Zástupcovia vlád oboch štátov preto pripravili a vlani v januári v holandskom Amsterdame aj podpísali zmluvu, ktorá hraničnú čiaru v oblasti jej toku čoskoro po celej spoločnej dĺžke zastabilizuje.
Ratifikáciou tejto zmluvy sa už na nasledujúcej schôdzi bude zaoberať slovenský parlament. Podľa ústavy je potrebné zmenu štátnej hranice Slovenskej republiky schváliť ústavným zákonom, podporiť ho teda bude musieť aspoň 90 zákonodarcov.
„Nepredpokladám problémy pri schvaľovaní. Na tejto zmene žiadna zo zmluvných strán nič nestratí. Ide skôr o nevyhnutnosť vyplývajúcu z prírodných zákonitostí,“ tvrdí minister vnútra Robert Kaliňák (Smer).
Keď zmluvu potvrdí aj maďarský parlament, hranica sa zmení na nepohyblivú, teda nezávislú od prirodzených zmien koryta rieky. Presne sa zameria a vytýči modernými geodetickými metódami. A oba štáty si zároveň vzájomne vymenia rovnocenné plochy svojich území. Pôjde približne o 17 hektárov pôdy, na Slovensku v okresoch Nové Zámky, Levice a Lučenec.
Plánovaná zmena poriečnej hranice sa na slovenskej strane asi najviac dotkne obce Šiatorská Bukovinka v Lučeneckom okrese. Jej starosta Juraj Badinka je s ňou spokojný a ubezpečuje, že meniť sa budú len neosídlené plochy vo vlastníctve štátu. „Hoci máme Schengen a slobodu pohybu, dobré je veci zjednodušiť,“ mieni.
Maďarsku by tak mala po novom pripadnúť časť slovenského územia, kadiaľ vedie kanalizačné potrubie z maďarskej obce Somosköújfalu. Na Slovensko sa, naopak, „premiestni“ lúka, ktorú síce dnes kosia Maďari, no vedie k jazierkam náučného areálu pod slovenským hradom Šomoška. Podobne výmena Slovákom uvoľní prístup k rybníkom, ktoré síce sú aj zostanú na Slovensku, no prístupová cesta k nim už nebude viesť maďarským územím.
Expertné rokovania o aktuálnej zmene hranice sa začali už v roku 2008. Nová zmluva nahradí svoju zastaranú predchodkyňu z roku 1956. Terajšiu korekciu si vyžiadali najmä vodohospodárske úpravy na rieke Ipeľ, realizované od 70. rokov minulého storočia, ktoré spôsobili významnejšie zmeny polohy jej koryta. „Podobne by sa v budúcnosti mala riešiť aj nová nepohyblivá slovensko-poľská štátna hranica v oblasti rieky Poprad,“ uviedol Kaliňák. Tento zámer je však zatiaľ len v štádiu príprav.
Ku korekciám hraníc nedochádza často, no nie sú ani výnimočné. Územne sa Slovenska významne dotkli už za bývalej ČSR. V roku 1919 sa k nemu na východe najprv pripojila časť Podkarpatskej Rusi. Krátko po druhej svetovej vojne, v roku 1946, sa, naopak, región s rozlohou asi 14-tisíc štvorcových kilometrov a s polmiliónom obyvateľov pričlenil k ZSSR.
Podobne medzi ČSR a Poľskom dlho tlel pohraničný spor o Těšínsko, najmä pre tamojšie zásoby kvalitného uhlia. Tiahol sa prakticky od zániku Rakúsko-Uhorska. K dohode o vytýčení hranice sa obom štátom podarilo dospieť až v roku 1958.
Len od čias vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 sa hranice menili už trikrát. Určite najdramatickejšia bola zámena obývaných území na slovensko-moravskom pomedzí pri delení federácie. Predmetom zámeny sa vtedy nestalo len 452 hektárov plochy. Tvrdo sa dotkla aj osudov ľudí z dvoch obcí, ktoré rozdelila hraničná čiara. Po vzájomnej dohode českej a slovenskej vlády napokon obec Sidonie pripadla novovzniknutej Českej republike a osada U Sabotů zase Slovenskej republike.
V Sidonii tvoril prirodzenú hranicu medzi Slovenskom a Českom potok Vlárka. Mnohým obyvateľom tiekol priamo cez ich pozemky s domami či chalupami. Dedina sa pôvodne mala rozdeliť medzi oba štáty, čo by sa však odrazilo nielen v katastri, ale aj v životoch tam bývajúcich rodín. Olej do ohňa ešte prilieval vtedajší slovenský premiér Vladimír Mečiar, ktorý na svojich mítingoch „ľutoval“ obyvateľov Sidonie. Najmä tých, ktorým dom stál v Česku a latrína na Slovensku. „Nedajbože, aby im český colník preclil, čo si nesú na druhú stranu,“ smial sa Mečiar.
Rovnako absurdná bola situácia v osade U Sabotů, ktorá pôvodne patrila pod moravskú obec Javorník. Po rozdelení štátu tamojší Slováci, žijúci už v „cudzej krajine“, stratili napríklad nárok na všetky sociálne dávky. Zo slovenských Vrboviec, ku ktorým sa neskôr pričlenili, im poštárka nosila zásielky cez štátnu hranicu. Zastávka autobusu bola na slovenskej strane, takže kto chcel do Javorníka, musel sa najprv podrobiť českej a slovenskej pohraničnej kontrole. Aby ju vzápätí, už ako cestujúci v autobuse, znovu absolvoval v opačnom garde.
Colník od Sabotů sa raz novinárom, ktorých sem v tom čase smerovali húfy, posťažoval, že má problém s miestnym chlapom. „Má už neplatný občiansky preukaz. Kedysi mu ho vystavili v Hodoníne, no so slovenským občianstvom. A teraz mu ho nikde nechcú predĺžiť. Tak čo mám robiť, keď chce z obchodu domov? Cez čiaru ho predsa pustiť musím?!“ opisoval.
Po pričlenení osady k Vrbovciam nasledovali zase smutné príbehy Moravanov, ktorí sa, často aj z novopostavených domov, sťahovali na opačnú stranu. Český štát im to však aspoň štedro finančne vykompenzoval. Táto zámena sa tiahla až do roku 1997. Dnes, keď sú oba štáty v EÚ aj v Schengene, sa s ňou však už väčšina dotknutých zmierila.
Nasledujúce úpravy hraníc už zďaleka neboli také kontroverzné. Menili sa neobývané lesné či trávnaté plochy zhruba rovnakej bonity. Na základe medzivládnej zmluvy podpísanej v roku 1997 sa v máji 1999 „opravila“ štátna hranica s Maďarskom, v úseku riek Ipeľ, Slaná a Roňava. Oba štáty si vtedy recipročne vymenili asi 209 hektárov plochy zväčša v záplavovom území z podobných praktických dôvodov, aké vedú k terajšej plánovanej zmene.
Zatiaľ posledná korekcia nastala v roku 2005 na spoločnej hranici s Poľskom. Vtedy si obe strany vzájomne vymenili 2 969 štvorcových metrov plochy pri hraničnom priechode Vyšný Komárnik – Barwinek. Tým sa príjazdová cesta k pamätníku na Dukle dostala na slovenské územie a zjednodušil sa k nemu prístup.