Draxler: Na ministerstve musí v prvom rade panovať poriadok

Dáva plán predstavu o tom, aká bude reforma školstva?
Tabuľku úloh, ktorú ministerstvo predstavilo, lebo o nej hovoríme, tvoria v podstate bežné úlohy, aké sa dávajú na poradu vedenia ministerstva. Len malá časť z nich nejako súvisí s možnou reformou školstva. V tom prípade sú formulované veľmi nezáväzne, v zmysle, že sa niečo má pripraviť, vo väčšine prípadov do konca roka. Ministerstvo, na ktorom od mája pôsobí skupina pre prípravu reforiem, doteraz nepredstavilo takmer nič konkrétne. Ale tu by som sa, ak sa to dá tak povedať, zastal ministra Plavčana. On totiž netvorí obsah zamýšľanej reformy. Zdôrazňujem, že je tam na to skupina ľudí, ktorí boli pozvaní z externého prostredia.

Sú tam aj konkrétne veci, napríklad zmena financovania základných a stredných škôl.
Ak už je tam niečo konkrétne, tak sa to, naopak, svojím spôsobom bije s diskusiami o strategickom smerovaní. Ministerstvo chce zvýšiť objem prostriedkov školám so staršími učiteľmi. Mimochodom, tento zámer zverejnili už na jeseň, potom ho rýchlo stiahli. Aká je tu nadväznosť na diskusiu o budúcnosti školstva a o modeloch odmeňovania? Je naozaj účelné, aby školy, ktoré majú starších učiteľov, dostávali väčší objem peňazí?

Stihne zaviesť ministerstvo do konca roka všetky opatrenia?
Splniteľné sú, veď sú v podstate jednoduché. Nie je však isté, či sa aj naozaj budú plniť. Videli sme, že nedávno ministerstvo odstúpilo od svojho návrhu znižovať normatív školám na druhom stupni, ktoré nie sú plno organizované, napriek tomu, že to nejaký čas avizovalo. Takže ťažko povedať, čo z toho, o čom ministerstvo dnes hovorí, sa aj naozaj splní.

Slovné hodnotenie žiaka, ktoré má byť náhradou za známkovanie, vyvolalo veľkú diskusiu. Zaslúžene?
Je to v podstate okrajová záležitosť, z ktorej sa zrazu stala nosná otázka reformy školstva. Samozrejme, že je dôležité vedieť, akým spôsobom dávať žiakom spätnú väzbu, ale to sa má učiteľ učiť robiť nielen pri vysvedčeniach, mal by vedieť dávať spätnú väzbu efektívne počas celého školského roka. O tom má byť diskusia, nie o tom, či zavádzať, alebo nezavádzať slovné hodnotenie. Inak môj názor, ak ho chcete počuť, je jasný. Áno, kombinujme to, zachovajme známky, ale dajme k tomu aj slovné hodnotenie v polroku a na konci roka. Dobré školy to tak robia aj bez zákona.

Plán obsahuje testovanie pohybových predpokladov detí, ktoré sa spomínalo už v čase, keď ste boli ministrom. Kde to uviazlo?
Veľmi málo z toho, čo sme rozbehli pred marcom minulého roku, sa dočkalo pokračovania. Vidíme, že ministerstvo nespustilo rekonštrukciu vysokoškolských internátov, napriek tomu, že to bolo dohodnuté. Nič sa neudialo s prípravou štandardizovaných vstupných testov na stredné školy, hoci minister potvrdil tento zámer po tom, ako nastúpil do funkcie. Nerozbehli sa nové programy Agentúry na podporu výskumu a vývoja, hoci vláda ich schválila už minulú zimu. Takto by som mohol pokračovať. Príprava testovania pohybových daností detí je z hľadiska fungovania školstva skôr okrajovou záležitosťou.

Rezort chce meniť model hodnotenia kvality vysokých škôl. Je to nutné?
Tu musím povedať, že v mnohom súhlasím s tým, čo priniesli autori v tézach zverejnených na jeseň. Nemá zmysel zavaliť Akreditačnú komisiu množstvom úloh tým, že musia kontrolovať každý študijný program. Dlhodobo hovorím, že akreditáciu stačí mať na úrovni študijných odborov. Takisto si myslím, že v princípe dáva zmysel zbaviť sa doterajšieho spôsobu vymenúvania profesorov a nechať to na školy a systém vnútornej kontroly kvality. Ale diabol sa skrýva v detailoch, treba to dobre nastaviť. A školy kontrolovať, či majú naozaj nábeh robiť to kvalitne.

Čo je lepšie spracované, vysoké alebo regionálne školstvo?
Od začiatku, už pri tézach, ktoré ministerstvo predstavilo na jeseň, to bolo tak, že časť, ktorá sa venovala vysokému školstvu, bola konkrétnejšia. Súvisí to pravdepodobne s tým, kto pripravoval ktorú časť téz. Mrzí ma, že sa od začiatku veľmi slabo diskutovalo o regionálnom školstve, ktoré má byť základom. Znovu sa musím opýtať, ako to, že od mája na ministerstve pôsobila skupina externých expertov, ktorí roky vystupujú v médiách s tým, že školstvo je zlé, katastrofálne, ale teraz, keď dostali voľnú ruku vytvoriť nejaký plán, nespustili ani len naozajstnú diskusiu o jednotlivých aspektoch systému.

Regionálne školstvo potrebuje viac priestoru alebo konkrétnosti?
Predovšetkým konkrétnosti. Uvediem príklad. Ak hovoríme o kvalite výučby, v prvej línii ju kontroluje riaditeľ školy. Ten je základnou manažérskou jednotkou školstva. Jeho postavenie sa od roku 1989 pritom pomerne výrazne zmenilo. Dnes ho nikto nedosadzuje, volí ho rada školy. Takto to funguje iba približne v polovici európskych krajín. Navyše má u nás riaditeľ mimoriadne široké právomoci aj povinnosti. Rozhoduje o prevádzkových financiách školy aj o tom, koho prijať na miesto učiteľa a ako ho odmeňovať. Túto kombináciu veľkej demokratickosti voľby s obrovskými právomocami vidíme iba v menšine európskych krajín. Nikde som však nezaregistroval diskusiu, či to bola zmena k lepšiemu, alebo či treba riaditeľom pri týchto nových povinnostiach, ktoré po roku 1989 dostali, nejako pomôcť. Pritom je to kľúčová vec.

Opäť sa otvára otázka platov učiteľov. Myslíte, že minister školstva dokáže s ministrom financií vyrokovať vyššie mzdy, ktoré bude garantovať zákon?
Má to dva aspekty. Jeden, že je snaha, aby sa posunulo zvyšovanie platov učiteľov z januára, ako to zvyčajne bývalo na základe kolektívneho vyjednávania, už na september. Druhá stránka veci je to, či nejakým spôsobom zaviazať aj samosprávy, aby zvyšovali platy svojim zamestnancom, týka sa to predovšetkým materských škôl. To prvé podľa mňa prejde, zvlášť ak bude politická dohoda, že to bude platiť pomerne obmedzenú dobu. A k tomu druhému, neviem, ako dopadnú rokovania so ZMOS-om, ale môj postoj je hádam dlhodobo jasný. Pred voľbami som hovoril, že urobím všetko pre to, aby sa školstvo čo najrýchlejšie zjednotilo, aby sa pedagogickí zamestnanci, ktorí sú pod samosprávami, dostali pod ministerstvo školstva. To by bolo bývalo riešenie, a nie naťahovať sa o to, či ZMOS zaväzovať zákonom.

Výsledky celoplošných testovaní žiakov by sa mali začať zverejňovať. Čomu to pomôže?
Vo všeobecnosti sa aj ja hlásim k tomu, že štát by mal, ak sa to dá, dávať verejnosti voľne k dispozícii svoje dáta. Tie môže využiť napríklad niekto v akademickej sfére a spraviť z nich užitočnú analýzu. Druhá vec je, že už len samotná anonymizácia nie je taká jednoduchá, ako to možno laikovi znie. V podstate to bude znamenať zaťaženie niektorých pracovníkov v rezorte pomerne zložitými úlohami. Neviem, na čo je to dobré, ja osobne by som sa s tým nejako extra neponáhľal. Do budúcnosti to treba riešiť systémovo, teda mať súbor pravidiel aj tímy pracovníkov, ktorí budú dozerať na to, aby sa dáta všeobecne dávali k dispozícii hocikomu, kto s nimi chce narábať. Ale neponáhľa to.

Čo hovoríte na navrhovaný etický kódex učiteľov?
Odpoviem trochu inak. Už tézy, ktoré vyšli na jeseň, veľmi zdôrazňovali úlohu učiteľa. Ale ani tézy, ani žiadne ďalšie výstupy pracovnej skupiny nepriniesli návrhy, ako by mala vyzerať personálna politika školstva. Začnime tým, kto vlastne má ísť učiť. Netvárme sa, že by to mali byť iba absolventi pedagogiky a učiteľských smerov. V mnohých európskych krajinách je to oveľa flexibilnejšie, máte viac možností, ako si po vysokej škole spraviť nejaký pedagogický certifikát. Ďalej treba riešiť to, ako vytvárať spätnú väzbu pre učiteľov. Zisťovať, čo ich trápi, aká je atmosféra na školách, aké sú typické pracovnoprávne problémy. A riešiť systém odmeňovania. Etický kódex? Áno, nejaký zmysel má, ale bez ostatných vecí, teda kvalitnej inšpekcie, dobrého systému ďalšieho vzdelávania učiteľov, aktívnej personálnej politiky, so špeciálnou pozornosťou venovanou kvalitným pedagógom, a ďalších vecí, je vám nejaký papier s názvom kódex učiteľa na nič. Nejaké návrhy v minulosti boli, nie som proti, ale bavme sa o prioritách.

Sú v akčnom pláne také úlohy, ktoré treba riešiť ešte pred reformou?
Nie. Naopak, našou slovenskou chorobou je, a to sa netýka iba školstva, že často prichádzame s riešeniami bez toho, aby sme mali nejakú predstavu, čo vlastne dlhodobo budujeme. V školstve to napríklad môže znamenať, že dáte peniaze na opravu budov škôl, ktoré o dva, tri roky zaniknú, čiže zbytočne. Alebo že sa vrhnete na prípravu nových učebníc predtým, ako spravíte kvalitný Štátny vzdelávací program. Rezort potrebuje dokument alebo súbor dokumentov, kde sa povie, čo nefunguje, aké sú alternatívy a prečo si z tých rôznych alternatív vyberáme niektoré konkrétne. Z tohto potom môžete vytvoriť víziu, ako má školstvo v budúcnosti vyzerať, a spraviť časový plán, ako sa k tejto podobe školstva cez konkrétne kroky dopracovať, od zavádzania didaktických inovácií až po infraštruktúrnu politiku. Za môjho pôsobenia sme takýto súbor pripravovali, gro z neho som po voľbách zverejnil. Na druhej strane vzhľadom na to, ako rezort v tejto chvíli funguje, vôbec nie je zdravé tlačiť na reformy. Na ministerstve musí v prvom rade panovať poriadok, až potom môžete ísť do zmien systému. Inak narobíte viac škody ako osohu.

Ktoré zmeny školstvo akútne potrebuje?
Naozaj nemá zmysel riskovať s reformami. Skôr dúfam, že sa podarí udržať v ako-tak slušnom chode kľúčové prvky systému. Treba napríklad pomôcť Akreditačnej komisii, ktorá nemá ani len slušný podporný softvér na zber údajov. Aj keď po ostatných personálnych zmenách je otázne, či táto inštitúcia ešte môže slušne fungovať. Alebo sa dá ďalej pomôcť inšpekcii, ktorej som tiež, tak, ako Akreditačnej komisii, za svojho pôsobenia, dával dodatočné finančné injekcie. Ale toho, čo školstvo potrebuje, aby sa aspoň výrazne nezhoršilo, je veľa. Ako som už povedal, od volieb sa neurobili ani len tie veci, ktoré už boli pripravované. Budúcnosť vidím v dosť temných farbách.