Rómovia spomínajú na 20. storočie: Gadžo bol mojej dcére za svedka

, 21.01.2017 14:00
rom
Na snímke prípravy na rozhovory s pamätníkmi v Spišskom Podhradí. Autor:

Rozprávali sa s pamätníkmi druhej svetovej vojny a hovorili aj o živote v komunizme a o tom, čo priniesla demokracia. Mladí Rómovia sa zapojili do jedinečného projektu, aby zmapovali životy ľudí z rómskej menšiny počas 20. storočia.

V rámci projektu My a naša história! vzniklo 24 unikátnych rozhovorov, ktoré zachytávajú osobné zážitky, prežívanie a motivácie respondentov. Na ich základe vznikol dokumentárny film Príbehy, ktoré neboli napísané.

Pätnásťročný Maroš z Bijacoviec vyspovedal bývalého učiteľa Antona Hockicka zo Spišského Podhradia. Ten mu rozprával aj o druhej svetovej vojne. Dozvedel sa napríklad, že „za prvej republiky, vtedy ešte Cigáni, mali povolené postaviť domy od mesta na dva kilometre. A do mesta mohli chodiť od 8.00 do 9.00 na nákupy. A za slovenského štátu tak bolo, že len v poslednom vozni sa mohli viezť a tu len „motorka“ (jeden motorový vlak) chodila, takže nemohli cestovať. Autobus, také nebolo. A to aj pre Židov tak robili. Židovka išla s dieťaťom k lekárovi s fusakom v zime. A prišli gardisti, zobrali jej fusak a musela ísť s nahým deckom,“ zaznamenal rozprávanie Maroš.

V pamäti mu utkvel aj príbeh Márie Holubovej, tiež zo Spišského Podhradia, ktorá si na vojnu spomína z rozprávania svojej mamy takto: „No skrývali sa pred vojnou aj kvôli Nemcom, strieľali Rómov chudobných, ako Rómov tak aj Židov. Prišli do domu a hľadali deti. Oni boli schované v pekárniku, v peci štyri deti. Trvali na tom, že len vystrieľať deti. Moja mama im povedala, že nemá deti, tak pýtali jedlo, dala im mäso, slaninu, chlieb a mlieko aj vajcia a išli preč,“ zaznamenal výpoveď.

Na základe Zákona o potulných cigánoch došlo v...
Na základe Zákona o potulných cigánoch došlo v období medzi júnom 1928 a augustom 1929 k prvému súpisu Rómov na území dnešnej Českej republiky. Takmer 40-tisíc Rómov nad štrnásť rokov dostalo tzv. Cigánsku legitimáciu. Tá slúžila ako náhrada občianskeho preukazu. Autor: FB/My a naše historie

Šestnásťročného Denisa z Levoče najviac prekvapilo rozprávanie o tom, ako spolu počas komunizmu vychádzalo majoritné a menšinové obyvateľstvo. Na otázku či boli rozdiely medzi gadžami a Rómami, dostal od Márie Hamburgovej z Roškoviec takúto odpoveď: „Nie, spolu chodili do triedy. Či to bol Cigán, či to bol biely, nikdy nenadávali. Všetci spolu chodili. Dobre bolo. Teraz už to tak nie je. My sme vyrástli tu a bývali tu aj gadžovia medzi nami, či nám veríte alebo nie. Chodili ku nám na návštevu, rozprávali sa s nami. A na kupačku. Som neverila, že by Cigánku okúpali, prišli, sadli za stôl, najedli sa. Keď sme robili svadbu Kristíne, tu v tomto dome, ujo (gadžo) jej bol za svedka, jeho dcéry prišli. A bolo dobre. Bieli medzi Cigánmi,“ povedala mladíkovi.

Klára sa zhovárala s pamätníkmi v Česku. Čeněk Růžička z Prahy jej okrem iného povedal: „Stratil som nevlastného súrodenca a deda v Letoch pri Písku. A zo strany mamky som stratil celý rod, vrátila sa iba mama. Bola to pre ňu obrovská trauma, že bola sama. Z otcovho rodu sa vrátili traja bratia,“ opísal časy holokaustu.

Na snímke prípravy na rozhovory s pamätníkmi v...
Na snímke prípravy na rozhovory s pamätníkmi v Brne.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: FB/My a naše historie

Za projektom stoja organizácie Človek v ohrození Slovensko a DROM, rómske stredisko z Brna. „Hľadali sme niečo, čo by sme mohli urobiť v komunitných centrách pre našu mládež, aby sa deti začali zaujímať o svoju vlastnú identitu a históriu, o to kým sú a prečo. O to, že sú Rómovia a majú byť na to hrdí,“ vysvetlila zámer Petra Melikantová z OZ Človek v ohrození. Projekt trval od augusta 2015. V Brne, Plaveckom Štvrtku a Roškovciach/Spiš­skom Podhradí vznikli tri mládežnícke skupiny po osem až 15 detí.

„Išlo o to, aby sa deti vedeli stotožniť s informáciami, ktoré dostanú od niekoho, koho poznajú. Zo spomienok od susedy alebo babičky,“ opísala Petra Melikantová.

Začiatok však nebol jednoduchý. Deti totiž nemali dostatok informácií a nevedeli ani, na čo sa majú pýtať. Na začiatku preto nechýbalo trochu teórie. V druhej fáze museli hľadať samotných respondentov. Čo nie je úplne jednoduché, veď priamych pamätníkov druhej svetovej vojny je stále čoraz menej. Častejšie preto bolo rozprávanie z druhej ruky, napríklad spomienky, ktoré deťom hovorila mama.

Z rozprávania vzišlo aj niekoľko zabudnutých zaujímavostí. Petra Melikantová spomína množstvo výpovedí o tom, ako „gadžovia pomáhali Rómom počas vojny. Dávali im jedlo, zastali sa ich, aby ich nezastrelili, že ich potrebujú na prácu. Na obdobie komunizmu spomínajú, ako na lepšie časy. Napriek tomu, že im prekážalo, že nemôžu vycestovať a boli nejakým spôsobom obmedzovaní, veľkú mieru toho pozitívneho prikladajú tomu, že mali prácu. A chodili s gadžami do školy, do práce, stretávali sa na ulici a boli kamaráti. Mali akoby väčšiu hodnotu v očiach majority,“ dodala Melikantová.

Mladí hovoria, že sa naučili ako viesť rozhovor, ako sa pýtať a ako počúvať. Lektori, ktorí im s projektom pomáhali, dodávajú, že si niekoľkokrát položili jedinú otázku: Prečo sú niektorí ľudia vylúčení na okraj spoločnosti? „Kladieme si ju aj dnes sledujúc vývoj spoločenskej situácie okolo nás," dodávajú na záver.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#rómsky holokaust #Rómovia #komunizmus #druhá svetová vojna #demokracia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Prestige ružové ruže

Prestige ružové ruže

89,99
Grande farebné orchidey

Grande farebné orchidey

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk