Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Všetky tieto relikvie roky doma uchováva Bratislavčanka Danka Ružinská. „Keď médiá minulú sobotu ohlásili Castrovu smrť, Slováci začali spomínať, ako s ním hrali pingpong, ako mu núkali domáce klobásky. Tak som si uvedomila, že aj ja sa mám čím pochváliť,“ hovorí s úsmevom.
Vtedy bola 27-ročná mladá inžinierka, odborná asistentka na Elektrotechnickej fakulte niekdajšej SVŠT. „Keď mal Castro priletieť do Bratislavy, autobusom MHD – dvadsaťštvorkou – som sa odviezla na letisko a pretlačila sa až k nemu,“ opisuje stretnutie s už zosnulým kontroverzným štátnikom.
Výsledkom bol získaný autogram, teraz už pomerne vysokej historickej hodnoty, ktorý by mohla aj výhodne speňažiť. „El Comandante“ totiž podpisy len tak na prianie nerozdával. Už niekedy v dvanástich si zamilovala španielčinu. Kúpila si slovník, začala sa ju učiť. Videla aj zopár filmov o Latinskej Amerike, tento kút sveta ju nesmierne zaujal.
„Po víťazstve revolúcie na Kube v roku 1959 som si o tejto krajine prečítala 12 kníh reportáží, v slovenčine, češtine, ruštine,“ vymenúva. Téma ju pritiahla natoľko, že keď v roku 1963 maturovala, na písomnej skúške zo slovenčiny si pre opis svojho „obľúbeného hrdinu“ zvolila práve Castra.
Na vysokej škole mala spolužiakov Kubáncov, tiež s nimi hovorila po španielsky. Jeden jej dal adresu kamaráta, volal sa Rolando, žil v kubánskom mestečku Baíre. „Raz mi spolu s listom poslal malý album s fotkami 82 revolucionárov, ktorí sa na lodi Granma v roku 1956 priplavili ako predvoj z Mexika na Kubu,“ ukazuje starú útlu knižku.
Na jednej strane sú zobrazení ešte mladí bratia Fidel a Raúl Castrovci, bez obvyklej brady. Práve tú stránku Fidelovi pri jeho bratislavskej návšteve posunula – a on sa jej tam podpísal zeleným guľôčkovým perom. „Bola to vzácnosť, Castro bol na podpisy skúpy. Dnes by sa zrejme dal dobre predať, no určite to nikdy neurobím,“ tvrdí.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Kubu, ako vraví, vždy túžila precestovať krížom-krážom. Sen si napokon splnila, ale až v roku 2004. „Dovtedy sa nedalo. Najprv boli malé moje deti, potom zase neboli peniaze,“ zdôvodňuje.
Keď sa konečne naskytla príležitosť, nahovorila troch priateľov a na vlastnú päsť, bez podpory cestovky, sa na „ostrov slobody“ vybrali. Od západu na východ ho prejazdili južnou trasou, späť severnou. Zastavili sa aj v Baíre. „Stretla som sa tam s Rolandovou 90-ročnou matkou, on však, žiaľ, bol práve v Havane,“ netají sklamanie.
Ako vlastne Fidela Castra a jeho už uzavretú éru hodnotí? „Určite nie čierno-bielo, ako to často bez znalosti veci robia mnohí analytici,“ uvažuje. Podľa nej netreba zabúdať, že pred nástupom Castrovho režimu bolo na Kube strašne veľa biedy a negramotnosti.
Vďaka nemu aj dospelí ľudia začali chodiť do školy, dostali od štátu kúsok pôdy, mohli si postaviť domček. „V oblasti Strednej Ameriky toto bola prvá revolúcia nášho typu, druhá v Čile vydržala iba krátko,“ pripomína.
Chybou, ako dodáva, bolo, že kubánska revolúcia neskôr akoby ustrnula. Ešte aj počas jej pobytu na Kube fungoval napríklad lístkový systém na potraviny. Lenže proti krajine negatívne hrali aj vonkajšie okolnosti: rozpad európskeho socialistického tábora, ktorý jej predtým pomáhal, či 50-ročné embargo USA. Veľmi privítala, že prezident Obama vzťahy uvoľnil, že v Havane zase otvorili americkú ambasádu. A čo bude ďalej? „Kuba je nádherná a Kubánci sú úžasní. Priala by som im, aby nepadli ešte do hlbšej jamy, než v akej boli pred Castrom,“ uzatvára Danka Ružinská.