že raz niekto podobný nevyhlási, že ani dejepis už vlastne nepotrebujeme.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#dejepis #historici
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku