Hlavnou témou Olympiády ľudských práv je tento rok sloboda myslenia, svedomia, prejavu a vyznania. Bolo ťažké moderovať diskusný večer so stredoškolákmi na túto tému?
Rozprávali sme o holokauste, keďže bolo výročie prvých transportov zo Slovenska. Veľa sa diskutovalo o ľudskej povahe, o tom, ako sa človek mení na zlého alebo dobrého. Máme tiež 40. výročie Charty 77, a tak sme hovorili o helsinskom procese a o časoch za socializmu. Dnešní mladí ľudia neveria tomu, aká bola vtedy atmosféra, ako to bolo so slobodou prejavu či vyznania. Medzi hosťami boli zástupcovia dvoch hlavných konfesií – katolíckej a evanjelickej. Ich vyjadrenia boli veľmi úprimné a otvorené, napríklad keď sa hovorilo o Lutherovi a jeho protižidovských výpadoch.
Čo najviac zaujímalo študentov?
Študentov zaujíma všetko. Ale pripomínam, že títo študenti sú výber najlepších z najlepších. Hoci sa vždy sťažujeme, že nie je doriešená otázka vzdelávania k demokracii a ľudským právam a na vplyv sociálnych sietí, napriek tomu som každý rok milo prekvapený z toho, akí sú tí študenti sčítaní a zároveň triezvo uvažujú.
Ako vnímajú ľudské práva? Sú pre nich len učivom alebo ich berú ako niečo, čo sa týka bežného života?
Títo študenti si dobre uvedomujú, že ľudské práva sa týkajú všetkých oblastí života. Ale nedá sa to zovšeobecňovať, lebo títo sú naozaj výberová vzorka. Varoval by som každého, kto sem príde, vrátane ministerských úradníkov, že aj keď tu vidia šikovných študentov, neznamená to, že situácia vo vzdelávaní k demokracii a ľudským právam na školách je dobrá. V skutočnosti je zlá a oni sú skôr výnimka z pravidla. Napriek zlej situácii je tu určitá skupina učiteľov a učiteliek, ktorých to baví, zaoberajú sa tým, aj keď to nemajú dobre ohodnotené, vedú k tomu žiakov. A tých to zaujíma, pýtajú sa, neuspokoja sa s jednoduchými odpoveďami. Je veľmi dobré, že takíto ľudia sú a že olympiáda napriek všetkým ťažkostiam funguje. Ale nemôžeme si myslieť, že je to celkovo dobré. Všetci vieme, že to dobré nie je.
Ako by mala vyzerať výchova k ľudským právam?
Výchova k ľudským právam má niekoľko komponentov. V ústave máme napísané, že hlavnú zodpovednosť za výchovu detí nesú rodičia. Niekedy sa na to odvolávajú politici, dosť často rodičia alebo určité skupiny rodičov, najmä kresťanských. Nedávny veľký výskum o mládeži v šiestich krajinách strednej Európy však ukázal zaujímavú vec. Mladých sa pýtali, či sa doma s rodičmi alebo s priateľmi rozprávajú o spoločenských a politických otázkach. Na Slovensku sa ukázalo, že tak pravidelne robí len 22 percent mladých, čo bolo najmenej zo všetkých krajín. Na porovnanie, v Nemecku to bolo až 48 percent. Práve preto musí mať škola v tejto oblasti ešte väčšiu úlohu. Ale úloha školy musí byť dobre zadefinovaná. Nemôže to byť jednotná socialistická škola, ktorá má všetko nalinkované, ale slobodná škola s učiteľmi, ktorí sú pripravení viesť deti k demokracii demokratickým spôsobom.
Takže hlavnú úlohu má škola?
Závisí aj od politikov. Aby to nebolo tak, že deti v škole vedú proti extrémizmu a rôznym -izmom, a tie zároveň z celého politického priestoru počúvajú nenávistné reči a dezinformácie, vnímajú hľadanie obetných skupín. Nehovorím len o Kotlebovi. Treba skôr bojovať proti koreňom a príčinám toho, prečo sú mladí náchylní voliť Kotlebu. To je problém, nie samotný Kotleba. Pri celej politickej ofenzíve proti extrémizmu uniká pointa.
Ľudskoprávni aktivisti už desať či pätnásť rokov tvrdia, že na Slovensku neexistuje premyslený dlhodobý plán vzdelávania k demokracii a ľudským právam. Aj keď na papieri vždy čosi existuje. Teraz všetci hovoria, že ideme bojovať proti extrémizmu. Ale ako chceme bojovať proti extrémizmu, keď nemáme položené základy? Keď nevieme, čo je liberálna demokracia a čo sú princípy, na ktorých je budovaná ľudskoprávna filozofia? Vieme len to, že ideme bojovať proti Kotlebovi. Ale to je veľmi málo. A nedá sa to robiť u študentov, ktorí majú 16 alebo 17 rokov. To je podľa mňa už dosť neskoro, aby sme ľudí začali vychovávať k demokracii.
V akom veku by sa malo začať?
Už Platón písal, že hodnotové postoje, ktoré dieťa dostane v mladom veku, sa neskôr ťažko menia. Je to vec celoživotného vzdelávania a od najmladšieho veku. Ľudskoprávne vzdelávanie musí byť preniknuté celým systémom. Nie je to o tom, že vymyslíme x-tý predmet alebo nejakú prierezovú dimenziu, pričom predmetová komisia si chráni svoj predmet ako oko v hlave, takže nepustí ani hodinu. Ľudské práva by mali byť súčasťou vzdelávania. A to sa týka aj prípravy budúcich učiteľov na fakultách, aby boli schopní sa s deťmi o týchto otázkach rozprávať. Netýka sa to len učiteľov občianskej náuky. Otázky ľudských práv sú prítomné všade.
Pomôžu návštevy koncentračných táborov a viac hodín dejepisu?
Tie návrhy sú samy osebe dobré, ale mimo kontextu nefungujú. Ak dieťa nevediete k nejakým hodnotovým postojom a z dejín nepozná súvislosti, nemusí pomôcť, keď ho ako pätnásťročné zavediete do Osvienčimu. Dokonca to môže byť kontraproduktívne. Aj keď, osobne si myslím, že tam treba ísť. Podobne je to so zvýšením počtu hodín dejepisu od piateho po ôsmy ročník. Lenže v 5. ročníku sa deti učia pravek a starovek. Je síce pekné, že o tom vieme viac, ale to samo osebe nepomáha orientácii v dnešných udalostiach. Neviem, či v boji proti extrémizmu pomôže viac učenia o praveku. Snaha je dobrá, len neviem, či je dobre prenesená do praxe.
Olympiádu čaká 20. ročník. Akí boli študenti pred desiatimi rokmi a teraz?
Myslím si, že kvalita špičky študentov je čoraz lepšia. Ale v demokracii je rozhodujúci priemer. Ak máme aj päť percent šikovných, tí nevyriešia to, že ostatní budú voliť Kotlebu. Demokracia je najlepší, ale zároveň najťažší systém, ktorý potrebuje ustavičnú kultiváciu a osobný vklad každého, aby mohla fungovať dobre alebo ešte lepšie.