Slovensko sa rozlúčilo so svojím prvým prezidentom Michalom Kováčom

, 30.12.2016 13:00
Michal Kováč
Bývalý prezident Michal Kováč zomrel 5. novembra tohto roka. Autor: ,

Nepatril k idealizovaným prezidentom, akých vidno vo filmoch. Bol skôr milo ťarbavý, neveľmi zdatný rečník, povestný svojím "avšak". Keď ho 15. februára 1993 zvolili za hlavu novovzniknutej demokratickej Slovenskej republiky, zďaleka nie všetkým občanom tejto krajiny imponoval. Politický, štátnický, odborný a morálny kredit Michala Kováča však rokmi iba rástol. Tak v časoch, keď bol v prezidentskej funkcii, ako aj vtedy, keď ju už nezastával. A keď 5. októbra tohto roku dobojoval svoj životný zápas, aj jeho najzarytejší odporcovia museli uznať, že odišla veľká osobnosť.

Slovensko sa 13. októbra 2016 lúčilo so svojím prvým prezidentom. Na poslednej ceste z Bratislavského hradu k Prezidentskému palácu, do martinského dómu, až k miestu poslednej rozlúčky na historickom Ondrejskom cintoríne ho odprevádzali tisíce ľudí. A v smútočných rečiach neraz zazneli o dlhu, ktorý tu voči nemu zostal. Nedožil sa totiž satisfakcie za únos svojho syna, zosnovaný štátnou mocou, ktorá za tento čin neskôr amnestovala sama seba.

Začínal vo Verejnosti proti násiliu

Do vrcholovej politiky Michal Kováč vstúpil hneď po páde totality v roku 1989. Za VPN sa stal poslancom Federálneho zhromaždenia a ako vyštudovaný ekonóm s dlhoročnou odbornou praxou aj ministrom financií vo vláde národného porozumenia. Po prvých slobodných voľbách v roku 1990 začal verejné financie riadiť aj v prvej vláde egocentrického autokrata Vladimíra Mečiara. Po založení Mečiarovho HZDS zastával v ňom post podpredsedu. Pred rozhodujúcimi parlamentnými voľbami v júni 1992 sa podieľal na príprave nového štátoprávneho usporiadania. Keď už po nich bolo jasné, že spoločný štát končí, aktívne sa zapojil do procesu pokojného rozdelenia federácie.

V januári 1993 vznikla samostatná Slovenská republika a prirodzene vyvstala aj otázka jej budúceho prezidenta. Podľa vtedajšej ústavy volil hlavu štátu spomedzi navrhnutých kandidátov parlament, a to trojpätinovou väčšinou hlasov. Vládne HZDS nasadilo Michala Kováča až do druhej voľby, keď v prvej neuspel jeho menovec Roman Kováč, vtedy prvý podpredseda hnutia. Voľba sa konala 15. februára 1993 a Michal Kováč v nej nemal protikandidáta. Do najvyššej funkcie ho inaugurovali 2. marca 1993. A napriek hlasom kuvikov, že bude len ďalším z pasívnych vykonávateľov Mečiarových prianí, od počiatku dal najavo, že daný sľub byť ozajstným prezidentom všetkých slovenských občanov mieni veľmi vážne.

Rakva na lafete pred Prezidentským palácom.
Rakva na lafete pred Prezidentským palácom. Autor: Robert Hüttner, Pravda

Do sporu s Mečiarom sa prvý raz dostal pre neakceptáciu premiérovej žiadosti o odvolanie Milana Kňažka z postu ministra zahraničia. Neskôr odmietol vymenovať Ivana Lexu, najprv za šéfa SIS, potom do funkcie ministra pre privatizáciu, pretože nemal jeho dôveru. Začal si podľa svojich, nie Mečiarových predstáv budovať prezidentskú kanceláriu a poradcovský zbor. Rástol v preferenciách obľúbenosti, v apríli 1993 v nich už Mečiara porazil. V decembri toho istého roku premiér na mítingu svojich priaznivcov priznal: "Voľby prezidenta Slovenskej republiky sme prehrali.“

Hviezdne chvíle prezidenta Kováča však prišli na jar 1994, keď sa Mečiarovi postavil úplne otvorene. "Pán premiér nie je ochotný partnersky spolupracovať a viesť korektný dialóg. Nedokáže zjednocovať rôznorodé zoskupenia občanov a znásobovať politickú energiu štátu. Vzhľadom na jeho podozrievavosť je schopný spolupracovať iba s ľuďmi, ktorí sú mu nejako zaviazaní,“ vyhlásil prezident v parlamente 9. marca 1994. Mečiara obvinil z nevyberaných slovných útokov, konfrontačnej politiky, lží a poloprávd.

Prezident tým prihral na smeč opozícii, ktorá okamžite žiadala zaradiť na program schôdze vyslovenie nedôvery premiérovi a jeho vláde. Argumentovala, že Mečiar svojimi postojmi a konaním doviedol Slovensko do politickej a ekonomickej krízy a znížil jeho dôveryhodnosť v zahraničí. Mečiarova vláda padla a udalosti nabrali ďalší rýchly spád. Kováč sa dohodol s opozičnými lídrami a zostavením nového dočasného kabinetu poveril Jozefa Moravčíka, bývalého šéfa diplomacie za HZDS, ktorý po odchode od Mečiara založil Demokratickú úniu Slovenska. Novú vládu vzápätí vytvorili SDĽ, KDH a tri nové strany stredu vrátane DÚS.

S prezidentom sa v uliciach Bratislavy lúčili...
S prezidentom sa v uliciach Bratislavy lúčili tisíce ľudí. Autor: Robert Hüttner, Pravda

Studená vojna medzi prezidentským a vládnym palácom však znovu vzplanula po tom, čo sa Mečiar po predčasných voľbách na jeseň 1994 znovu postavil na čelo v poradí už svojho tretieho kabinetu. Najprv sa prezidenta neúspešne pokúsil odvolať v parlamente. "Kým bude Michal Kováč prezidentom tohto štátu, pokoj nebude,“ vyhlásil zase po zavlečení Kováčovho syna do Rakúska v auguste 1995. Otvorené nepriateľstvo medzi vládou a Hradom výrazne poznačilo celé prvé päťročné obdobie samostatnosti. Sprevádzali ho demarše z Bruselu aj zo zámoria či vynechanie Slovenska z rokovaní o vstupe do NATO a EÚ.

Posledné mesiace, týždne a dni Michala Kováča v úrade odratúvali digitálne hodiny inštalované na Hodžovom námestí, práve oproti Prezidentskému palácu. Bola to, samozrejme, provokácia, vrchol diskreditačnej kampane vedenej v Mečiarovej réžii proti hlave štátu. Presne 2. marca 1998 na hodinách zasvietila veľká nula. Tá zároveň oznamovala, že časť prezidentských právomocí, vrátane udeľovania amnestie, prechádza až do zvolenia Kováčovho nástupcu na predsedu vlády. Na ďalšie funkčné obdobie už Michal Kováč nekandidoval. Nezadržateľne, aj vďaka nemu, sa však tiež blížil koniec mečiarovského autokratického spôsobu vládnutia.

Štátny teror zostáva nepotrestaný

V ten osudný posledný deň augusta roku 1995 mal podľa vyšetrovacieho spisu dôstojník Slovenskej informačnej služby menom Ján Takáč cestovať do prihraničného rakúskeho mestečka Hainburg. A tam anonymne telefónom oznámiť rakúskej polícii, že pred miestnou policajnou stanicou sa v zaparkovanom mercedese nachádza človek, na ktorého je vydaný medzinárodný zatykač. Týkal sa prípadu Technopol, v ktorom išlo o podozrenie z podvodu za dva milióny dolárov. V kufri auta vtedy policajti našli uneseného, zbitého Michala Kováča mladšieho. Kauza zavlečenia syna prvého slovenského prezidenta do zahraničia aj po uplynutí 21 rokov traumatizuje verejnosť. Akciu spáchali agenti SIS, vypovedal o tom aj korunný svedok a jej bývalý príslušník Oskar Fegyveres, ktorý sa neskôr so zmenenou identitou dlhodobo skrýval v zahraničí. Za dosiaľ nevyjasnených okolností potom pri výbuchu auta zahynul v apríli 1996 jeho priateľ Róbert Remiáš, ktorý bol jeho spojkou.

Únos mal donútiť Michala Kováča odstúpiť z funkcie. Najmä z vôle vtedajšieho premiéra Mečiara, ktorého konflikty s prezidentom v tom čase vrcholili. Kováč napriek tomu svoj úrad až do konca funkčného obdobia neopustil a svojmu synovi udelil milosť.

Nového prezidenta volil vtedy ešte parlament, mečiarovci však voľbu blokovali a do skončenia Kováčovho funkčného obdobia sa jeho nástupcu zvoliť nepodarilo. Časť prezidentských kompetencií preto 3. marca 1998 prešla na vládu a jej šéfa Mečiara. Ten hneď v prvý deň získané právomoci využil a udelil na trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení amnestiu. V júli 1998 pridal ďalšiu s rovnakým obsahom.

Sila amnestií v slovenskom právnom systéme spôsobila, že kauza únosu sa nikdy úplne nevyšetrila a jej aktéri sa nikdy nepostavili pred súd. V decembri 2002 Najvyšší súd SR zamietol sťažnosť Generálnej prokuratúry proti zastaveniu vyšetrovania, proti ktorému sa nedalo odvolať. Pokusov zrušiť takzvané Mečiarove amnestie bolo už viacero, ani jeden sa však neskončil úspechom. Aj terajší, v poradí už ôsmy pokus o zrušenie amnestií ústavným zákonom zostáva bez šance, keďže potrebných 90 poslaneckých hlasov sa nedá očakávať. Národná rada 6. decembra prijala deklaráciu, ktorá síce amnestie morálne odsudzuje, nemá však pre páchateľov únosu žiadne právne dôsledky.

Michal Kováč (*1930 – †2016)

  • Narodil sa 5. augusta 1930 vo východoslovenskej obci Ľubiša pri Humennom. Jeho nevlastný mladší brat Dušan je dnes uznávaný historik.
  • Vyštudoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave, krátko na nej pôsobil ako odborný asistent, potom odišiel do bankovej sféry.
  • Pracoval v Štátnej banke československej, v rokoch 1965 až 1966 vyučoval v bankovníckej škole na Kube, neskôr bol námestníkom riaditeľa československej pobočky Živnostenskej banky v Londýne.
  • Sľubnú kariéru mu v roku 1968 prerušila invázia sovietskych vojsk, z Londýna ho odvolali a v roku 1970 vylúčili z KSČ. Zostal radovým zamestnancom štátnej banky.
  • Do pádu komunizmu pracoval vo Výskumnom ústave pre financie a úver, v Ústrednom ústave národohospodárskeho výskumu a prednášal ekonómiu na Stavebnej fakulte vtedajšej SVŠT.
  • Po páde režimu v roku 1989 sa v začínajúcom VPN dostal do skupiny ľudí odstavených v roku 1968, kam patril aj Vladimír Mečiar. Po vzniku Mečiarovho HZDS bol podpredsedom hnutia pre ekonomiku.
  • Hneď v roku 1989 sa stal poslancom Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia (FZ). V rokoch 1989 až 1991 bol ministrom financií vo vláde národného porozumenia, neskôr aj v Čarnogurského vláde. V roku 1992, keď federácia zanikala, stal sa predsedom FZ, keď nahradil Alexandra Dubčeka.
  • Bol v slovenskom vyjednávacom tíme, ktorý dohadoval rozdelenie Česko-Slovenska. Po rozpade štátu sa z vôle Mečiara stal kandidátom na prezidenta novovzniknutej SR. Uspel až po opakovanej voľbe v Slovenskej národnej rade 15. februára 1993. Inaugurovali ho 2. marca 1993.
  • Postupne sa s Mečiarom a jeho krídlom dostal do vážnych politických sporov, ktoré poznačili nielen jeho politický, ale aj rodinný život. Funkčné obdobie sa mu skončilo 2. marca 1998, následne si jeho právomoci rozdelili premiér Mečiar a šéf parlamentu Ivan Gašparovič. Ďalší prezident Rudolf Schuster bol už zvolený priamo občanmi až po vyše roku.
  • Bol nositeľom mnohých vysokých domácich aj zahraničných vyznamenaní a ocenení, spoločensky sa nestiahol ani po odchode z prezidentskej funkcie, v roku 1995 o ňom STV nakrútila dokumentárny film Jeden deň prezidenta, sám napísal knihy Občan prezident či Pamäti – Môj príbeh občana a prezidenta.
  • Bol ženatý, jeho manželka Emília bola profesorkou na Ekonomickej univerzite v Bratislave, majú spolu synov Juraja a Michala.
  • V posledných rokoch mal už vážne zdravotné problémy, naposledy ho 30. septembra 2016 hospitali­zovali v bratislavskej Nemocnici sv. Michala v Bratislave, kde 5. októbra o 19.50 zomrel na zlyhanie srdca.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Michal Kováč #slovenský prezident #Ročenka Pravdy 2016
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku