Foto: ARCHÍV STREDOSLOVENSKÉHO MÚZEA
Vďaka pamätiam, ktoré napísal, sa o jeho živote môžu dozvedieť aj súčasníci. Knižne ich pod názvom V službách cisára Františka Jozefa vydala pred časom dvojica autorov Roman Holec a Marián Bovan. Z mozaiky zážitkov dali dohromady neuveriteľný príbeh.
Knihou sa však príbeh Szmolena nekončí. Medzičasom sa objavili Szmolenovi príbuzní, preto nie je vylúčené, že v budúcnosti sa v knižniciach objaví ďalšia kniha. Originál rukopisu jeho pamätí je uložený v depozite Stredoslovenského múzea. Jeho riaditeľ Roman Hradecký prezradil, že keď sa im podarí zhromaždiť reálie a veci týkajúce sa Szmolena, predstavia tohto svojho rodáka v múzeu aj v samostatnej expozícii.
Anton Szmolen sa narodil v roku 1856. Ako 38-ročný dostal prácu na cisárskom dvore vo Viedni. Vypracoval sa až na najvyššie lokajské pozície a na dvore zotrval až do roku 1910, keď odišiel do dôchodku. Na začiatku bol najskôr pridelený k dvornej dáme cisárovnej Alžbety, známej Sissi, ale postupne sa prepracoval do tesnej blízkosti panovníka. Cisárovi asistoval pri obliekaní či stolovaní a Františka Jozefa sprevádzal aj na jeho cestách Uhorskom. Na dôchodku napísal spomienky na toto obdobie, ktoré zhrnul do 113 strán.
Profesor slovenských dejín a spoluautor knihy V službách cisára Františka Jozefa Roman Holec prízvukuje, že neuveriteľný je nielen samotný Szmolenov príbeh, ale aj to, ako sa jeho pamäti zachovali. "Keď bol Szmolen na dôchodku, doma v Banskej Bystrici, oslovil ho jeden novinár a naliehal, aby dal na papier všetky svoje zážitky z cisárskeho dvora.
Szmolen napokon siahol po pere a písal. Pamäti mal potom pri sebe novinár a zrejme mal s nimi ďalšie publikačné plány. V roku 1944, počas druhej svetovej vojny, ho však zastrelili. Pamäti sa našťastie dostali do rúk jeho syna a ten ich na začiatku tohto storočia daroval Stredoslovenskému múzeu v Banskej Bystrici," konštatuje.
Holec spolu s ďalším historikom a bývalým pracovníkom múzea v Banskej Bystrici Mariánom Bovanom sa rozhodli spomienky lokaja zhrnúť a pozisťovať ďalšie fakty. „Na knihe sme pracovali asi dva roky. Rozhodli sme sa ju vydať, lebo samotné pamäti Szmolena považujeme za svetový unikát. Vôbec nie je bežné, aby lokaji písali pamäti,“ zdôrazňuje Holec.
K existujúcim spomienkam Szmolena hľadali ďalšie súvisiace fakty a písomné zdroje. Kým Bovan pátral v Banskej Bystrici, Holec sa zameral na celý stredoeurópsky priestor. Napokon sa im podarilo dať dokopy nielen príbeh lokaja z Banskej Bystrice, ale aj informácie o živote služobníctva na cisárskom dvore.
„Szmolen vo svojich pamätiach spomína veľa rôznych drobných príbehov a situácií, ktoré na cisárskom dvore zažil. Je tam aj príbeh, ako sprevádzal ako cisárov lokaj perzského šacha. Ten bol na oficiálnej štátnej návšteve vo Viedni a odtiaľ sa presúval vlakom do Petrohradu. Szmolena pridelili k sprievodu. Vo vlaku, niekde na území súčasnej Ukrajiny, sa stolovalo. Obed sa podával na podnosoch a tanieroch zo striebra. Služobníctvu sa nechcelo haldy riadu umývať a tak misy, taniere, ale aj príbory vyhadzovali z idúceho vlaku oknom. Nejaký úradník to však zistil, preto poslal sluhov, aby riad hľadali pozdĺž koľajníc. Väčšinu aj našli,“ opisuje jeden z príbehov.
Szmolen spomína, že šach mal aj osobných sluhov, ktorých úlohou bolo iba jedno – štekliť mu chodidlá. Opisuje aj moment, keď jeho cisárska výsosť zakopla o prah a jemu sa ju podarilo zachytiť. Františka Jozefa držal vo vlastných rukách. Niektoré zo spomienok sú však nepublikovateľné. Ako tá, keď počas služby dostal hnačku, lebo pojedol veľa hrozna.
V čase, keď Szmolen slúžil na cisárskom dvore, mal panovník štyroch komorníkov a takmer šesťdesiat lokajov. Vykonávali najrôznejšie úlohy, od státia pri dverách, odoberania plášťov a uvádzania hostí po obsluhu pri stolovaní či hygiene. Niektorí mali na starosť prevoz hostí, ďalší boli pridelení arcivojvodom a štátnym návštevám. Len časť z nich sa dostala v rebríčku lokajov tak vysoko ako Szmolen.
Banskobystričan odchádzal do dôchodku po šestnástich rokoch služby, keď sa pohádal s následníkom trónu Františkom Ferdinandom. Holec však pripomína, že cisár sa o svojich zamestnancov na dôchodku postaral. Platil im penziu, a tiež ich najbližším príbuzným. To bol v tých časoch veľký bonus.
Szmolen si však štedrý dôchodok dlho neužíval. Po vzniku republiky mu ako bývalému služobníkovi monarchu pridelili penziu v najnižšej možnej výške a roky živoril. Až na sklonku života mu dal dôchodok zvýšiť vtedajší ministerský predseda Milan Hodža, ktorý mal vzťah k monarchii a k bizarným figúrkam. Szmolen zomrel v roku 1939. Podľa Holeca je pochovaný v Banskej Bystrici, no miesto jeho posledného odpočinku je neznáme.