Fabriky ako galantský Samsung k sebe sťahujú gastarbeiterov predovšetkým z Balkánu, ale aj z iných štátov. Popri Rumunoch či Bulharoch sem dnes zvážajú čoraz viac Srbov. Prílev cudzincov cítia najmä v mestách a dedinách na južnom a západnom Slovensku.
V Šali dnes podľa primátora Jozefa Belického evidujú asi 400 Srbov, ktorí prišli za prácou a potrebujú niekde bývať. „Zväčša sa rekonštruujú zariadenia, ktoré už majú štatút ubytovne, ako to bolo v prípade bývalej slobodárne, ktorá patrila k nemocnici, alebo internátu, ktorý kedysi slúžil chemickej škole a momentálne sa tiež prerába,“ hovorí primátor.
„Nestačím sa čudovať, aké všelijaké prevádzky sa tu prerábajú na ,ubytovne' a ako sa niektorí ,podnikatelia' snažia zarobiť na týchto ľuďoch,“ napísala do Pravdy prednedávnom čitateľka zo Šale, ktorá si želala zostať v anonymite. Na provizórnu nocľaháreň sa podľa nej zmenili napríklad priestory bývalej predajne potravín v mestskej časti Veča. „Predstavte si, že by ste bývali v jednej miestnosti s cudzími ľuďmi, kde sú postele poukladané vedľa seba. A vaša posteľ by bola vo výklade bývalého obchodu s potravinami. Bez záclony,“ opísala čitateľka konkrétny príklad asi spred mesiaca.
Takéto podmienky sú nedôstojné a pani pochybuje, že sa tak dialo na základe potrebných povolení a so súhlasom hygienikov. „Neverím, že to takto funguje len u nás v Šali,“ dodala.
V bývalých potravinách dnes už cudzinci nie sú. „Ľudia, ktorí bývajú v okolí a boli všímaví, nás na to upozornili. Urobili sme tam kontrolu a ohlásili sme to na príslušné orgány, Slovenskú obchodnú inšpekciu a hygienu,“ hovorí primátor Belický. Pripúšťa, že takýchto špekulantov môže byť v meste viac. Sami cudzinci si podľa neho ochotní prijať nedôstojné podmienky, čo môžu podnikavci zneužívať. Príchod cudzích robotníkov narušil pokoj v meste. Podľa primátora sa proti ubytovniam zdvihla vlna odporu. „K upokojeniu situácie sa snažíme prispieť aspoň tým, že pri zmene účelu stavby na ubytovanie prizývame ako účastníkov konania obyvateľov z okolia aj nad rámec zákonnej povinnosti,“ podotýka Belický. Takto postupovali napríklad v prípade budovy bývalej tržnice, ktorej majiteľ požiadal o takúto zmenu. „Chce tam vybudovať dvojizbové byty. Kto v nich bude bývať, sa nedozvieme, no v súčasnej situácii to u ľudí vzbudzuje podozrenia,“ dodáva primátor.
Mesto zároveň pripravuje zmenu územného plánu, aby ubytovne nemohli vznikať v centrálnej časti mesta a jej najbližšom okolí. Meniť by sa mala len textová časť, čo môže trvať do pol roka.
Pravde sa podarilo pod zárukou anonymity hovoriť so šoférom autobusu, ktorý viackrát viezol Srbov na Slovensko z vojvodinského Nového Sadu. Prvýkrát bol po nich vlani. „Viezlo ich sto autobusov po 50 ľudí,“ opisuje dlhoročný vodič. V Novom Sade bol do času nášho rozhovoru štyrikrát.
„Chodia sem vždy na tri mesiace. Ďalšie tri mesiace sú doma a potom sem prídu zas. Keď v Srbsku vysadíme jednu várku, naberieme druhú,“ opisuje rotáciu robotníkov vodič. Na Slovensko prichádzajú prostredníctvom rôznych pracovných a personálnych agentúr. Tie podľa ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny neváhajú využiť diery v zákonoch či ich dokonca priamo porušiť.
„Vozím sem ľudí od 18 až do 50 rokov, mužov aj ženy. Často ide o potomkov Slovákov žijúcich vo Vojvodine. Mnohí z nich sa tu preto dokážu dohovoriť,“ hovorí muž, ktorý roky strávil za volantom. Na základe vlastných skúseností tvrdí, že ide o najhorších cestujúcich, akých zažil: „Niekedy neverím, v akom stave dokážu zanechať autobus.“
Medzi srbskými robotníkmi je však mnoho slušných ľudí, ktorých na Slovensko vyhnala bieda. S niektorými z nich sa spriatelil. Hovorí o učiteľke, ktorá si v Srbsku nevie nájsť poriadnu prácu. Zarobiť doma dokáže 180 až 200 eur v čistom. „Jej muž by do zahraničia nešiel, tak sa stará doma o niekoľko hospodárskych zvierat. A ona peniaze, čo tu zarobí, posiela domov. Na Slovensko ju nasledoval aj jej syn a sestra,“ približuje príbeh srbskej učiteľky šofér, ktorý vozí na Slovensko jej krajanov.