Tradíciu tylovej čipky zachraňujú kopaničiarky

Tylová čipka z kopaníc má pôvod v belgickej čipke, ktorá sa k nám dostala cez české územie. Výroba čipiek sa na Slovensku rozšírila v druhej polovici 16. storočia s príchodom baníkov a ich rodín z Nemecka. „Na prelome 19. a 20. storočia bolo na Slovensku 18 oblastí alebo lokalít, v ktorých sa paličkovali osobité čipky,“ uvádza etnológ Slovenskej akadémie vied Juraj Zajonc. Čo vŕšok prejdeš, to inú čipku nájdeš, hovorí upravená povedačka.

Výrobu tylovej čipky priniesli do kopaničiarskej obce Krajné dve sestry z českého Vamberka. „Ich príchod koncom 80. rokov 19. storočia je podložený kronikami. Táto informácia sa niesla aj cez staré čipkárky. Bohužiaľ, mená sestier sa nám zatiaľ zistiť nepodarilo,“ hovorí čipkárka Ivana Marková (40) z Brezovej pod Bradlom, ktorá je vedúcou Klubu pletenej cipky Brezová. Vysvetľuje, že na kopaniciach používajú názov „pletená cipka“ s tvrdou výslovnosťou. Aj predtým sa tu plietli čipky, no boli hrubšie. Jemnejšie a vzácnejšie tylové čipky si ženy kupovali na jarmokoch alebo u podomových predajcov.

S príchodom českých sestier do Krajného sa začala nová éra. Miestne ženy sa pod ich vedením naučili paličkovať čipky podľa vzorov, ktoré so sebou sestry priniesli, a začali si ich vyrábať sami. „Venovali sa tomu počas zimy alebo po nociach,“ hovorí rodáčka z Brezovej. Ak bola čipkárka veľmi šikovná, mohla sa tým aj živiť. „Poznala som ženu, ktorej čipky boli také žiadané, že plietla na zákazku. Išlo však o výnimočné prípady,“ dodáva pani Ivana. Z Krajného sa tylová čipka rozšírila aj do ďalších usadlostí a obcí v okolí Myjavy a Brezovej pod Bradlom.

Tylová čipka bola neoddeliteľnou súčasťou slávnostného ženského kroja. „Používala sa na čepcoch, ručníkoch, rukávcoch či sviatočných zásterách,“ vymenúva vedúca klubu. Širšiu čipku s bohatšími vzormi si mohli dovoliť majetnejšie ženy. „Staršie ženy či vdovy nosili užšie čipky so striedmejšími a jednoduchšími vzormi,“ približuje brezovská rodáčka. Iné čipky nosili slobodné a iné vydaté. Prehliadnuť sa nedali ani regionálne rozdiely. „Myjavské ženy nosili vždy širšie čipky ako brezovské ženy,“ dopĺňa pani Ivana.

Ivana Marková, čipkárka Ivana Marková vedie klub čipkárok v Brezovej.

Čipkou sa zdobili aj obradové textílie pri krste. „Prikrývalo sa nimi dieťa, s ktorým žena išla prvýkrát po šestonedelí do kostola,“ opisuje čipkárka. Bola aj na slávnostných kamžiach (biely bohoslužobný odev) evanjelických farárov. Dnes sa používa ako aplikácie na šaty, objavujE sa tiež na obrusoch i záclonách.

Čipkárky z klubu sa snažia reštaurovať, ale aj inovovať staré vzory. „Stále sa nám darí objavovať niečo nové. Súvisí to aj s tým, že tie lepšie čipkárky sa snažili vložiť do pôvodného vzoru nejaký vlastný prvok a tak sa odlíšiť od ostatných,“ približuje pani Ivana. Tylové čipky majú názvy odvodené od vzorov. Včeličková, panenková, hrušková, jabĺčková či hrebienková.

Čipka z Myjavskej pahorkatiny vyniká jemnosťou. Na jej výrobu treba najtenšie bavlnené nite, ktoré si čipkárka namotá na paličky. Ich počet závisí od šírky vzoru. „Čipka na čepiec mala šírku 9 až 10 centimetrov. Pri jej výrobe je potrebných 160 až 200 paličiek,“ spresňuje vedúca klubu.

Čipkárka spletá nite prácou s paličkami, pričom každú väzbu zachytáva špendlíkom do dierok na koženom remeni. Je pripevnený na takzvanej babe – valci z pevnej látky, ktorý je vyplnený senom. Naučiť sa to nedá za chvíľu. „Treba to cibriť pravidelným cvičením ako hru na klavíri. V klube krajnianskej čipky v Krajnom máme veľmi talentovanú učnicu, ktorá je už po dvoch rokoch na vysokej úrovni,“ podotýka s hrdosťou brezovská čipkárka. Pletenie čipky nie je podľa nej len o zručnosti. V spleti nití musí čipkárka vidieť, ako by vzor mal vyzerať.

Pani Ivanu prekvapilo, že v kolíske tylovej čipky v Bruggách sa čipke dnes už takmer nikto nevenuje. „V združení, ktoré som tam navštívila, sa jej venujú iba dve ženy a tie poznajú len veľmi málo tých, čo ešte dokážu paličkovať túto pôvodnú čipku,“ dodáva. Podobne je to podľa nej aj v českom Vamberku.