Lajčák: Bez jednoty brexit prehráme

, 03.04.2017 07:36
lajčák
Minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák. Autor: ,

"Rokovania o vzťahoch medzi Európskou úniou a Britániou by sa mohli inšpirovať rozdelením Česko-Slovenska,“ uviedol pre Pravdu minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák. V piatok sa šéf slovenskej diplomacie zúčastnil na schôdzke s rezortnými kolegami z krajín NATO.

Ako je Slovensko spokojné s návrhom pravidiel, ktorými by sa mali riadiť rokovania o brexite a ktoré predstavil predseda Európskej rady Donald Tusk?
Z pohľadu Slovenska sme s týmto návrhom pravidiel spokojní. Sú jasné, pomerne priamočiare a sebavedomé. Vysielajú signál, že je to Británia, ktorá odchádza z Európskej únie aj z jednotného trhu a colnej únie, zatiaľ čo EÚ prináša riešenie. Pravidlá obsahujú naše priority. Jednota dvadsaťsedmičky. Jeden balík rokovaní, žiadne jednotlivé diskusie. Integrita jednotného trhu, nijaké vyberanie si hrozienok. Rovnováha práv a povinností, reciprocita, nediskriminácia. Súhlasíme s fázovaním rokovaní. Návrh pravidiel tiež jasne ukazuje, že politická časť procesu bude v rukách Európskej rady. Samotné rokovania bude viesť Európska komisia. Ale prechod z jednej fázy procesu do ďalšej je na rozhodnutí rady.

EÚ nastavuje isté pravidlá. Kde sa však v tomto rámci bude pohybovať Británia?
V liste, ktorým britská premiérka Theresa Mayová spustila brexit, sa na šiestich stranách štyri razy hovorí o potrebe paralelných rokovaní. Je to priorita Londýna. Vo štvrtok mi volal minister pre brexit David Davis. Pýtal sa ma, ako sme prijali spustenie článku 50 Lisabonskej zmluvy. Ocenil som konštruktívneho ducha a to, že po deviatich mesiacoch po referende sú už veci jasné. Ale Davis aj túto príležitosť využil na zdôraznenie, aké kľúčové sú pre Britániu paralelné vyjednávania. No z nášho pohľadu majú sekvenčné rokovania logiku. A odrážajú aj literu článku 50, ktorý hovorí iba o vystúpení, berúc do úvahy charakter budúcich vzťahov. Davis uviedol, že bude stále k dispozícii na konzultácie počas rokovaní. Je logické, že Británia bude testovať jednotu EÚ.

Podarí sa ju zachovať?
Ak nebudeme jednotní, prehráme. Momentálne mám z atmosféry v únii dobrý pocit. Keby sme neboli jednotní, malo by to fatálne následky. Pri všetkom rešpekte k Británii je jedna vec jasná. Po vystúpení z EÚ musí byť krajina v menej výhodnej pozícii ako sú členské štáty. Je to otázka nášho prežitia. Pri Británii nám ide o zachovanie maximálne dobrých vzťahov, aké sú možné s nečlenskou krajinou EÚ. Európa predstavuje nesmierne atraktívny koláč, nech si tvrdí kto chce, čo chce. Nemôžeme dovoliť nikomu, aby si z neho vyberal hrozienka. Dvadsaťpäť rokov som sa odmietal deliť o know-how rozdelenia Česko-Slovenska. Teraz však hovorím, že sa tým môžeme nechať inšpirovať.

Prečo?
Rozdelenie Česko-Slovenska mohlo dopadnúť úplne inak. Mohla prevážiť snaha jeden druhého ponížiť, potrestať. Našťastie zvíťazila zodpovednosť voči občanom a budúcnosti. Založila tie vzťahy, ktoré majú Česi a Slováci dnes. Preto si naozaj myslím, že aj EÚ, aj Británia sa tým môžu inšpirovať.

Hovoríme o jednote EÚ, ale v stávke je možno aj jednota Británie, keď sa pozrieme na Škótsko alebo Severné Írsko. Mohla by to únia využiť vo svoj prospech a zatlačiť na Londýn?
Nebolo by to férové. Britské usporiadanie je pomerne komplexné. Je to však ich vnútorná vec. Nemali by sme do toho zasahovať. Od Británie očakávame férový prístup a takisto sa musíme správať aj my.

Nakoľko brexit ovplyvní rokovania o fungovaní EÚ?
Veľmi výrazne. Brexit nie je len o dohode s Britániou. Je to aj prvé verejné predstavenie sa Európy vo formáte dvadsaťsedem členských krajín. Komunikovali sme našu víziu únie od Bratislavy cez Vallettu až po Rím. Teraz prichádza skúška v praxi. Priebeh rokovaní s Britániou a ich výsledok veľmi výrazne ovplyvní nastavenie fungovania dvadsaťsedmičky. Preto je nesmierne dôležité, aby sme boli jednotní. Aby sme realizovali tie ambície, s ktorými vstupujeme do vyjednávaní. Lebo to bude mať veľký dosah, aj psychologický dosah, na budúcnosť únie.

V čom spočíva budúcnosť?
Budúca EÚ musí byť únia, ktorá viac počúva svojich občanov. A únia, ktorá si uvedomuje, že neexistuje homologizovaný európsky občan. Ak je silou aj mottom EÚ, že sme jednotní v rôznorodosti, tak to musíme rešpektovať. Napríklad pri riešení migračnej krízy sme videli jasnú tendenciu ignorovať, že máme rôzne historické aj mentálne zázemie. Potrebujeme všetci ťahať za jednej povraz. Ale Európa založená na filozofii, že všetko musí sedieť každému, nemôže fungovať.

Aká by teda mala byť jej filozofia?
Že všetci prispejeme najlepšie, ako vieme a môžeme. Každý svojím spôsobom. Toto je Európa, ktorá má perspektívu. Ďalším prvkom je, že inštitúcie síce majú užasnú administratívnu kapacitu, ale tvorba politík musí prichádzať od členských štátov. Samozrejme, je potrebné rešpektovať rozdelenie kompetencií. Nemôžeme si dovoliť nejaký boj medzi inštitúciami. A je tu ešte niečo, čomu venujeme pomerne málo pozornosti v EÚ, a myslím si, že je to chyba.

Čo máte na mysli?
Dnes sme vo fáze novej definície globálnej politiky. Sme svedkami jasného posunu od jednopolárneho sveta k multipolárnemu. Spojené štáty sú jasným pólom. Rusko a Čína sa výrazne etablovali ako hráči, ktorých je potrebné brať do úvahy. EÚ by toto obdobie mala využiť, aby rovnako získala postavenie jedného z pólov. Na to sa však musíme globálne angažovať. Cítim tendencie a počúvam hlasy, ktoré hovoria, že na to teraz nie je čas, že sa musíme sústrediť na vnútorné problémy. Nesúhlasím s tým. Svet okolo nás čaká na angažovanú úniu. Neznamená to iba, že budeme posúvať peniaze tu a tam. Musíme mať vlastný hlas. Osobitne v regiónoch v Európe musíme dať jasne najavo, že EÚ je tu lídrom, ktorý formuje dianie. Bolo by veľmi zlé, keby sme pri riešení našich vnútorných problémom takpovediac prespali fázu, keď sa môžeme etablovať ako vážny hráč na globálnej úrovni. Nielen ekonomický, ale aj politický.

Sme však na vlastný hlas dostatočne jednotní?
Sme toho schopní. Ale, ako hovorím, poukazujeme na to, že nemáme čas, že riešime vlastné problémy. Zanedbávame susedov. Lenže neexistujú ich problémy, ktoré by sa nás nedotýkali. Je potrebné si uvedomiť, že migračná kríza by bola v úplne inej podobe, keby nám balkánske krajiny nepomohli. Sú tu aj energetické otázky, problém návratu zahraničných bojovníkov. Sú to naše spoločné problémy. A je naším problémom, aby európske krajiny Balkánu vyznávali európske hodnoty. Ak ich necháme vo vzduchoprázdne, tak o päť rokov už môžeme byť niekde úplne inde. Tak ako mám dobrý pocit z toho, ako sme sa spoločne postavili k odchodu Británie, tak nemám dobrý pocit z toho, ako vnímame našu globálnu úlohu. Máme kapacity, ale nemáme vôľu.

Spomenuli ste multipolárny svet. Americký minister obrany James Mattis označil Rusko za strategického konkurenta Západu. Súhlasíte s takýmto hodnotením?
S Ruskom máme problém tri roky. Ale vždy, keď mám problém, nezačínam tým, že obviňujem druhú stranu, ale tým, že si kladiem otázku, či som ja neurobil nejakú chybu. Nechcem sa pozerať na vzťahy s Ruskom čierno-bielo. Že my robíme všetko správne a Moskva nesprávne. Problémom je odcudzenie. Žijeme vo dvoch vzájomne sa nedotýkajúcich svetoch. My sa ubezpečujeme o našej pravde a Rusko zase o svojej. Po anexii Krymu, a Krym bol anektovaný, o tom niet pochybností, sme zareagovali rýchlo a prijali sme sankcie. Skonštatovali sme, že vzťahy s Ruskom nemôžu byť rovnaké ako predtým. Ale prešli tri roky a my sme sa nikam neposunuli. Nemáme stále zadefinované, aké chceme mať vzťahy s Ruskom. Nestačí ho len kritizovať. Ani démonizácia, ani idealizácia Ruska nie sú cestou. Aj v slovenskej verejnej debate vidím tieto dve polohy. Je potrebné brať Rusko také, aké je. Je to globálny hráč, stály člen Bezpečnostnej rady OSN, jadrová veľmoc. Je to krajina, bez ktorej sa nedá vyriešiť množstvo globálnych problémov. Politiku smerom k nemu si musíme zadefinovať. NATO našlo svoju polohu. Na jednej strane je to obrana a odstrašovanie a na druhej dialóg s Moskvou. Aliancia má na to aj platformu, teda Radu NATO-Rusko.

Ale tá existuje už dlho.
Áno. Ale opäť sme ju začali využívať. Minulý rok sa zišla viac ráz ako za dva roky predtým. Opakovane hovorím, že ako diplomat verím v potrebu dialógu. Kritický dialóg je lepší ako žiadny. EÚ ho nevedie. Namiesto toho, aby sme hovorili o Rusku a Rusko o nás, mali by sme si sadnúť za jeden stôl, nájsť nejaký formát. Mať veci, kde sa dohodneme, lebo také sú. A sú aj také, kde sa nedohodneme. Tri roky od Krymu sme istým spôsobom premrhali. Čierno-biela debata nás nikam neposunie.

Rusko nás démonizuje oveľa viac, ako démonizujeme my jeho. Jeho agenda je nás oslabiť. Chápem potrebu dialógu, ale nie je na Rusku, aby urobilo ústretový krok, ktorý za tri roky nebol žiadny?
Áno, na dialóg sú potrební dvaja. Rusko hrá svoju rolu vo vzťahu k nám. Je to jasné. Ale o to viac je potrebné sadnúť si za stôl a povedať si veci z očí do očí. Po Kryme som očakával, že Rada ministrov zahraničných vecí EÚ dá jednoznačný mandát vysokej predstaviteľke EÚ pre zahraničnú politiku Federice Mogheriniovej, aby veci riešila. Aby išla do Moskvy a Kyjeva toľko ráz, koľko by to bolo potrebné. Mandát však nedostala. V zásade to bol príkaz, aby do Moskvy a Kyjeva v mene únie nejazdila. Vznikol normandský formát, ktorý sme podporili a zobrali na vedomie, lebo nič iné nemáme. Dialóg beží na úrovní individuálnych štátov, ale EÚ tu nie je žiadnym hráčom. Je to aj jeden z príkladov, keď som hovoril o tom, že únia sa musí prejaviť ako globálny hráč. Sme polarizovaní. Sú ľudia, ktorí sa pozerajú na Rusko veľmi kriticky, a zase tí, čo si ho idealizujú. Chýba nám zdravý rozum. Budujme vzťahy s Ruskom na základe faktov, nie prianí.

Ktoré sú teda oblasti, kde sa s Ruskom dohodnúť nedá a naopak?
Nemyslím si, že by som to mal prezentovať cez médiá. Dialóg je v diplomacii nezastupiteľný. Pripomeniem však dohodu o iránskom jadrovom programe, kde Rusko hralo zásadnú úlohu. Dnes je Moskva hlavným hráčom v Sýrii. Rusko je náš partner v Afganistane.

Je náš partner v Afganistane alebo podporuje Taliban?
Do značnej miery sa s Ruskom o Afganistane dá rozprávať, aj sa rozpráva. Jednoducho témy na diskusiu existujú. Len trávime veľa času hovorením o Rusku. My sa zakopávame v našich zákopoch, oni zase vo svojich.

V akom zákope je teraz Amerika po nástupe vlády Donalda Trumpa? Po stretnutí v NATO ste povedali, že máte dobrý pocit z ministra zahraničných vecí Rexa Tillersona. Mnohé pozície vlády USA sú však nejasné. Vyrieši sa to, bude pokračovať transatlantická spolupráca?
Nepochybujem o tom. Nesúhlasím s tým, že by boli Američania v zákope. Sú vo fáze budovania novej administratívy. V podmienkach USA to vždy zaberá istý čas. Je očividné, že táto vláda na to potrebuje ešte viac času, ako bolo zvykom. Na dátum, aký máme, je v administratíve neštandardne veľa neobsadených pozícií. Na druhej strane sú už priority Bieleho domu vo vnútornej aj v zahraničnej politike zreteľné. Doma je to naozaj snaha presadzovať záujmy USA. Aj za cenu odstúpenia od niektorých medzinárodných záväzkov, čo nie je pre nás dobrá správa. V zahraničnej politike je jasné, že prioritou je boj proti terorizmu. Pod to sa podpisujeme. Sme presvedčení, že je to hlavná hrozba a mali by sme na ňu reagovať. Pokiaľ ide o transatlantické vzťahy, tak viceprezident Mike Pence, aj minister zahraničných vecí, aj minister obrany sa v mene amerického prezidenta k existujúcim záväzkom prihlásili. Neočakávam dramatické zmeny v zahraničnej politike USA. Pre mňa je to však aj príležitosť pre EÚ. Na väčšiu emancipáciu. Sme v neobvyklej situácii, keď náš hlavný spojenec a naše strategické priority nie sú úplne tom istom mieste. USA odstupujú od niektorých vecí. Zdá sa, že to bude dohoda o boji s klimatickými zmenami. Týka sa to aj pravidiel medzinárodného voľného obchodu. Je to však príležitosť, ktorá by nás mala trocha povzbudiť v tom, aby sme si začali uvedomovať EÚ a zabojovali za naše záujmy.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

0 debata debata
Viac na túto tému: #Miroslav Lajčák