Pri príležitosti 60. výročia od položenia základov „jedinečného projektu prosperity a mieru v Európe“ to vyjadril prezident Andrej Kiska na sociálnej sieti.
„Základ toho všetkého položilo 25. marca 1957 v Ríme šesť krajín odhodlaných nedopustiť, aby sa v Európe zopakovalo polstoročie hrôz, utrpenia a úpadku. Cesta k takejto zásadnej premene nebola jednoduchá, ani samozrejmá. Dláždili ju trpké skúsenosti z opakovaných konfliktov. Obe svetové vojny zanechali za sebou spustošené a vyčerpané územia posiate cintorínmi a hrobmi miliónov padlých," uviedol prezident, podľa ktorého bol vznik Európskeho hospodárskeho spoločenstva krátko po konci druhej svetovej vojny a začiatku Studenej vojny malým zázrakom. „Zázrakom, ktorý by sa však nestal, nebyť silnej vôle vtedajších politických lídrov a podpory ľudí," dodal.
Pripomenul, že povojnová generácia pred podpisom Rímskych zmlúv musela prekonať mnohé prekážky. „Akú prezieravosť, odhodlanie a oddanosť hodnotám solidarity a spolupráce si to vyžadovalo v krajinách, ktoré len pár rokov predtým posielali na seba armády v krvavej vojne," reagoval a vyzval, aby sme na to nezabúdali.
„Nech sa nám zdá súčasná situácia v EÚ neistá a komplikovaná, nech je náš názor na ďalšiu integráciu taký či onaký. Nemôžeme tých 60 rokov zahodiť v mene malicherných sporov a pochybných politických záujmov. Povinnosťou našej generácie je vyriešiť výzvy, ktoré pred nami v Európe stoja. A udržiavať európsky projekt mierovej spolupráce v silnej kondícii a dobrom zdraví. Európska únia je naším najdôležitejším spoločným dielom a buďme hrdí na to, že môžeme byť pri tom," uzavrel Kiska.
Rímske zmluvy je súhrnný názov pre dve zmluvy, ktoré predstavitelia Francúzska, Talianska, Spolkovej republiky Nemecko, Belgicka, Luxemburska a Holandska podpísali 25. marca 1957 v Ríme. Konkrétne podpísali dve zmluvy, zmluvu o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (dnes známa ako Zmluva o fungovaní EÚ) a Zmluvu o založení Európskeho hospodárstva pre atómovú energiu. Tieto zmluvy, ktoré vstúpili do platnosti 1. januára 1958, sú jedným zo základov neskoršej európskej integrácie. Oba dokumenty boli viackrát menené, naposledy Lisabonskou zmluvou.