„Veľa klasovských opatrovateľov si zvyklo niektoré z detí brať na víkendy či na prázdniny. U nás v rodine takto pravidelne bývali dve dievčatá, mamičkine malé obľúbenkyne Irma a Lidka. Vlastní rodičia o ne nejavili záujem, popri mentálnom postihnutí mala prvá vážne problémy s očami, druhá bola hluchonemá. Obe nám však dávali najavo, ako nás ľúbia, ako sa v našom dome skvelo cítia. Mali tam svoje hračky, sedávali v izbe obložené vankúšikmi, hrali sme sa s nimi, spievali,“ spomína na bývalé zverenkyne, ktorých život, teraz už uzavretý, bol vďaka týmto vzácnym chvíľkam aspoň trochu veselší.
Ako gymnazistka sa do ústavu v Klasove dostala na brigádu. A keď sa jej nepodarilo dostať na vysokú školu, vtedajší riaditeľ jej povedal: Nastúpte k nám, vzdelanie si doplníte diaľkovo. Bolo to ešte v roku 1972, no iné zamestnanie sa jej už ani nežiadalo skúsiť. Svojej fyzicky aj psychicky namáhavej práci sa venuje už vyše 45 rokov. Trpezlivo, s mimoriadnym úsilím a empatiou učí sociálne znevýhodnených a zdravotne postihnutých klientov samostatnosti, usmerňuje ich v tvorivej dielni, organizuje pre nich vhodné vzdelávacie aktivity, snaží sa zlepšovať ich sociálny status.
„Vždy som mala šťastie na vedúcich aj kolegov. Ani tých najmladších, ktorí len začínajú, si neviem vynachváliť. K tomu mám vynikajúce zázemie vo vlastnej rodine. Zdravie mi slúži, som spokojná a šťastná, čo viac si môžem priať?“ veľmi skromne bilancuje útla žena. „Už prvý riaditeľ,“ vráti sa zase späť, „bol veľmi akčný človek. Vybavoval pre deti výlety do Tatier, do Čiech, všade. Aj rehabilitačné pobyty v rôznych kúpeľoch, v chatách. Nikdy sme naše deti neskrývali za štyrmi múrmi pred svetom. Len všetko najlepšie môžem povedať aj o jeho nástupcoch až po našu súčasnú pani riaditeľku,“ zdôrazňuje pani Petrovičová.
Aj keď sa ona sama vydala a narodili sa jej dve deti, dcéra Martina a syn Andrej, v tradícii pozývať si chovancov do rodiny pokračovala. "Zapáčili sa mi najmä traja počernejší chlapci, Zoli a dvaja Jankovia. "Vždy si nadiktovali, čo by chceli jesť – mäskovú polievku so slížikmi, pečené kuriatko s plnkou, palacinky s čokoládou… Jedlá, ktoré sme im v zariadení bežne variť nemohli. Moje deti sa s nimi hrávali, aj ich kamaráti, brali ich úplne samozrejme, teraz ako dospelí sú niektorí aj sponzormi nášho zariadenia.
Rezort práce ocenil
Zlatá medaila
Soňa Petrovičová (Zariadenie sociálnych služieb Kreatív Klasov), Juraj Palacka (Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny), Dušan Muňko (stranícky kolega ministra Jána Richtera, exriaditeľ Sociálnej poisťovne)
Strieborná medaila
Róbert Felber (Rehabilitačné stredisko pre zrakovo postihnutých v Levoči), Milan Černický (Sociálna poisťovňa Banská Bystrica), Alena Rokonalová (Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Stará Ľubovňa), Zuzana Drgoňová (Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra), Ľubomír Tomečko (Inšpektorát práce Prešov)
Bronzová medaila
Tomáš Šefranko (bývalý diplomat na Stálom zastúpení SR pri Európskej únii), Maroš Ikrényi (Inšpektorát práce Nitra), Ján Kohút (Sociálna poisťovňa Bratislava), Iveta Duchoňová (Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Partizánske), Hedviga Ďatelinková (Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice), Jozef Žiak (Technická inšpekcia, a. s.), Jarmila Marešová (Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Poprad)
Ďakovné listy
Milan Biskup (Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Poprad), Nataša Bardelčíková (Inšpektorát práce Banská Bystrica), Agnesa Slaná (Sociálna poisťovňa – ústredie), Alžbeta Hámorníková (Sociálna poisťovňa Levice), Helena Tóthová (Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce), Ľudovít Drozd (Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Galanta), Agnesa Lalová (Úrad práce, sociálnych a rodiny Banská Štiavnica), Daniela Moravčíková (Inštitút pre výskum práce a rodiny)
Zdroj: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR
Jeden z Jánov už síce momentálne žije v Krškanoch, druhý Janko aj so Zolim zostali v Klasove doteraz, hoci už prekročili štyridsiatku. Kým totiž kedysi klasovský ústav slúžil len deťom, po novom je už pre všetkých. „Bývali to v minulosti strašné situácie, keď po dovŕšení 26 rokov museli naši zverenci povinne odchádzať inam. Pritom nič iné v živote nepoznali, zostali vytrhnutí zo svojej jedinej rodiny, veľmi ťažko to znášali. Je dobré, že už smú zostať. Vnímajú sa ako súrodenci, nikdy sme v súvislosti so širším vekovým rozpätím nemali problémy,“ pochvaľuje si.
Ako hovorí, dávno si osvojila aj postupy súvisiace s jej prácou, ktoré jej umožňujú opatrovať aj klientov omnoho silnejších, ako je ona so svojimi 60 kilogramami hmotnosti. A vôbec, v zariadení, ktoré tohto roku oslávi päťdesiatku svojho vzniku, sa podľa nej oproti tomu, čo pamätá, úžasne veľa zmenilo k lepšiemu. „Či už hovorím o hygienických a ubytovacích podmienkach, či o zdravotných pomôckach, ktoré nám uľahčujú prácu, ale aj o možnostiach vzdelávania postihnutých,“ vymenúva. Nezmenila sa podľa nej kvalita personálu, ktorý stabilne ráta asi 80 osôb, ani počet klientov, ktorých býva okolo 140. „V podstate sa len denne presúvam z mojej malej rodiny do veľkej – a späť. A v oboch sa cítim vynikajúco,“ s úsmevom uzatvorí svoj príbeh.
Soňa Petrovičová je jednou z 23 osobností, ktorým včera v sále Mestského divadla P. O. Hviezdoslava minister práce, sociálnych vecí a rodiny Ján Richter odovzdal rezortné vyznamenania. Zlaté, strieborné a bronzové medaily, ako aj ďakovné listy si prevzali za celoživotnú činnosť, ktorou pozdvihli nielen úroveň, ale aj samotné vnímanie sociálnej práce. Podujatie sa uskutočnilo v rámci pripomienky Svetového dňa sociálnej spravodlivosti, za ktorý OSN pred 10 rokmi vyhlásila 20. február. „Práve tento sviatok považuje ministerstvo za vhodnú príležitosť poďakovať sa zamestnancom rezortu za vynikajúce pracovné výsledky,“ vyzdvihol Richter. Poďakoval oceneným, že svojou pomocou jednotlivcom, rodinám aj komunitám pri riešení najrôznejších, neraz veľmi zložitých životných situácií prispievajú nielen k zlepšeniu ich života, ale aj k zvyšovaniu spoločenského statusu zamestnancov celého rezortu.