Na začiatku vojny mal 15 rokov, iba o niečo menej ako tretiaci a štvrtáci Gymnázia Jána Papánka v Bratislave, ktorí ho počúvali a diskutovali s ním túto stredu na besede v rámci dejepisného seminára.
„Pre mňa je dôležité, aby ste si vedeli predstaviť, ako to všetko pôsobí na 15-ročného chlapca,“ začal Šimko a spomínal na to, ako zo začiatku bral zákazy a obmedzenia pre Židov aj trochu dobrodružne. Neskôr sa však mašinéria zla rozbehla na plné obrátky a, ako sám povedal, život mu musel niekoľkokrát zachraňovať anjel strážny, ktorý ho uchránil aj od koncentračného tábora.
Všetky pohľady sa upierali na rečníka a v miestnosti bolo takmer úplné ticho. Prednášajúci im bol aj napriek podstatnému vekovému rozdielu určitým spôsobom blízky. Prvý priamy kontakt s antisemitizmom zažil práve na gymnáziu v približne rovnakom veku, ako sú teraz oni, keď židovským žiakom v triede vymedzili miesta. Pocit permanentného strachu sa mu však často pripomenie aj v súčasnosti.
„Čakal som pred besedou na pani profesorku, ktorá ma k vám pozvala. Zrazu prišiel jeden z vašich spolužiakov a povedal, že ma odvedie k učebni. Odvetil som, že sa nenechám odviesť, ale odprevadiť, lebo pojem odviesť vo mne vyvoláva odpor. Prežité veci jednoducho zostávajú v človeku celý život,“ vysvetlil študentom Šimko.
Tí sa spočiatku ostýchali pýtať sa ho na konkrétne veci. Nikto sa nehlásil, a tak pán Šimko otvorene vyhlásil: „Veľmi rád prijmem aj provokatívne otázky.“ Načo sa hneď zodvihli dve ruky. Študenti sa pýtali, ako vyzeral jeho bežný deň v zbernom tábore v Žiline, ktorý bol považovaný za poslednú zastávku pred Auschwitzom alebo iným koncentračným táborom, ale aj to, či Židia vedeli o vyhladzovacích táboroch a osude, ktorý väčšinu z nich čakal.
Napriek tomu, že extrémistické nálady sa v súčasnosti nevyhýbajú ani školám, niektorí študenti si uvedomujú ich riziká. Od jednej zo študentiek zaznela otázka: „Ako sa po vašich skúsenostiach pozeráte na to, že sa do parlamentu dostala extrémistická strana?“ Šimko hovorí o katastrofe, napriek tomu však v tejto situácii vidí aj náznak pozitíva. „Má to aj určité výhody, že sa ľudia snáď spamätajú, zmobilizuje sa druhá strana,“ ozrejmil.
Učiteľka dejepisu na Gymnáziu Jána Papánka Viera Simonidesová pozvala bývalého právnika a novinára Otta Šimka na diskusiu už druhý raz. Jedným z impulzov, čo ju k tomu viedol, bol aj rozhovor, ktorý poskytol denníku Pravda. „Prečítala som si ho a povedala si, že to musím ešte zopakovať aj v týchto časoch. Pána Šimka som už poznala a vedela som, že to bude veľmi zaujímavá debata,“ povedala Simonidesová.
Študenti si pochvaľovali najmä otvorenosť, s akou im Otto Šimko rozprával a odpovedal. „Išla z neho istá energia. Cítite, či je tam smútok alebo radosť. Keď opisoval, čo prežil, bolo to určite iné, ako keď si niečo čítam v učebnici alebo keď nám to podá pani profesorka. Je to veľmi nápomocné. Zaujímalo ma, či to bolo tak, ako sa píše v učebniciach alebo trochu inak. Chcela som vedieť aj niečo navyše,“ vysvetlila študentka tretieho ročníka Andrea.
Ako dodala, túto tému preberajú teraz na dejepise a uvažuje, že by sa jej v budúcnosti chcela venovať viac. „Pretože si myslím, že v dnešnej dobe je buď opomínaná, alebo ju do popredia tlačia zlými smermi, napríklad aj ĽS NS a podobné strany,“ myslí si Andrea.
Jej spolužiak Nguyen Dang Khoa, ktorého ostatní študenti volajú Chuan, má podľa vlastných slov už niečo o druhej svetovej vojne a holokauste načítané z historických kníh a učebníc. „Myslím, že to, čo sa dialo, bolo strašné a neľudské,“ povedal Nguyen. Sám zažil nepríjemné situácie na základnej škole, kde ho pre jeho vietnamský pôvod niektorí spolužiaci vylučovali z kolektívu.