„Ak vás prepúšťajú po hospitalizácii na doliečovacie oddelenie, v minulosti bolo bežným trendom, že presun obvolal a zariadil lekár. To dnes absentuje,“ povedala prezidentka asociácie Mária Lévyová. Keď pacientov prepúšťajú zo dňa na deň, tí často nevedia, ako majú ďalej postupovať. Pritom mnoho vecí sa dá podľa Lévyovej vyriešiť aj bez zmeny legislatívy.
Kedy sa najviac prejavuje pacientova druhoradosť?
Mal by byť napríklad zrozumiteľné informovaný o svojom zdravotnom stave či liečebnom postupe – tu narážame na problémy. Lekári či zdravotníci pracujú v strese, takže niekedy je to poučenie rýchle. Pacient pritom môže byť v šoku, ale nie je tam dostatok času na vysvetlenie či na komunikáciu. Pacienti nerozumejú latinskej terminológii, ktorou im lekár vysvetľuje zdravotný stav. Obracajú sa na nás s tým, aby sme im to vysvetlili. Jednoducho, je tu zlá komunikácia medzi lekárom a pacientom.
A čo prístup pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti?
To je tiež častý problém. Pacient je už počas liečby nespokojný s prístupom zdravotníkov, ale opäť sa bojí čokoľvek povedať, ozvať sa primárovi, sťažovať sa na správanie alebo na postupy. Necháva si to pre seba a ozve sa až po prepustení z nemocnice. Potom nás pacienti žiadajú, aby sme veci vyšetrili. Sme viac-menej svojpomocné občianske združenie, suplujeme poradenskú činnosť, osvetu, ale nemáme v kompetencii vyšetrovať liečebné postupy. To robí Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.
Ale ani s výsledkami vyšetrovania úradu pacienti často nie sú spokojní.
Mnohokrát keď sa pacient na úrad obráti, čaká ho veľké sklamanie. Poradíme, ako sa podáva sťažnosť. Dlho však trvá, kým pacient dostane odpoveď, a keď príde, pacient alebo jeho príbuzní nie sú spokojní. Pritom úrad nerobí riadne a profesionálne vyšetrovanie, preveruje len dokumentáciu, či mal postihnutý všetky vyšetrenia, ktoré mal dostať a podobne. Pacienti sa na nás opäť obracajú, sú nespokojní. Žiaľ, v našej kompetencii nie je kontrola dokumentácie ani nič podobné.
Čo by sa v tomto smere mohlo zmeniť?
Napríklad dostupnosť špecialistov, ich rozmiestnenie. Na to treba zmenu legislatívy, rovnako aj zadefinovanie nároku pacienta. To všetko musí prejsť vládou a parlamentom. Ale vidíme tu veľký priestor na zlepšovaní komunikácie a manažmentu pacienta. Dá sa to aj bez zmeny zákonov a netreba ani peniaze.
V európskej charte práv pacienta je zadefinované, že pacient má nárok na také ošetrenie, pri ktorom treba rešpektovať aj jeho čas. Tu sme poukazovali na to, že by bolo možné zaviesť (pri doplnkových objednávacích hodinách) systém bez akýkoľvek poplatkov, čo by uľahčilo prácu lekárovi aj pacientovi. Participujeme tiež na projektoch, ktoré pomôžu, aby sa komunikácia aj dôvera vo vzťahu pacient – lekár – sestra zlepšovala, aj na vzdelávaní pacientov.
Niektorí lekári tvrdia, že ich je málo, a preto nemajú toľko času venovať sa chorým.
V počte špecialistov na tom nie sme až tak zle, a či sú rozmiestnení správne, to musí posúdiť zákonodarca a ministerstvo. Problém je inde. Komunikácia medzi poskytovateľmi navzájom nie je na tej úrovni, ako by mala byť. Napríklad všeobecný lekár vyšetrí pacienta a povie mu, aby si našiel špecialistu.
Alebo, prepúšťajú vás po akútnej hospitalizácii na doliečovacie oddelenie a v minulosti bolo bežné, že presun obvolal a zariadil lekár. Dnes to absentuje. To je vlastne to, čo ľuďom strašne chýba. Pacienti sú často prepúšťaní zo dňa na deň a v prípade imobilného neviete, ako máte postupovať, na koho sa máte obrátiť. Nájdite si sám, ak treba, vyšetrenie cétečkom v kratšom termíne, sami si pohľadajte aj zariadenie, kam máte ísť na operáciu! Neskutočne chýba manažment pacienta od a po zet.
Koľko podnetov dostávate?
Približne 400 podnetov ročne. Podnetom však nazývame aj telefonické sťažnosti, tie ani neevidujeme, a je ich tiež dosť. Niekedy mám pocit, že sme linka dôvery. Ale na druhej strane, je to dobre, lebo to znamená, že pacient sa nebojí ozvať a začína ho byť trocha počuť a vidieť.
Dotiahli ste nejaké veci aj pred súd?
Žiaľ, vymožiteľnosť práva je slabá. Máme aj ťažšie prípady, kde sa pacienti či príbuzní nevedia vyrovnať s rozhodnutiami Úradu pre dohľad, obracajú sa na politikov alebo médiá, nevedia si nájsť cestu. Chápeme to, ale nemáme také prostriedky, aby sme ich mohli zastupovať na súdoch. Mnohí na súd nepôjdu, lebo si povedia, že je to zbytočné. Často sa stáva, že robíme skôr psychologickú podporu. Myslím si, že legislatíva je pri právach pacientov v mnohom deravá.
Informujú vás o svojich súdnych sporoch?
Áno. Často sú nespokojní s rozhodnutiami. Týka sa to hlavne úmrtí pre nedbanlivosť či zanedbanie starostlivosti. Tresty sú podľa pozostalých slabé, ide nanajvýš o pokuty či zákaz činnosti na pár rokov.
Je veľa takýchto prípadov?
Som vo funkcii prezidentky krátko, obrátili sa na mňa asi v štyroch prípadoch. S pacientmi však veľa spolupracujeme na úrovni poradcov, napríklad vo vzťahu k zdravotným poisťovniam. Alebo čo sa týka dlhých čakacích lehôt na vyšetrenie, nevedia, kam by sa mohli obrátiť a ako to riešiť. Aj toto je jedna veľká oblasť, v ktorej by malo nastať zlepšenie.
Spomínali ste, že pacienti sa začínajú ozývať častejšie.
Na jednej stráne áno, my máme viac podnetov ako v minulosti. Na druhej strane by sa pacienti mali naučiť viac pýtať a komunikovať s lekármi. Organizujeme aj vzdelávacie aktivity, vytvárame a podporujeme projekty, ktoré by mohli smerovať k zvyšovaniu povedomia a k zlepšovaniu dostupnosti liečby.
Ako je to s právami pacienta na Slovensku?
Práva pacienta zostávajú na Slovensku stále skôr v teoretickej rovine, v praxi sa vždy nedodržiavajú. Preto sme o nich začali viac hovoriť. Snažíme sa zastupovať záujmy pacientov na pôde ministerstva zdravotníctva, pred orgánmi štátnej správy a samosprávy, na pôde zdravotných poisťovní.
Čo v praxi znamená, že sa práva nedodržiavajú?
Keďže pacient nepozná svoje práva, nevie, ako si ich vymôcť. Vždy má pocit, že keď si chce svoje právo uplatniť, tak sa ho nedomôže, a dokonca môže byť perzekvovaný. Jednoducho nemá na výber. To je len jeden príklad z praxe, je toho omnoho viac.