Vo vašej knihe ste sa zaoberali obdobím pred rokom 1989. Aké bolo vtedy postavenie žien?
Zaoberala som sa tým najmä preto, lebo v súčasnosti existuje predstava, že rovnosť tu už bola, už sme ju mali, nebolo to nič moc, a už to nebudeme robiť. A toto chápanie dnes poškodzuje vymáhanie novej právnej úpravy, akou je napríklad antidiskriminačné právo. V období socializmu tu rovnosť bola vo veľmi obmedzenej miere a iba niekde. V obmedzenej miere preto, lebo sa síce realizovala verejná rovnosť – ženy mali väčší prístup k vzdelávaniu a na trh práce – ale v súkromí pokračovala rozdielnosť. S rolami mužov a žien v rodine sa počas socializmu prakticky nepohlo. No záleží aj na konkrétnom období. Napríklad v 50. rokoch bola rovnosť výraznejšia ako počas normalizácie. Rétorika síce pretrvala, ale v realite nastúpili opatrenia, ktoré ženy veľmi zväzovali s úlohou matky. A to sme zo socializmu podedili.
Ozývajú sa aj hlasy, podľa ktorých tu rovnosť máme, a čo vlastne tie ženy ešte chcú. Stereotypy sú tu stále prítomné. Kde sa ukrývajú tie najväčšie?
Možno neodpoviem úplne presne na otázku, no poviem jednu vec. Keď začnete ľuďom ukazovať štatistiky o tom, že vysokú školu v Českej republike vychodí viac žien ako mužov, ale nedosiahnu rozhodovaciu pozíciu napríklad v politike, biznise či vo verejných inštitúciách, tak vám väčšina povie, že ženy sa aj tak majú venovať rodine a byť mamičkami. A s tým sa nedá nič robiť, alebo že to ženám neprekáža. Ale to nie je pravda! Prvá vec, ktorú si musíme uvedomiť, je, že mnohým ženám to v skutočnosti prekáža. Napríklad keď sa chcú po dvoch-troch rokoch vrátiť z rodičovskej dovolenky na trh práce, a zamestnávateľ urobí organizačné zmeny len preto, aby nemusel ženu prijať späť do práce. Samozrejme, že im to prekáža, keď prídu o príjem, preruší sa im kariéra. Niektoré ženy hovoria, že sú s tým zmierené. Ale ľudia sa dokážu zmieriť s kadečím. Filozofka Martha Nussbaum, ktorá ani nie je feministka, hovorí, že ľudia prispôsobia svoje očakávania tomu, čo je realistické. Je to pochopiteľná psychologická reakcia. Keď viete, že niečo nedosiahnete, tak sa na to vykašlete, lebo nechcete prežiť život plný sklamaní. My vlastne nevieme, čo by ženy skutočne chceli dosiahnuť, pokiaľ im to nebudeme reálne umožňovať.
Čo by sa muselo zmeniť, aby sa nám podarilo celkom odbúrať stereotypy?
Skutočná zmena musí byť celospoločenská a kultúrna. V Česku sa nedávno strhla debata o básničke v čítanke. Hovorila – načo sú dievčatá na svete? Aby z nich boli mamičky. To znamená, že už malým dievčatám hovoríme, čím majú byť. A na záver to podčiarkneme – aby bol svet v poriadku. A keď nebudete mamičkami, tak svet nebude v poriadku. Už socializácia detí je veľmi dôležitá, musíme odbúravať tieto stereotypy. Nedávno som videla jedno video, kde otec hovoril, že svojej dcére prepisuje rozprávky. Škrtá princ a dáva princezná a naopak. Nakoniec princezná zachraňuje princa a bojuje s drakom. Nečaká, kým ju niekto zachráni, ale ona zachraňuje. Áno, je to úsmevné, ale keď si to obrátite a poviete si – toto som povedal o žene, povedal by som to aj o mužovi? Tým sa môžeme sami korigovať a meniť svoje zakorenené postupy a stereotypy, na základe ktorých pracujeme s našou jazykovou realitou. A navyše, ambície u žien sa trestajú. Existujú výskumy, ktoré hovoria, že žena môže byť kompetentná alebo obľúbená. Nemôže byť oboje, to sa vylučuje. Keď poviete o mužovi, že je ambiciózny, tak aj tam to má trochu negatívne konotácie, no keď sa to povie o žene, tak je to skoro ako ortieľ smrti. A rozhodne to znamená, že ju zrejme žiadny muž nebude chcieť. Okamžite to na ňu ako na osobnosť vrhá určité svetlo, pritom to nemusí vôbec nič znamenať.
Buď matka, alebo chladnokrvná karieristka?
Áno, presne tak. Muži môžu byť otcovia, aj mať kariéru, a je to úplne v poriadku, nie je tam žiadny rozpor. Ženy nútime, aby si vyberali. Pritom aj ženy chcú mať oboje – tak, ako to chcú mať muži.
A v podstate oboje aj majú. Okrem toho, že chodia do práce, majú na svojich pleciach starostlivosť o domácnosť a deti.
Za to opäť môže socializmus, ktorý ženy dosť direktívne nahnal na trh práce, ale neriešil problémy v domácnosti, rozdelenie rolí v starostlivosti o deti a domácnosť. Síce zlepšil postavenie žien podľa sociálno-ekonomických a materiálnych meradiel, ale nezmenil kultúru ako takú. Zakonzervoval určitý stav. Zvykli sme si na to, že ženy nemajú dvojité, ale aj trojité bremeno. Práca na plný úväzok, starostlivosť o deti, starostlivosť o domácnosť. Ženy si zvykli a neraz si len povedia – taký je život.
Najmä cirkevné spoločenstvá berú rodovú rovnosť ako ohrozenie tradícií.
Problémom stredoeurópskeho priestoru – ja sa zaoberám Českou republikou, ale myslím si, že to platí aj pre Slovensko – je to strašné zdôrazňovanie, že niektoré rozdiely sú prirodzené. Že sme prirodzene iní. Predpokladám, že mnoho cirkevných hodnostárov, ale aj veriacich, by vám povedalo – áno, pred Bohom sme si všetci rovní, ale máme oddelené roly, sme rozdielni, ženy majú iné schopnosti, vlastnosti, ambície, roly… Vypovedá to o tom, ako veľmi sme genderovo socializovaní. Ako veľmi nás gender ovplyvňuje v uvažovaní. Jeden príklad z akademickej sféry, v ktorej pôsobím – v rámci výskumu sa robil on-line kurz. Študenti nevedeli, či ich učí muž, alebo žena. Potom sa náhodne niektorým povedalo, že je to muž, a niektorým, že je to žena. Keď mali ohodnotiť kvalitu kurzu, v bodovom hodnotení na škále 1 až 5 bol rozdiel medzi týmito dvomi skupinami celý bod. Ak sa im povedalo, že ich učila žena, ohodnotili kurz ako menej kvalitný. A takýchto príkladov sú celé kvantá.