O rehabilitácii mladého východonemeckého utečenca rozhodol v pondelok Okresný súd Bratislava I na základe zákona 119/1990 o súdnej rehabilitácii. Súd uznal za nezákonné konanie pohraničnej stráže, ktorá na Tautza vypustila psov, napriek zraneniam mu neposkytla pomoc a nechala ho vykrvácať.
Z vyše 320 prípadov úmrtí na prísne stráženej československej hranici so Západom bolo 42 na Slovensku. Ústav pamäti národa už v roku 2008 podal trestné oznámenie v prípade Hartmuta a 41 ďalších obetí. Vtedajší generálny prokurátor Dobroslav Trnka všetky zamietol. Rehabilitácia podľa spomínaného zákona sa tak dosiaľ v praxi vzťahovala len na odsúdených vtedajšími súdmi.
Doteraz nerehabilitovali ani jednu obeť
„Spomedzi 42 obetí zdokumentovaných prípadov usmrtenia pri úteku na slovensko-rakúskej časti niekdajšej Železnej opony až do tohto týždňa nebola pravdepodobne rehabilitovaná ani jedna obeť,“ potvrdil riaditeľ Sekcie dokumentácie Ústavu pamäti národa Ján Endrődi. Či sa v súčasnosti na generálnu prokuratúru obrátili aj pozostalí z ďalších takýchto prípadov, potvrdiť nevie. „Keďže ÚPN nie je ani v takomto konaní priamym účastníkom, prokuratúre nevyplýva povinnosť nás o tom informovať,“ vysvetlil.
Hartmut Tautz sa pred viac ako tridsiatimi rokmi pokúsil prekonať hranicu s Rakúskom na území Petržalky. Tento úsek si pravdepodobne vybral len pre blízkosť obce Kittsee. Doma, v Magdeburgu, povedal, že ide na školský výlet do vtedajšieho Leningradu a pricestoval 1. augusta 1986 do Bratislavy. Ubytoval sa na internáte Družba v Karlovej Vsi. Trvalo týždeň, kým sa odhodlal a za tmy sa pokúsil prekonať hranicu. Po prestrihnutí plota sa vybral cez kukuričné pole smerom k rakúskej hranici vzdialenej len desiatky metrov, kde ho dostihli dva vlčiaky, tzv. svorka samostatne útočiacich psov. „Supov“ používala pohraničná stráž od 60. rokov minulého storočia, keď zrušili finančne náročné vysokonapäťové eletrické ploty.
Foto: ÚPN
Pohraničníci Ivan Hirner a Oldřich Kovář našli pri útočiach psoch krvácajúceho Hartmuta s viacerými zraneniami ležať na bruchu. Namiesto pomoci ho začali vypočúvať a preskúmavať okolie. Až po skončení výsluchu ho previezli do Vojenskej nemocnice. Zraneniam však ešte v noci podľahol.
Prelomové rozhodnutie súdu
Advokát Lubomír Müller, ktorý v prípade zastupoval rodinu obete, sa otázkou nevinne perzekvovaných v bývalom Československu zaoberá dlhodobo. Ani v Českej republike mu však nie je známy prípad rehabilitácie obete pohraničnej ochrany. „Pokiaľ ide o usmrtenie na hraniciach, tak rovnako ako v prípade Hartmuta Tautza bude záležať hlavne na pozostalých. Návrh na rehabilitáciu by však mohol podať aj vecne a miestne príslušný prokurátor,“ vysvetlil.„Ústav pamäti národa vníma rozhodnutie súdu ako prelomové. Konečne po mnohých desaťročiach sa dostalo trúchliacej rodine morálneho zadosťučinenia. V doterajšej praxi slovenskej justície je to mimoriadny úspech,“ zhodnotil predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa Ondrej Krajňák.
Rozhodnutie súdu privítal aj Ľubomír Morbacher z občianskeho združenia Living Memory. Kladie však zásadnú otázku: „Ako je možné, že komunistický totalitný režim pripravil niekoho o život, štát odškodní jeho rodinu a zároveň justícia zastavením trestného stíhania v prípade usmrtených legitimizuje tajné predpisy o používaní elektrických plotov, samostatne útočiacich svoriek psov a odmieta potrestať páchateľov?“
Hartmutovi Tautzovi odhalili v auguste minulého roku v hraničnom pásme medzi Petržalkou a Rakúskom pamätnú tabuľu pri príležitosť 30. výročia jeho smrti.
V januári 2017 dosiahol aj poľský Ústav pamäti národa začatie trestného konania v prípadoch poľských utečencov zabitých vysokým napätím na československej hranici počas komunizmu. Hlavným zodpovedným má byť niekdajší minister vnútra a bývalý československý premiér Lubomír Štrougal.