Riaditeľka Strednej zdravotníckej školy v Trnave Valburga Lobotková ani raz za svoju viac ako tridsaťročnú prax napriek množstvu ťažkých rozhodnutí a klesajúcej popularite učiteľského povolania neuvažovala o tom, že zo školstva odíde.
Pedagogickú kariéru považuje za poslanie a kto pre ňu nie je zapálený, nemal by ju podľa nej ani skúšať.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Práca pedagóga bola jej snom. „Už ako deti sme sa hrávali na učiteľky,“ spomína pani Valburga. Pred maturitou na gymnáziu riešila dilemu, aké predmety si vybrať. Nie preto, že by zvažovala, ktorými najľahšie prejsť, ale preto, že ich mala rada veľa. Nakoniec si vďaka učiteľovi matematiky vybrala tento predmet a podľa triedneho učiteľa aj biológiu a chémiu.
„Takže moje aprobačné predmety sú matematika a chémia. Po absolvovaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského som si hľadala miesto v Trnave a skončila som na vtedajšom Strednom odbornom učilišti strojárskom,“ pokračuje ocenená pedagogička. Začiatky boli podľa nej veľmi náročné, v tom čase sa totiž u nás vzdelávali aj študenti z Vietnamu a práve v tomto učilišti mali jednu celú triedu, pretože ich zamestnávali Trnavské automobilové závody. Ako čerstvá absolventka tak dostala rovno zahraničných študentov.
Aj v zdravotníctve, aj v školstve sú veľké problémy, a napriek tomu musím povedať, že záujem o našu školu a o zdravotnícke povolania na trhu neklesá.Valburga Lobotková
„Učila som ich napríklad aj slovenčinu a občiansku, ale potom ma zachránila školská inšpekcia, pretože sa prišli pozrieť, ako sa zahraniční študenti učia a okamžite sa to muselo zmeniť. Odvtedy učím už iba svoje aprobačné predmety matematiku a chémiu,“ hovorí Valburga Lobotková.
Po niekoľkých rokoch praxe na učilišti sa z nej stala zástupkyňa riaditeľa. Potom ju oslovil jej bývalý učiteľ matematiky, aby mu išla robiť zástupkyňu na strednú zdravotnícku školu, ktorej v tom čase šéfoval. Na tejto pozícii zostala viac ako 20 rokov a teraz je už ôsmy rok riaditeľkou školy. „Som veľmi spokojná, práca ma nesmierne baví a napĺňa. Vôbec to nevnímam ako svoju prácu, ale ako moje hoby, pretože vybavovať, zariaďovať, organizovať, zabezpečovať, to je môj život,“ hovorí.
Trnavská zdravotnícka škola sa podľa jej riaditeľky od iných stredných škôl odlišuje hlavne duchom a atmosférou, keďže pripravuje mladých ľudí na povolania, ktorých náplňou je starostlivosť o chorých a odkázaných na pomoc.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Pôvodne táto škola vzdelávala iba zdravotné sestry, preto sa tradične nazývala aj „sesterská“. Postupne však pribúdali odbory ako masér či farmaceutický laborant, ktoré lákajú nielen študentky, ale aj študentov. Zdravotnícka škola už teda automaticky neznamená dievčenská škola. Masérky a maséri sú v rovnakom početnom pomere. V rámci vyššieho odborného štúdia sa tu vzdelávajú študenti v odboroch diplomovaná všeobecná sestra a diplomovaný fyzioterapeut. V druhom spomínanom odbore chlapci dokonca prevládajú.
„Aj v zdravotníctve, aj v školstve sú veľké problémy, a napriek tomu musím povedať, že záujem o našu školu a o zdravotnícke povolania na trhu neklesá. Stále otvárame plné počty tried. Napríklad vo štvrtok sme mali talentovú prijímaciu skúšku pre študijný odbor masér, kde bolo 63 prihlásených a zobrať môžeme iba 30,“ spresnila riaditeľka. Keďže niektorí žiaci k nim dochádzajú zo širšieho okolia, škola má kompletne naplnený aj internát.
Pani Valburga stále učí matematiku, ale ako riaditeľka už iba dve hodiny. Mrzí ju to, hlavne pre menší kontakt so študentmi, ale napriek tomu ho nestráca. „Musím poznať ich názory a ohlasy, musím vedieť, čo sa im páči a čo nepáči, čo chcú zlepšiť, pretože im hovorím, že sme tam pre nich. Mám však veľa riaditeľských povinností a stále pribúdajú. Sme veľká škola, máme internát a školskú jedáleň. Takže hovorím, že sme firma s troma prevádzkami,“ dodáva.
Ako by charakterizovala učiteľské povolanie? „Kreatívne, neviem, či sa v tomto vôbec dá porovnať s inými. Mám každý deň úplne iný. Musíte riešiť nepredvídateľné situácie, veci, na ktoré človek nie je pripravený, ale musí zaujať stanovisko. To je, myslím, na tejto práci fantastické. A zároveň aj mňa študenti veľmi obohacujú,“ zhrnula. Dnešní mladí ľudia podľa nej čakajú veľké finančné ohodnotenie, a to bohužiaľ v školstve nie je hneď.
Za svoju prácu bola pani Lobotková už v minulosti ocenená Malou medailou sv. Gorazda i pamätnou medailou a pamätným listom predsedu Trnavského samosprávneho kraja. „Je to pre mňa naozaj veľké zadosťučinenie. Človek sa dokáže vypracovať. Dokáže veľké veci, len musí chcieť,“ hovorí.
Valburga Lobotková je jednou z viac ako 80 pedagógov a osobností z oblasti školstva i spoločenského života, ktorým v piatok minister školstva Peter Plavčan odovzdal Veľké a Malé medaily sv. Gorazda a ďakovné listy. Ide o najvyššie rezortné vyznamenania, ktoré každý rok udeľujú pri príležitosti Dňa učiteľov. „Vy všetci ste pre nás krásnym dôkazom, že stojí za to prekonať ťažkosti tohto povolania, ktoré prináša ovocie pre celú spoločnosť,“ vyhlásil minister na slávnostnom odovzdávaní ocenení.